Elena Minarovičová
Zlaté rímske mince v zbierke Slovenského národného múzea-Historického múzea v Bratislave
Zvuk a lesk zlata vyvoláva v mysli každého človeka predstavu sily, moci a bohatstva. Je symbolom slávy, víťazstva, ale tiež porážky, bolesti a utrpenia. Zlato je nielen ozdobou, šperkom, ale aj platidlom. Skutočné zlaté mince pamätajú už takmer tri tisícročia. Sen objaviť alebo vlastniť zlatý poklad, ale najmä poklad zlatých mincí, mali ľudia už v staroveku a sprevádza ich podnes. Možno povedať, že hodnota zlata a záľuba v ňom zotrváva tak, ako pokračuje vývoj ľudskej spoločnosti. Zlaté rímske mince sú malé umelecké diela staroveku, ktoré nás fascinujú nielen svojím vekom, leskom vzácneho kovu a krásou vyobrazení. Popri svojej historickej a umeleckej hodnote v nás vzbudzujú obdiv k svojim neznámym starovekým tvorcom. História a tradícia razenia zlatých mincí je, podobne ako história mincovníctva všeobecne, veľmi rozsiahla a bohatá. Zlato sa na razenie mincí používalo už v 7. storočí pred Kr. v Malej Ázii v Lýdii. Neskôr sa v Perzii, kde sa zlaté “dareiky”, nazvané po kráľovi Dareiovi I. (521 – 485), stali známymi v celom vtedajšom svete a boli vzorom pre razby zlatých mincí aj na európskej pevnine. Po dareikoch nastalo obdobie zlatých statérov. Razili ich v Macedónii v polovici 4. storočia pred Kr. za vládcov Filipa II. (359 – 336), jeho syna Alexandra Veľkého (336 – 323) a ďalších. V razení zlatých mincí pokračovali starovekí Gréci, Rimania a ešte pred Kristom aj na našom území Kelti. Známe sú zlaté razby Byzantskej ríše a ďalších národov. Rimania na území Slovenska svoje mince nerazili, ale v 1. až 4. storočí sa k nám dostávali prostredníctvom politickej a hospodárskej činnosti. Dôkazom toho sú nálezy mincí z každého druhu kovu a teda aj zo zlata. Nálezy zlatých mincí majú osobitné postavenie a z prehľadu doterajších nálezov u nás vyplýva, že ich počet je, okrem jedného, neskororímskeho pokladu zlatých solidov, minimálny. Na území Slovenska poznáme 27 nálezísk zlatých rímskych mincí a z nich spolu 142 exemplárov. V numizmatickom fonde SNM-Historického múzea na Bratislavskom hrade sa nachádza menší počet zlatých rímskych mincí a hoci nepoznáme bližšie ich nálezové okolnosti, okrem štyroch exemplárov, je dôležité venovať všetkým osobitnú pozornosť ako vzácnym dokladom rímskeho mincovníctva, a to nielen z hľadiska ich nominálnej hodnoty, ale aj z hľadiska umeleckého. V zbierke sú zastúpené aurey a solidy s portrétnymi vyobrazeniami rímskych cisárov a cisárovien od Augusta až po Basilisca. Každý z týchto vzácnych múzejných zbierkových predmetov, vďaka starostlivému spracovaniu vzácneho kovu reprezentuje určité obdobie vlády svojho vydavateľa, rímskeho cisára. Jeho meno a portrét na líci mince nám umožní preniesť sa do antického sveta do obdobia, z ktorého sa nám neraz nezachovali žiadne písomné doklady. Z histórie rímskeho mincovníctva sa dozvedáme, že až do obdobia G. I. Caesara (100 – 44 pred Kr.) sa razili zlaté rímske mince v Ríme iba výnimočne. Objavili sa počas 2. púnskej vojny okolo roku 241 pred Kr. a sporadicky v 1. storočí pred Kr. za Sullu. Až na sklonku republiky začal G. I. Caesar v rokoch 49 – 44 pred Kr. raziť zlatú mincu, nazvanú aureus (po latinsky zlatý) s hmotnosťou 8,2 g. O rozvoj zlatých mincí sa zaslúžil cisár Augustus (27 pred Kr. – 14. po Kr.) tým, že ustanovil zlato za základ rímskeho peňažného systému. Za jeho vlády mal aureus hmotnosť 7,79 g, predstavoval 1/42 rímskej libry, mal hodnotu 25 strieborných denárov a 100 bronzových sesterciov. Augustus razil zlaté mince predovšetkým v Lugdune (dnešný Lyon). Táto mincovňa razila mince spôsobom “al marco”. Znamenalo to, že zo základnej hmotnostnej jednotky kovu sa vyrazil určitý počet mincí. Tieto sa osobitne nevážili, a preto ich hmotnosť nie je rovnaká. Je tiež známe, že podľa nariadenia rímskeho senátu, sa nesmeli vydávať mince s portrétom žijúceho panovníka, a s prvou podobizňou na minci sa stretáme až po smrti G. I. Caesara. Kvalita zlatých rímskych mincí, okrem výnimiek, bola za cisárstva veľmi stabilná. Ich rýdzosť sa pohybovala asi 98 % vzácneho kovu a vďaka tomu sa zlaté rímske razby podieľali na svetovom obchode. Razba mincí zo vzácnych kovov, to znamená zo zlata a striebra, bola výlučne v kompetencii panovníka. Bronzové mince vydával senát a miestodržitelia jednotlivých rímskych provincií. Hospodárske a politické krízy Rímskeho impéria však neobišli mincový systém žiadneho z rímskych cisárov. Na kvalite mincí sa prejavovali snahy cisárov zachrániť novými hospodárskymi reformami dobré meno rímskeho peňažného systému. Výrazný pokles hmotnosti aurea nastal v rokoch 63 – 64 za cisára Neróna (54 – 68 po Kr.), ktorý svojou mincovou reformou znížil obsah drahého kovu v základných peňažných jednotkách. V tomto období vážil aureus asi 7,27 g a tento stav sa udržal až do konca 2. storočia. Zmeny nastávajú na začiatku 3. storoči za cisára Caracallu (212 – 217). Tento panovník zaviedol v roku 215 popri denári nový strieborný nominál, dvojdenár nazvaný antoninianus, a popri zlatej mincovej jednotke aureu, ktorý vážil 6,55 g, aj dvojaureus. Podobne ako strieborný antoninianus, odlišuje sa dvojaureus nielen hmotnosťou, ale aj vonkajšou stránkou – ozdobou na panovníkovej hlave, lúčovitou korunou. Tento druh zlatých razieb je však veľmi zriedkavý a vzácny. V poslednej tretine 3. storočia dochádza k veľmi významnej hospodárskej reforme za cisára Diocletiana (284 – 305). Hmotnosť aurea sa opäť znižuje a aureus predstavuje 1/60 rímskej libry. Základom tejto reformy malo byť tiež pevné určenie hmotnosti jednotlivých druhov mincí. Svojimi peňažnými reformami pokračoval v úprave mincového systému cisár Constantinus I. (306 – 337). V roku 311 vytvoril novú základnú hmotnostnú jednotku – libru zlata s hmotnosťou 327 g, z ktorej sa vyrazilo 72 zlatých mincí – solidov. Nová mincová jednotka zavedená namiesto aurea, tak predstavovala 1/72 libry s hmotnosti 4,55 g. Solidus (lat. pevný, dokonalý) sa razil z kvalitného zlata a bol ľahší ako aureus (5,4 g). Táto zlatá minca sa udržala i po zániku Západorímskej ríše v roku 476 a stala sa najcharakteristickejšou mincou Byzantskej ríše až do jej konca v roku 1453. A tak už na začiatku 4. storočia bol solidus takmer o polovicu ľahší ako prvé perzské dareiky alebo macedónsky statér, ale po aureoch sa stal štvrtou zlatou mincou sveta, ktorá po páde Západorímskej ríše ovládla obchod v oblasti Stredozemného mora. K posledným reformátorom peňažného systému na konci 4. storočia patril cisár Theodosius I. (379 – 395). Počas svojej takmer šestnásťročnej vlády však už nemohol žiadnymi účinnými reformami ovplyvniť vážne politické zmeny Rímskej ríše a obnoviť jej hospodárske pomery. Nastával súmrak veľkého a mocného impéria a spolu s ním sa postupne uzatvárala aj slávna a významná kapitola jeho mincovníctva. Cisár Theodosius I. rozdelil pred svojou smrťou Rímsku ríšu na dva samostatné celky medzi svojich dvoch synov. Východná časť ríše pripadla osemnásťročnému Arcadiovi (383 – 408) a západná časť jedenásťročnému Honoriovi (393 – 423). Za neplnoletých cisárov sa vlády ujali ich zástupcovia, ale rozdelenej a oslabenej ríši však už nemohli pomôcť. Po dobytí Ríma Gótmi v roku 410, sa Západorímska ríša už nespamätala. Vo Východorímskej ríši nastúpil po Arcadiovej smrti Theodosius II. (408 – 450), ktorý musel platiť vysoké poplatky za zachovanie mieru. Veľkým nebezpečenstvom v tom období pre Rímsku ríšu, ale aj pre celú Európu, boli kočovné kmene Hunov na čele s Atilom, ktorému museli Rimania za mier draho platiť. V historických prameňoch sa uvádza, že za zachovanie mieru po útoku Hunov v roku 443 zaplatil Theodosius II. jednorazovú sumu 500 000 solidov a zaviazal sa každoročne odovzdávať dane vo výške 150 000 solidov. Po porážke Hunov na Katalaunských poliach v roku 453. Atila zomiera a jeho ríša sa rozpadá. Tieto udalosti spomíname aj preto, že rozpad Rímskej ríše je zdokumentovaný v poklade zlatých solidov z Bíne (okres Nové Zámky). Zlaté mince jednotlivých cisárov a cisárovien v počte 108 kusov boli uložené do zeme v polovici 5. storočia a pripomínajú ich účasť na udalostiach, ktoré urýchlili zánik Rímskeho impéria. Zlatý poklad z Bíne vznikol v tejto dobe sťahovania národov a solidy v ňom uzatvárajú rímsku dobu na Slovensku. SNM-Historické múzeum v Bratislave zlatý poklad z Bíne nevlastní (je vystavený v Klenotnici na Bratislavskom hrade), ale v jeho zbierke sa nachádzajú solidy s menami niektorých cisárov, ktorí sú v bíňanskom poklade zastúpení. Ide o zlaté razby Arcadia (383 – 408), Honoria (395 – 423), Theodosia II. (408 – 450) a Valentiniana III. (425 – 455). V bíňanskom poklade sú okrem týchto panovníkov ešte solidy cisárovien, a to s menami Honorie, Gally Placidie a Aelie Eudocie. Zlaté rímske mince sa dostávali do múzea postupne, a to nákupom od občanov, darom, prevodom alebo delimitáciou z iného fondu. Iba pri štyroch zlatých minciach v tejto zbierke môžeme povedať, že poznáme ich nálezové okolnosti, i keď pri dvoch z nich sú tieto údaje iba veľmi kusé. Bližšie nálezové okolnosti má aureus cisára Traiana objavený v roku 1991 v Nesvadoch (okr. Komárno) a fragment solidu Theodosia II., nájdený v roku 1961 v Bratislave. Solidus Valensa, nájdený v roku 1929 v Iži (okr. Komárno) nemá bližšie nálezové okolnosti a taktiež triens Zena Isaura nájdený v neznámom období na Pohroní. Všeobecne však väčšina z týchto numizmatických zbierkových predmetov, či už pochádzajú z nálezu alebo nie, patrí medzi vzácne a zriedkavé mince a môžeme povedať, že niektoré z nich sa doposiaľ v slovenskom nálezovom fonde vôbec nevyskytli. Široké rozpätie rokov, z ktorých zlaté razby pochádzajú, nám umožňuje oboznámiť sa nielen s nimi samotnými, ale aj s ich vydavateľmi, rímskymi cisármi. Z aureov sú v múzejnej zbierke razby panovníkov Augusta (27 pred Kr. – 14 po Kr.), Tiberia (14 – 37), Claudia I. a Agrippiny (41 – 54), Nera (54 – 68), Marciany (+ 114), Traiana (98 – 117), Marca Aurelia (161 – 180), Manlie Scantilly (+ 193), Cara (282 – 283) a Galerie Valerie (+ 315). Svojimi solidami sú zastúpení panovníci Constans (333 – 350), Valens (364 – 378), Gratianus (367 – 383), Valentinianus II. (375 – 392), Theodosius I. (379 – 395), Arcadius (383 – 395), Honorius (395 – 423), Valentinianus III. (425 – 455), Zeno (474 – 491) a Basiliscus (475 – 476). Spolu predstavujú kolekciu 25 zlatých rímskych mincí, z toho je 10 aureov a 15 solidov. Okrem Honoria, ktorý má dve mince, Theodosia II. štyri mince, majú ostatní vymenovaní panovníci iba po jednej razbe. Nálezové okolnosti, ako sme už uviedli, sú overené pri minciach Traiana, Valensa, jednej razby Theodosia II. a Zenona. Spomenuli sme, že uvedené zlaté razby zahŕňajú široké obdobie od 1. storočia až po koniec 5. storočia. Toto dlhé časové rozpätie nám umožňuje sledovať na jednotlivých minciach odraz hospodárskych pomerov v Rímskej ríši, vývoj mincového umenia a zároveň ponúkajú príležitosť ich prostredníctvom interpretovať niektoré udalosti z obdobia vlády zastúpených panovníkov. Na zlatých rímskych minciach sa nám zachoval umelecký odkaz každého obdobia vlády panovníka. Nemali iba praktické poslanie, ale slúžili štátnej reprezentácii a zdôrazňovali suverenitu a osobnosť vládcu. Boli teda plnohodnotným platidlom a zároveň aj umeleckým dielom. Na jednej strane mincí sa striedajú podobizne panovníkov a na druhej výjavy zachytávajúce dôležité udalosti z verejného a súkromného života panovníka a štátu. Spomínali sme, že portrét panovníka sa na rímskych minciach stal jeho právom až od roku 44 po Kr. a odvtedy prešiel celým stredovekom až do súčasnosti. A práve táto mincová ikonografia z 1. až 5. storočia je pre nás neobyčajne cenným dokladom. Mincové portréty rímskych panovníkov odzrkadľujú spočiatku umelecký klasicistický štýl s idealizujúcimi gréckymi vzormi, odrážajú sa na nich vplyvy orientalizujúce a napokon sa stretávame s mincovými portrétmi realistickými, s individuálnymi črtami zobrazovaného. Dokumentujú to aurey Augusta, Tiberia, Claudia I. a Agrippiny, Nera, Traiana, Marciany, Manlie Scantilly a Galerie Valerie. Z konca 4. a začiatku 5. storočia sú však už podobizne na minciach názornou ukážkou štylizácie portrétovaných. Mincový portrét sa stáva plošným a neosobným symbolickým vyjadrením zobrazovanej osobnosti. Dokladom toho sú mincové podobizne na solidoch Constansa, Valensa, Valentiniana II., Theodosia I., Arcadia, Honoria, Theodosia II. a Zenona. Výber mincí zo zbierky SNM-Historického múzea cí zachytáva celý vývoj umeleckého štýlu a portrétneho zobrazovania panovníkov od Augusta na začiatku 1. storočia po Kr. až do konca 5. storočia. Aureus cisára Augusta zo začiatku 1. storočia po Kr. sa razil v mincovni Lugdunum (dnešný Lyon) a znázorňuje idealizovaný portrét panovníka s ušľachtilým profilom so snahou o zachovanie vernej podoby. Na reverze mince sú príslušníci cisárskeho dvora Caius a Lucius Caesar, deti Agrippu, ktoré Augustus adoptoval. Z obdobia juliánsko-klaudiovskej dynastie sú zlaté mince Tiberia a Claudia I. s Agrippinou. Aureus cisára Tiberia z roku 15. po Kr. pochádza tiež z mincovne v Lugdune a na reverze zobrazuje jeho matku Líviu, sediacu na tróne. Titul na minci označuje Tiberia ako najvyššieho kňaza. Aureus Claudia I. a jeho štvrtej manželky Agrippiny mladšej, matky vtedy dvanásťročného syna z jej prvého manželstva, adoptovaného Claudiom I., neskoršieho cisára Nera, sa razil v Ríme v rokoch 51 – 54 po Kr. Agrippina bola nesmierne ctižiadostivá. Nikdy predtým sa v Ríme nesústredilo v rukách ženy tak veľa moci. Jej postavenie na cisárskom dvore charakterizuje tiež skutočnosť, že jej poprsie s titulom “Agrippinae Augustae” sa objavuje na rube nášho aurea, teda na oficiálnej zlatej razbe rímskeho štátu. Táto výsada dovtedy nebola priznaná žiadnej žene cisárskeho rodu. Agrippina bola prvou ženou, ktorá prelomila dávnu tradíciu, hoci na zlatých minciach nie je sama. Spolu s jej portrétom tu je tiež podobizeň jej cisárskeho manžela. Mince s klasicistickými portrétnymi vyobrazeniami na oboch stranách tejto mince patria medzi vzácne numizmatické pamiatky. Aureus známeho a smutne presláveného Nera z mincovne v Ríme zobrazuje realistickú podobu tohto panovníka s individuálnymi črtami, odkrývajúcimi aj jeho negatívne vlastnosti. Na reverze mince je sediaci najvyšší boh – Jupiter s fakľou a kopijou. Zlatá minca cisára Traiana z roku 111 bola objavená pri práci na poli v roku 1991 v obci Nesvady (okr. Komárno). Počnúc týmto panovníkom nastáva až do konca 2. storočia obdobie tzv. adoptívnych cisárov. Je to obdobie pokoja, hospodárskej stability a mieru. Za devätnásťročnej vlády cisára Traiana dosiahlo Impérium najväčšiu rozlohu. Z mincových portrétov cisára vyžaruje jednoduchosť a vyrovnanosť. Táto razba je významná nielen preto, že sa zachovala z nášho územia, ale aj tým, že jej vydanie sa viaže k 5. výročiu dobytia ríše Nabatov a zriadeniu provincie Arabia Felix, čo sa objavilo aj na vyobrazení reverznej strany mince. Stojaca ženská postava, personifikácia Arábie, je zobrazená so svojimi atribútmi, vetvičkou, z ktorej sa získaval vzácny balzam a zvitkom hodvábu. Hodváb bol v tomto období v Ríme veľkým luxusom, dovážal sa práve z Arabie Felix. Ženy v týchto časoch obdivuhodne upravovali ruční kaderníci. Dôkazom ich tvorivosti sú aj zložité umelecké účesy na mincových portrétoch. Aureus Marciany, sestry cisára Traiana, patrí medzi rarity rímskeho mincovníctva. O živote Marciany vieme veľmi málo a všetky jej razby, vydané až po jej smrti v roku 114, sú veľmi vzácne. Táto zachovaná posmrtná razba znázorňuje na reverze orla. Tiež aureus Manlie Scantilly, ktorá zomrela v roku 193, sa razil v Ríme. Svojou jedinečnosťou a krásnym stavom zachovalosti patrí k pozoruhodným predmetom numizmatickej zbierky SNM-Histirického múzea. Meno Manlie Scantilly sa v histórii vyskytuje iba zriedkavo a kusé správy o tejto žene poznáme len z veľmi malého počtu vydaných mincí. Jej manžel cisár Didius Julianus bol po krátkej, iba 66-dňovej vláde zosadený senátom a v roku 193 popravený. Manliu Scantillu i s dcérou Didiou Clarou zbavili čestných titulov a poslali ich do vyhnanstva. Tretí aureus s portrétom ženy patrí Galerii Valerii, dcére cisára Diocletiana a manželke Galeria Maximiana (305 – 311), ktorá zomrela v roku 315. Na reverze mince razenej v Nicomedii je stojaca Venuša s jablkom zahalená v závoji. Obdobie vlády cisára Constantina I. (306 – 337) predstavuje poslednú etapu vo vývoji rímskeho portrétneho umenia na minciach. Mincové portréty sa menia na neosobný, symbolický obraz cisárskeho veličenstva. Vypracované plošne a schematicky stávajú sa vzorom pre portrétne typy neskororímskych cisárov a sú už predzvesťou byzantského umenia. Majestát cisárskeho portrétu sa zvyšuje rozličným spôsobom. Panovník je znázorňovaný vo vojenskom odeve alebo v brnení, s kopijou na ramene, so štítom, v ozdobnej prilbe, alebo v okázalom rúchu so žezlom v ruke a diadémom na hlave. Neodmysliteľnou ozdobou hláv cisárov za Constantinových synov je diadém, ktorý tvorila ho stuha uviazaná okolo hlavy, prípadne na prilbe. Cisár Constantinus I. použil túto ozdobu hlavy prvý raz v roku 325. Za Constantina I. v 4. storočí pochádzali zlaté emisie najčastejšie z tých mincovní, ktoré pracovali v blízkosti alebo priamo v mieste cisárovho pobytu. Rubové strany zlatých mincí sa zmenili na trvalú oslavu cisárstva ako takého a na oslavu cisára ako absolútneho vládcu v jeho okázalosti a posvätnej nedotknuteľnosti. Solidus s poprsím Constansa, najmladšieho syna Constantina I. a Fausty s diadémom na hlave sa razil v mincovni Augusta Treverorum (Trier). Solidus s mincovým portrétom cisára Valensa, brata Valentiniana I. z mincovne v Antiochii je tiež ozdobený diadémom. Tento panovník sa márne snažil o oživenie hospodárstva, stavebníctva a poľnohospodárstva. Dôkazom jeho snahy je aj opis na reverze solidu Restitutor Reipublicae (obnoviteľ štátu) a s vyobrazením Valensa vo vojenskom odeve s malou Viktóriou s vencom na glóbuse. Na reverze solidu Valentiniana II. je zobrazený tento cisár spolu so svojím otcom Valentinianom I. ako spolu sedia na tróne a držia glóbus. Solidus pochádza z mincovne Thessalonica. Solidus Theodosia I. patrí panovníkovi, o ktorom sme hovorili, že pred svojou smrťou v roku 395 rozdelil Rímsku ríšu medzi svojich dvoch synov Arcadia a Honoria. Razba pochádza z mincovne v Konštantínopole. Arcadius vyobrazený na solide razenom v tej istej mincovni, získal východnú časť Rímskej ríše. Na reverze mince je znázornený vo vojenskom odeve s nohou na zajatcovi s labarom v rukách (vojenská štandarda bohato zdobená perlami a drahokamami s Kristovým monogramom XP) a s malou Viktóriou stojacou na glóbuse. Honorius na solide je synom Theodosia I. a Flacilly. Ako jedenásťročný získal západnú časť Rímskej ríše. Sídlom mincovne sa stáva mesto Ravenna. Zmenu v portrétovaní cisárov na zlatých minciach badáme na solide Theodosia II., syna Arcadia a vnuka Theodosia II. Jeho poprsie je znázornené na averze mince frontálne, v brnení, s prilbou na hlave ozdobenou perami v rukách s kopijou a štítom. Hoci Theodosius II. vládol vyše štyridsať rokov poznáme iba veľmi málo typov jeho mincí. Väčšina z nich najčastejšie znázorňuje na reverze sediacu Romu alebo Constantinopolis v prilbe s krížom a kopijou alebo s malou Viktóriou na glóbuse. Okrem mincových značiek nachádzame na zlatých minciach aj označenie pre rýdze zlato. Od 4. storočia sa označuje na reverzoch solidov písmenami COM alebo OB COM. V prepise znamená OB = obryzum (z čistého zlata) a COM = comes auri (mincový úradník zodpovedný za zlato). Tieto značky sú umiestnené v spodnej úseči na reverznej strane mince v tzv. exergu a používajú sa v rozličných spojeniach. Skratka OB umiestnená za písmená označujúce mincovňu je napríklad na nami opisovaných solidoch Valentiniana II. (TESOB – Thessalonica), Theodosia I. (CONOB – Constantinopolis), Honoria (COMOB), Theodosia II. (COMOB) a Zenona (CONOB). Na niektorých zlatých emisiách sa vyskytuje tiež značka PR. Znamená to: P(ercussa) R(omae) = minca razená v Ríme. Poslednou zlatou Západorímskou mincou, ktorú predstavujeme z múzejnej zbierky SNM-Historického múzea je tretina solidu – triens (tremissis) cisára Zenona. Minca pochádza z obdobia, kedy Vandali v roku 455 dobyli a vypálili mesto Rím a porazili rímske vojsko. Ďalší, už menej významní cisári sa do zničeného mesta nevrátili a usadili sa v Ravenne. Posledným panovníkom bol Romulus Augustus, ktorého porazil Odoakar v roku 476. Vtedy definitívne skončili dejiny Západorímskej ríše a dejiny antického Ríma. Uzatvorila sa významná kapitola v dejinách rímskeho mincovníctva, ale zlaté rímske mince uchované do dnešných čias aj v numizmatickom fonde Slovenského národného múzea-Historického múzea v Bratislave aj po stáročiach vypovedajú o dejinách, veľkosti a zašlej sláve Rímskeho impéria. LITERATÚRA CHRISTOL, M. – LASSALLE, CH.: Monnaies d or de l Empire romain aux musées de Nîmes. Cahiers des musées et monuments de Nîmes, 1988, 4. KOLNÍKOVÁ, E.: Nález neskororímskych solidov v Bíni okres Nové Zámky (K minciam z doby sťahovania národov na Slovensku). Numismatický sborník, X, 1968, s. 5 – 50. KOLNÍKOVÁ, E. – MINAROVIČOVÁ, E.: Najstaršie razené zlato na Slovensku (keltské a rímske mince). Mineralia Slovaca, 31, 1999, s. 435 – 444. MINAROVIČOVÁ, E.: Zlaté rímske a byzantské mince v Slovenskom národnom múzeu. Zborník SNM, 74, História 20, 1980, s. 205 – 235. MINAROVIČOVÁ, E.: Vzácny aureus Manlie Scantilly v zbierke SNM. Slovenská numizmatika, 6, 1980, s. 207 – 208. MINAROVIČOVÁ, E.: Rímske mince v zbierke SNM I. Bratislava 1990. MINAROVIČOVÁ, E.: Nález zlatej rímskej mince z Nesvád, okres Komárno. Zborník SNM, 87, História 33, 1993, s. 99 – 100. STEVENSON, Seth, W.: A Dictionary of Roman Coins. London 1964.
  Publikované na: www.snm.sk