Dňa 21. júla 2009 je 70. výročie zrodu prvej slovenskej ústavy. Ústavu prijal slovenský snem. Kodifikovala republikánske zriadenie na čele s prezidentom i základné črty politického systému Slovenského štátu, ktorý vznikol 14. marca 1939. Ústava súčasne zmenila oficiálny názov štátneho útvaru – zo Slovenského štátu na Slovenskú republiku. “Prvá slovenská ústava bola napriek nepriaznivým medzinárodným pomerom vypracovaná neobyčajne rýchlo, v priebehu štyroch mesiacov, za čím možno vidieť snahu politikov o dokonštituovanie všetkých atribútov štátnosti, no tiež istú snahu o kontinuitu ústavných orgánov s prvou Československou republikou (ČSR). Ústava samotná bola akousi zvláštnou zmesou republikánsko-demokratických tradícií prvej ČSR, katolíckej sociálnej náuky a ústav autoritatívnych režimov, najmä niekdajšieho schuschniggovského Rakúska a salazarovského Portugalska,” povedal dnes pre agentúru SITA historik Martin Lacko.

Zmenou oproti systému prvej ČSR bolo podľa Lacka napríklad zriadenie Štátnej rady, oficiálne poradného a kontrolného orgánu, čo bol prvok inšpirovaný fašistickým Talianskom, no tiež pokus o realizáciu stavovského zriadenia. “Namiesto politických strán mali byť občania SR povinne organizovaní do šiestich stavov – funkciu v nich však mohli získať len členovia HSĽS. Tento experiment nakoniec nebol úspešný,” uviedol historik.

Ústava podľa Lacka zaviedla viacero nedemokratických prvkov, predovšetkým existenciu jedinej vládnucej strany – Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). „Slovenský národ zúčastní sa štátnej moci prostredníctvom HSĽS (…), národnostná skupina prostredníctvom svojej registrovanej politickej strany…,“ bolo napísané v 6. hlave ústavy. “Jedine cez HSĽS sa mohli občania slovenskej národnosti zúčastňovať na politickom živote. Pre nemeckú a maďarskú menšinu ústava povolila vlastné politické strany – Nemeckú a Maďarskú stranu. Bez vlastnej reprezentácie však ostala rusínska menšina,” upozornil Lacko.

Viaceré ustanovenia ústavy mali podľa historika navonok demokratický charakter, no súčasne pripúšťali možnosť značného obmedzenia. Napríklad zhromažďovacie právo či právo na slobodu slova muselo byť „v medziach zákona“. Sloboda prejavu, bádania, spolčovania či vierovyznania bola garantovaná len podmienečne, najmä v prípade, ak „neodporuje kresťanským mravom“. Podobne retardačný charakter mala aj „garancia“ vlastníckeho práva či najzákladnejšie právo občanov na ochranu zo strany štátu, čo bolo neskoršími zákonmi úplne negované v prípade židovskej menšiny. Pre mužov bola povinná nielen vojenská povinnosť, ale aj predvojenský a povojenský výcvik.

Ústava však obsahovala podľa Lacka aj viaceré pozitíva. Inšpiratívnym prvkom bola napríklad povinnosť rodičov starať sa o výchovu detí či ústavné zakotvenie povinnosti platiť dane. Odnárodňovanie klasifikovala ako trestný čin. “Pozitívom bolo aj zakotvenie princípu reciprocity vo vzťahu s Maďarskom, čo v daných podmienkach predstavovalo jediný účinný prostriedok záchrany početnej slovenskej menšiny za južnou hranicou SR,” zdôraznil Lacko. Ústava takisto zakotvila striktné oddelenie súdnej moci. “Bez ohľadu na to, že viaceré prvky ústavy sú dnes prekonané, ba priam neprijateľné, ostáva ústava z júla 1939 historicky prvou ústavou Slovenska a Slovákov a zákonodarným zavŕšením dosiahnutej štátnej samostatnosti,” pripomenul Lacko.

Preambula ústavy vyhlásila SR za národný štát Slovákov. Politický systém sa mal budovať na troch tradičných princípoch slovenskej politiky: kresťanskom, národnom a sociálnom. Ich naplnenie bolo však v situácii nacistickej kontroly strednej Európy i nedemokratickej politiky HSĽS pochybné.

Najvyšším zákonodarným orgánom bol Snem Slovenskej republiky, ktorý bol súčasne najvýraznejším prvkom kontinuity s bývalým Československom, i keď po násilnom zlúčení politických strán v jeseni 1938 do HSĽS už nemohol mať demokratický charakter. Na rozdiel od súčasného parlamentu si vtedajšia SR vystačila s 80-členným zborom poslancov (v praxi ich bolo ešte menej, len 63). “V politickom živote mala však oveľa významnejšie postavenie vláda, ktorú menoval prezident; tá dostala právomoc vynášať dokonca nariadenia s právomocou zákona, čo bolo zneužité predovšetkým v procese riešenia tzv. židovskej otázky,” dodal Lacko.