Liptovskí murári

            Najvýraznejším fenoménom v rámci Slovenska, koncom 19. a začiatkom 20. storočia, boli murári z oblasti Oravy, Kysúc a hlavne Liptova. Aj na iných miestach Slovenska boli určite výrazné murárske zoskupenia. Túto liptovskú však preslávili odchody majstrov do zahraničia za prácou (najmä do Budapešti).

            „Ústnym podaním tradovaná skúsenosť, že murárska kelňa, varecha, olovnica a murárske kladivo sa v Liptove dedili z generácie na generáciu má však časové ohraničenie.“[4]

            Dôvodom je fakt, že v oblasti Liptova sa stavali najmä drevené stavby kryté drevom, alebo slamou. Obyvatelia využívali plne lokálne zdroje, ktorými bolo drevo. Aj keď podmurovka pod drevenicou bývala zväčša murovanou konštrukciou, často si ju dokázal pripraviť sám tesár, ktorý staval drevenicu, alebo niektorí z lokálnych murárov, ktorých však nebolo veľa a plne stačili pokryť potrebu regiónu. Murárske remeslo teda nebolo nikdy realizované v takom rozsahu, do akého sa rozvinulo začiatkom 19. storočia. Impulzom pre tieto zmeny bolo okrem iného aj nasledujúce nariadenie.

            „Vrchnosť sa usilovala presadiť stavanie príbytkov i hospodárskych budov z kameňa a tehly. V novembri 1788 služný južného okresu Liptovskej župy I. Detrich oznamuje obciam svojho obvodu, že kráľovská rada zakázala stavať domy z dreva. Upozorňuje, že aj keď tento zákaz bol viac ráz verejne publikovaný, predsa sa stavia z dreva a preto na pokyn hlavného župana prikazuje nariadenie dodržiavať. Proti priestupníkom  sa má pokračovať tak, že im dobudované stavby zbúrajú. Nariadenie zároveň obsahuje zákaz stavať drevené ploty.“[5]

            Tento príkaz však očividne nemal nič spoločného so záujmom vrchnosti o komfort bývania podaného obyvateľstva. Išlo hlavne o dva aspekty a to o:

1. – zamedzenie vzniku požiarov, keďže domy boli drevené a zároveň boli aj kryté slamou a dreveným šindľom, požiare sa šírili veľmi rýchlo. Po požiari nemohli zasiahnutí pracovať v prospech vrchnosti,
2. – zamedzenie vstupu podaných do lesa – týmto spôsobom si chránila vrchnosť zisky pre ňu vyplývajúce z ťažby a predaja dreva.

            „Práve tento moment sa stal na Liptove prevratným, ľudia sa museli učiť nové techniky a technológie výstavby obydlí. Zároveň sa začali špecializovať a vyčleňovať murárski majstri. V štyridsiatych rokoch 19. storočia začína murárstvo zohrávať v Liptove významnejšiu úlohu. Dôkazom toho sú správy o liptovských murároch mimo Liptova. V tomto období vzniká v Bobrovci prvý liptovský murársky cech.“[6]

Sezónne vysťahovalectvo liptovských murárov

            V tomto období (koniec 18. a začiatok 19. storočia) boli zmeny v Liptovských dedinách spôsobené hlavne delením pôdy medzi deti, snaha o zníženie počtu ľudí vlastniacich pôdu zo strany vrchnosti. Tieto faktory spôsobili prebytok pracovnej sily, ktorá začala zväčša peši, dovozmi, ale aj na pltiach a neskôr železnicou hľadať zdroj obživy inde (hlavne v Budíne Pešti).

            Liptovskí murári a tesári pomáhali stavať Viedeň, Záhreb, Miškolc, Kečkemét, Segedín, Ostrihom, ale hlavne Budapešť (Budín a Pešť).

            Keď nadišiel november, alebo december a objavil sa prvý sneh, zbalili svoj „vercajk“,  „špaletu“, „vasrváhu“ a „hamrík“ a vracali sa nazad do Liptova k svojim.“ [9]

„Ich pôsobenie charakterizovala vysoká odbornosť a značná profesná špecializácia. Ako príklad môžu slúžiť fasádnici z Jamníka, Závažnej Poruby a Liptovského Petra, autori náročne umelecky pôsobiacich fasád, ale i murári z Bobrovca, Pribiliny a Vavrišova ako odborníci na pásové murovanie.“[10]

            Z Liptova pochádza aj množstvo významných staviteľov. Spomeniem Jána Nepomuka Bobulu, ktorý sa počas pôsobenia v Budapešti stal jedným z najvplyvnejších ľudí mesta

            Koniec sezónneho vysťahovalectva znamenalo spomalenie stavebného ruchu v Budapešti a ostatných mestách, kde Liptovskí murári pracovali.

            Murárstvo sa v niektorých obciach Liptova ako sú: Bobrovec, Dovalovo, Hybe, Iľanovo, Jakubovany, Jamník, Konská, Liptovský Ján, Liptovská Kokava, Liptovský Ondrej, Liptovský Peter, Okoličné, Ploštín, Pribylina, Vrbica a Závažná Poruba, tak zakorenilo, že niektoré obce touto tradíciou žijú dodnes. Posledná spomenutá Závažná Poruba má dokonca murárske náradie aj v erbe. (v Závažnej Porube bolo počas najväčšieho rozmachu okolo 242 murárov, 13 tesárov.)[11]

V Liptovskom Petre sa dodnes nachádzajú časti obce zaužívané ako Budín a Pešť.