Nevieme sa nabažiť pohľadu na mramorové steny; keby tieto mramorové zrkadlá rozsievali lúče slnka snáď by sme sa cítili ako v paláci víl…“ (Rozsnyói hiradó, 30. október 1904) Tým „rozprávkovým“ palácom je mauzóleum Františky a Dionýza Andrássyovcov v Krásnohorskom Podhradí – unikátna secesná pamiatka dokončená v jeseni roku 1904. Stavbu obklopenú rozsiahlym parkom, s hodnotnou exteriérovou i interiérovou výzdobou, my Gemerčania vnímame ako bežnú každodennú skutočnosť. Málokto z nás si uvedomuje, že toto mauzóleum je ojedinelým objektom, na ktorom boli použité, do secesného tvaroslovia pretavené ranokresťanské ravennské (čiastočne aj staroorientálne) prvky.

Prečo sa hlavnou inšpiráciou tvorcov stala práve severotalianska Ravenna –mesto z prvých storočí nášho letopočtu? Príčinu treba hľadať v romantizme v 19. storočí, kedy sa oživil záujem o toto tajuplné „lagúnovité“ mesto, ktoré bolo budované ako rímsky prístav na nánosoch. V období stredoveku (úpadku Ravenny) to spôsobilo doslovné ponáranie sa cenných pamiatok do bahna. Ravenna svojim vzhľadom a záhadnou atmosférou priťahovala romantikov z celej Európy – napríklad aj lorda Byrona. Predpokladáme teda, že Ravenna neobišla pozornosť ani posledného mužského potomka mladšej vetvy Andrássyovcov grófa Dionýza a jeho manželky Fratišky Hablawetzovej, ktorých záľubu v cestovaní po Taliansku dokumentujú aj početné zbierky SNM – Múzea Betliar. Zaujímavé však je, že práve o Ravenne sa zatiaľ medzi týmito pamiatkami nenašla žiadna zmienka.

Prejdime však ku konkrétnym príkladom ravennskej inšpirácie. Už samotný exteriér stavby mauzólea, navrhnutého mladým mníchovským architektom Richardom Berndlom, je pojatý v duchu Theodorichovho mauzólea v Ravenne. Spoločným znakom týchto dvoch hrobiek s centrálnym polygonálnym pôdorysom je monumentalita, ktorú ešte umocňuje zväčša jednoduchá plastická výzdoba a kolorit exteriéru. I keď jednotlivé detaily vonkajšej sochárskej výzdoby krásnohorského mauzólea boli v minulosti pôvodne polychrómované, v súčasnosti je táto stavba takmer úplne biela (polychrómia sa zachovala len vo fragmentoch). Rovnako žiarivo bielou je aj Theodorichova hrobka zo 6. storočia.

Najviac „ranokresťansky“ však pôsobí interiér, kde pochmúrne šero zjemňuje lesk farebných mramorových stien a trblietavých mozaík. Transcendentálnosť a blízkosť k Bohu v tomto priestore posilňuje aj tlmené svetlo prenikajúce cez okenné otvory s achátovými výplňami v tambure a laterne. Najpôsobivejšia je mozaiková výzdoba konchy apsidy a kupoly mauzólea. Koncha apsidy je pokrytá zlatou mozaikou a zelenožltým mozaikovým pásom takmer identickým s výzdobou oblúkov v mauzóleu Gally Placidie v Ravenne. Z hľadiska ornamentálnej výzdoby sú zvlášť pozoruhodné špalety okien v tambure. Zaujímavé je, že táto ornamentika (najmä špirály a kvetinové vzory) odráža vplyv orientu na byzantské mozaiky. Typickým byzantským prvkom je aj zlaté pozadie, na ktorom sú umiestnené postavy 12 anjelov v životnej veľkosti. Figúry svojím postojom a čiastočne aj odevom pripomínajú postavy svätcov medzi oknami v bazilike Sant’ Apollinare Nuovo. Ich analógiou môžu byť aj anjeli z mozaiky kostola San Vitale v Ravenne, privádzajúci ku Kristovi sediacemu na modrom glóbe sv. Vitala a biskupa Eclesia. Výjavy sa zhodujú dokonca aj v zelenej trávnatej ploche a vegetácii, na ktorej spomínané figúry stoja. Veľkú pozornosť si zasluhujú aj sarkofágy z bieleho carrarského mramoru, ktorých forma zodpovedá predlohám zo 4. – 5. storočia, no staro a novozákonné výjavy tu vystriedali reliéfy charakterizujúce životy zosnulých v kombinácii s kresťanskou symbolikou.

Július Barczi
študent dejín umenia FiF TU

článok je skrátenou verziou štúdie prezentovanej na vdeckej konferencii Umenie na Slovensku v historických a kultúrnych súvislostiach organizovanej Katedrou dejín umenia a kultúry Trnavskej univerzity 27. – 28. 10. 2004 v Trnave.