Vychádzajúc zo základného členenia strelných zbraní (1), rozoznávame tri veľké podskupiny ručných plynových zbraní – vzduchovky, vetrovky a plynovky.

Označenie plynový je odvodené od hnacieho média, ktoré uvádza strelu do pohybu – plynu. Plyn alebo plynná látka je jedno zo základných skupenstiev, pri ktorom sú jednotlivé častice látky relatívne ďaleko od seba, voľne sa pohybujú v priestore a pôsobia na ne zanedbateľne malé príťažlivé sily. V porovnaní s kvapalinami a tuhými látkami majú plyny omnoho menšiu hustotu a viskozitu a sú stlačiteľné. Plynnou látkou, aj keď v užšom význame, je aj para, teda plynná  fáza látky, ktorá sa nasýtená nachádza v styku s pevnou alebo kvapalnou fázou tej istej látky (2).

Plynové zbrane v prevažnej väčšine využívajú na výstrel – vymetenie strely z hlavne, stlačený vzduch alebo oxid uhličitý (CO2).

Pri konštrukcii ručných plynových zbraní sa využívajú tri spôsoby mechanického stlačenia plynu (3):

A

Vzduch možno stlačiť v okamžiku výstrelu. Stlačením spúšte sa uvedie do pohybu mechanizmus s piestom, ktorý stlačí vopred stanovené množstvo vzduchu vo vzduchovom valci, náhle zvýši jeho tlak a dôjde k vymeteniu strely z hlavne.

Tento spôsob je najstarší a medzi zbrane fungujúce na tomto princípe možno zaradiť fúkačku dodnes používanú napr. juhoamerickými domorodcami.

Domorodci s fúkačkami v povodí Amazonky

Fúkačka je trubica – hlaveň, a zdrojom stlačeného vzduchu sú ľudské pľúca. Zaujímavé je, že fúkačky (nem. blasrohre, ang. Blowgun, tal. cerbottana, špan.cerbatana, port. sarbatana), aj keď tomu ťažko uveriť, sa používali aj v Európe. Prvé písomné zmienky opisujú fúkačky z tŕstia používané pri love vtáctva. Pochádzajú z Ríma z 2. storočia nášho letopočtu. Najstaršie vyobrazenie, zobrazujúce lov na králika, sa nachádza vo francúzskom iluminovanom rukopise zo začiatku 14. storočia.

Pier de Crescenzi, Livre des prouffitz champestres et ruraulx, cca 1450-1475

Zbraň, ktorá pri konštrukcii nepoužívajú ľudské pľúca, sa označujú termínom vzduchovka.

Najstaršie vzduchovky sa objavujú v druhej polovici 16. storočia. Zdrojom stlačeného vzduchu je mechový mechanizmus najčastejšie umiestnený v pažbe. Stlačenie zabezpečujú silné perá, ktoré treba pred výstrelom napnúť pomocou kľuky. Napriek tomu, že umožňuje vždy iba jeden výstrel, vzniklo veľké množstvo najrozmanitejších konštrukcií.

Princípy fungovania vzduchovky

B

Vzduch možno stlačiť dopredu a uchovať ho v tlakovej nádobe. Stlačením spúšte sa uvedie do pohybu mechanizmus, ktorý otvorí ventil tlakovej nádoby a dôjde k vymeteniu strely z hlavne. Zbraň sa označuje termínom vetrovka a umožňuje viacej výstrelov nasledujúcich po sebe.

Najstaršie vetrovky sa objavili v prvej polovici 16. storočia v Nemecku a prvá opakovacia vetrovka vznikla už v roku 1600. Stlačený vzduch sa uchovával v kovových tlakových nádobách nahrádzajúcich pažbu alebo v guľových nádobách umiestnených pod predpažím.

Tlaková nádoba v tvare pažby s viditeľným ventilom

Najznámejšiu vetrovku skonštruoval Bartholomus Girandoni (1744-1799). Zbraň mala hlaveň kalibru 11,5 mm s drážkovaným vývrtom a trubicový zásobník na 20 striel. V najväčšej tajnosti bola zavedená do výzbroje rakúskej armády ako opakovacia vetrovka (Repetierwindbüchse) M 1779.

Princípy fungovania Girandoniho vetrovky; dole pohľad zhora,viditeľný zásobník

C

Dopredu možno stlačiť aj iný plyn, spravidla oxid uhličitý a zbraň funguje podobne ako tá, ktorá využíva vopred stlačený vzduch. Zbraň sa označuje termínom plynovka a umožňuje viacej výstrelov nasledujúcich po sebe.

Najstaršie plynovky sa objavujú v 19. storočí. Pravdepodobne prvú si dal patentovať francúzsky konštruktér Paul Giffard v roku 1872.

Giffardova plynovka

Horľavé plyny sa pri konštrukcii plynových zbraní nepoužívajú. Pokiaľ by zbraň využívala na uvedenie strely do pohybu okamžité uvoľnenie chemickej energie výbušnej zmesi plynov, patrila by do skupiny palných zbraní, bez ohľadu na to, že terminologické vyjadrenie takejto skupiny by nebolo ľahké.

Výbušná zmes plynov,napr. acetylénu so vzduchom, sa používala a používa na salutnú streľbu. Plechovky a niekedy aj mliekárenské kanvy však nenesú primárne identifikačné znaky zbraní a ich použitie neslúži na zničenie alebo vyradenie cieľa z činnosti… pokiaľ nerátame ušné bubienky divákov.

Nakoniec by som sa chcel dotknúť problematiky, o ktorej sa vlastne doteraz nijako zvlášť nediskutovalo. Existuje zvláštna skupina jednoznačne strelných zbraní, ktoré Angličania označujú termínom “Thermal Weapons” a Nemci “Brandwaffen”. Armáda československa a slovenska ich označuje termínom ohňomet, teda zbraň, resp. zápalnú zbraň (!), ktorou sa metá zapálená horľavina na cieľ (4).

Počiatky ohňometov možno nájsť v bizantskom gréckom ohni, ktorý bol označovaný aj ako “morský oheň” alebo “rímsky oheň” a objavujú sa najmä vo výzbroji vojnových lodí. Bol vynájdený okolo roku 627 a do ohňometných dýz ho hnal stlačený vzduch (6). Po prestávke, ktorá trvala niekoľko storočí, sa ohňomet vracia do výzbroje ozbrojených zborov a horľavú kvapalinu ženie opäť stlačený vzduch, oxid uhličitý, dusík alebo bután. Toho, kto to dočítal až sem snáď nemusím presviedčať, že ohňomety sa radia do skupiny plynových zbraní a podľa hnacieho média do podskupiny vetrovky a plynovky (7).

Ohňomety od antiky po druhú svetovú vojnu

Na tému ručných plynových zbraní by sa dalo písať donekonečna. Nielen o parných delách, ktoré sa používali v antike, ale aj 20. storočí, najrozmanitejších, často fascinujúcich  konštrukčných riešeniach, konštruktéroch a výrobcoch, ale možno aj o tom, ako v dnešnej informatickej dobe upadá jedinečný nástroj ľudskej komunikácie – jazyk, o slepote a hluchote kompetentných, ktorí si snáď ani neuvedomujú neodvratné následky tohto “uvoľnenia mravov” a nerobí im žiadny problém označiť termínom “plynová zbraň” palné zbrane vystreľujúce dráždivú látku v plynnom skupenstve.

Enyológia je, aj keď to možno znie divne, najmä o jazyku, pretože zbraň v skutočnosti vlastne… neexistuje.

Koniec.

Informačné pramene:

1) http://www.obnova.sk/clanok/12-panoplia-triedenie-strelnych-zbrani

2) http://sk.wikipedia.org/wiki/Skupenstvo

http://sk.wikipedia.org/wiki/Plyn

http://sk.wikipedia.org/wiki/Para

3) BEEMAN, R.- ALLEN, J.: Blue Book of Airguns. Minneapolis, 2008.

HOFF, A.: Airguns and other Pneumatic Arms. London, 1972.

HOUSE, J.: Co2 Pistols & Rifles. Iola, 2003.

NONTE, G. C.: Complete book of the air gun. Mechanicsburg, 1970

SMITH, W. H. B.: Smith’s standard encyclopedia of gas, air and spring guns of the world. Secaucus, 1957.

4) VOJENSKÝ terminologický slovník. Praha, 1966.

STRUČNÝ slovník vojenství. Praha, 1984.

5) HALDON, J. – BYRNE, M.: A Possible Solution to the Problem of Greek Fire. In: Byzantinische Zeitschrift, 70, 1970, č. 1.

6) http://www.youtube.com/watch?v=WA4szM9cYpQ&feature=related alebo na konci príspevku

7) http://science.howstuffworks.com/flamethrower3.htm

© tpd 2011 for obnova.sk only

Grécky oheň