Rembrandt Harmensz van Rijn, holandský barokový maliar a grafik,  sa narodil 15. júla 1606 ako ôsme z deviatich detí Neeltje van Suijttbroeck a Harmena Gerritsza van Rijn.

Po dvoch rokoch štúdia klasickej filológie na leydenskej univerzite školu opustil a stal sa žiakom maliara Jacoba Isaacsza van Swanenburgh. Najviac ho ovplyvnil amsterdamský maliar historických obrazov Pieter Lastman.

V roku 1625 spolu s Janom Lievensom založil v Leydene vlastný ateliér. Po smrti otca sa mladý umelec presťahoval do Amsterdamu. Ubytoval sa v dome obchodníka s umením Hendrika Uylenburgha a 2. júla 1634 sa oženil s jeho neterou Saskiou.

Šťastie novomanželov čoskoro vystriedal hlboký smútok. V priebehu rokov 1635 až 1640 sa im narodili tri deti, ktoré sa dožili len niekoľkých mesiacov. Zároveň v roku 1640 Rembrandtovi zomrela aj matka. Dňa 22.septembra 1641 sa maliarovi narodil syn Titus, ktorý sa už dožil dospelosti.

V roku 1642 dokončil Nočnú hliadku. Onedlho mu zomrela manželka a Rembrandta postihla kríza v osobnom živote aj v tvorbe. Na pomoc ovdovelému otcovi prišli Geertge Dircxová a Hendrickje Stoffelsová.

Napriek početným zákazkám, honorárom od žiakov a vysokým príjmom sa Rembrandt zadĺžil a musel si neustále požičiavať. Kvôli dlhom sa jeho dom stal súčasťou dražby. Po zdĺhavom súdnom procese sa mu podarilo vymôcť pre syna vrátenie jeho podielu na dedičstve.

V roku 1654 porodila Hendrickje Rembrandtovi dcéru Corneliu. Od roku 1660 ho spolu s Titom zamestnávali vo svojom obchode s umeleckými predmetmi. O tri roky na to Hendrickje zomrela a v roku 1668 naposledy vydýchol aj čerstvo ženatý Titus.

Od roku 1669 žil Rembrandt v dome svojej nevesty, ktorá mu 22. marca porodila jedinú vnučku. Dňa 4. októbra 1669 slávny maliar zomrel.

Nočná hliadka

Rembrandtovým najslávnejším dielom je obraz roty arkebuzníkov pod velením kapitána Fransa Banninga Cocqua a poručíka Willema van Ruytenburcha.

Objednávku na namaľovanie obrazu obdržal niekedy pred 27. decembrom 1640 a dokončil ho 14. júna 1642. Mal zdobiť novovybudovanú sálu na Kloveniersdoelen a pravdepodobne mal pripomínať pamätné privítanie Márie Medici, manželky francúzskeho kráľa Henricha IV., ktorá v roku 1638 navštívila Amsterdam.

Všetci predpokladali, že Rembrandt namaľuje objednávateľov podľa všeobecne kladených požiadaviek skupinového portrétu. Namiesto toho ich zachytil práve vo chvíli, kedy kapitán dáva svojmu poručíkovi rozkaz, aby družinu vypravil na pochod.

Zvolil situáciu, v ktorej panuje ničím neobmedzovaná sloboda individuálneho konania. Využíva ju, aby predviedol činnosti, typické pre oddiel občianskej gardy. Na obraze vidíme nabíjanie zbrane, výstrel, čistenie panvičky, vztyčovanie zástavy, skúšku bubna. Každý jednotlivec je charakterizovaný aktivitou, ktorá je pre jeho úlohu typická. V dôsledku toho sa nám zdá, že si každý robí čo sa mu zachce.

Rembrandt uprednostňuje vystihnutie celkového deja pred verným prepracovaním jednotlivých portrétov. V popredí dominujú kráčajúce postavy kapitána a poručíka. Kapitánova pozdvihnutá ruka a otvorené ústa naznačujú, že rozpráva. Pritom sa nepozerá na poručíka, ktorý od neho rozkazy prijíma. Postavy naľavo a napravo od portálu sa tiež rozprávajú, zatiaľ čo pod oblúkom podporučík vztyčuje zástavu. Muži majú na hlavách prilbice a klobúky, v rukách meče a piky, niektorí držia guľaté štíty. Vpravo si niekoľko mužov práve berie piky opreté o stenu budovy a podjazdom sa von hrnú ďalší strelci. V popredí vľavo vidíme malého chlapca vo veľkej prilbe. Uteká s prázdnym rohom na prach, uprostred kroku sa napoly otáča. Vedľa neho stojí mušketier v červenom odeve a nabíja zbraň. Napravo od neho, napoly skrytá za kapitánom a bokom k nám kráča postava vo vrecovitých nohaviciach, s helmou ovenčenou dubovým lístím. Dlhými krokmi smeruje rázne doprava a zdvíha mušketu, ktorej ústie je vidieť medzi kapitánom a poručíkom. Muž v pozadí natiahnutou rukou určuje smer výstrelu. Tesne vedľa bieleho pera na poručíkovom klobúku vidíme záblesk. Puška je zachytená presne vo chvíli, kedy guľka opúšťa hlaveň. Napravo od poručíka starší muž sfukuje z panvičky kresadlovky spálený prach. Ďalej v pravo bubeník skúša svoj nástroj a zrejme vyľakal psa, ktorý sa pred ním krčí. Nesmieme zabudnúť ani na dve ženské postavy. Prvá je oblečená v zlatých šatách a od pasu jej visí mŕtva sliepka. Druhá sa obracia nahor a ruke drží pohár z rohu. Je takmer úplne skrytá za prvým dievčaťom.

Rembrandt umiestil svoje postavy pred skutočnú amsterdamskú architektúru, pred vchod brány pri Kloveniersdoelen. Hlavnou postavou obrazu je Frans Banning Cocq. Bol povýšený do šľachtického stavu a v roku 1650 sa mu dostalo pocty veliť tridsaťčlennej rote Občianskej gardy. Po jeho ľavom boku stojí poručík Willem Ruytenburch. Na obraze vidíme okrem pôvodných objednávateľov aj postavy, ktoré do gardy nepatrili vrátane troch detí a jedného psa. Tvár vykukujúca za ramenom podporučíka zrejme patrí samotnému autor. Tým Rembrandt porušil výhradné právo portrétovaných na obraz. Chápeme rozhorčenosť mešťanov, ktorí si za svoje portréty zaplatili. Veď niektorí z nich sú zakrytí osobami, ktoré na obraze vôbec nemali byť. Poznáme mená osemnástich postáv, a to zo zoznamu na štíte zavesenom na rohu veľkého oblúku v pozadí, ktorý bol namaľovaný až po Rembrandtovej smrti.

Nočná hliadka je budovaná na princípe trojuholníkovej kompozície. Obom značne dopredu vysunutým postavám Rembrandt podraďuje ostatné. Široký klin kompozície však nie je zaplnený postavami proporčne vyrovnanými a úmernými. Štyri postavy sú umiestnené do horizontály nad postavami oboch veliacich dôstojníkov. Pomer tejto strednej dvojice, proporčne celkom vyrovnanej so štvoricou umiestnenou hore vyššie, nezodpovedá celku a nezhoduje sa s ostatnými postavami obrazu.

Keď  začneme skúmať štruktúru a usporiadanie línií na ploche obrazu, zarazí nás, koľko priamych línií vytvárajú obrysy fasády v pozadí, piky, muškety, zástava, kapitánova palica atď. Na rímse steny objavíme niekoľko horizontál, ďalej nachádzame vertikály, napríklad v pravo kde sa stena lomí a po oboch stranách vchodu. Môžeme s obdivom sledovať, ako sa piky opreté vpravo o múr odkláňajú od vertikálnych línií pozadia. Rozmanité smery nachádzame pri šikmých líniách, hlavne pri násade zástavy, kapitánovej palice, muškety muža v červenom vpredu naľavo. Naopak si všimneme aj takmer horizontálnu orientáciu piky, ktorú drží muž v helme tesne nad poručíkom. Tento smer sledujú aj ďalšie priame línie: poručíkov sponton, puška so zábleskom pri hlavni, kresadlovka, ofukovaná svojim majiteľom, natiahnutá ruka tretej postavy sprava. Keď predĺžime líniu zástavy a piky obrátenej vpravo, obe nás dovedú k hlave jasne osvetleného dievčaťa, aj keď sa len pretnú pri hornom okraji jej obrysu. Viditeľnému kríženiu línií sa tu maliar vyhýba, o to viac ich uplatňuje na druhej strane. Meče, pušky a piky pretínajú v rôznych smeroch hlavnú os. Nad ukazujúcou rukou dokonca pozorujeme viacnásobné prekríženie pripomínajúce hviezdicu.

Predtým ako sa budeme venovať osvetleniu a farbám na obraze je dôležité zdôrazniť skutočnosť, že označenie obrazu ako „Nočná hliadka“ nie je správne. Na obraze nie je zachytený žiadny nočný výjav ako sa tvrdilo v roku 1808. Po dokončení v roku 1642 bol obraz umiestený vo veľkej sále sídla streleckej roty v Nieuwe Doelenstraat. Tu visel až do skončenia jej činnosti v roku 1715. Vtedy ho čiastočne zmenšený, z obrazu tak zmizli dve mužské postavy na ľavej strane a časť postavy bubeníka na pravej strane, umiestnili do sály vojenskej rady v radnici v Amsterdame. V priebehu 17. a 18. storočia bol označovaný ako „Rota Fransa Banninga Cocqua“. Sadze z kozuba nad ktorým obraz visel spôsobili jeho stmavnutie, a tak získal nový názov „Nočná hliadka“. V roku 1808 obraz preniesli, keď ho mesto Amsterdam muselo vydať ako vojnový záloh. Dočasne ho umiestnili v múzeu Trippenhuis. V roku 1885 sa stal exponátom novootvoreného Rijksmusea, v ktorom visí dodnes. Po druhej svetovej vojne obraz podrobili dôkladnej reštaurácii. ktorá priniesla prekvapivý záver. Po odstránení vrstvy stmavnutého a zažltnutého laku vysvitlo, že pôvodne sa scéna zachytená na obraze odohrávala za plného denného svetla.

Dokonale naaranžované svetlo a niekoľko výrazných tieňov na obraze na nás pôsobí dojmom, že celú akciu maliar zachytil v jedinom okamihu. Zvláštnu pozornosť si zaslúži tieň, ktorý vrhá kapitánova ruka na kabát poručíka. Práve tento prvok v spojení s celkovým dojmom zmätku v nás umocňuje pocit, že s tou istou scénou, tak ako ju vidíme na obraze, by sme sa mohli stretnúť aj v realite. Maliar využil súhru teplého svetla a zamatovej tmy na vytvorenie dojmu priestoru plného ľudí. Jedno svetlo svieti diagonálne z horného ľavého rohu na  postavu kapitána Cocqua a jeho poručíka, druhé zasahuje dievčatko v zlatistých šatách. Kontrastne s nimi pôsobí tmavý podjazd v pozadí. Keď prejdeme pohľadom rovnomernou rýchlosťou po tvárach jednotlivých postáv uvedomíme si, že sa nám pred očami striedajú jasnejšie a tmavšie prvky. Kontrast, ktorý vyplýva z ich striedania vrcholí v strednej časti a smerom k stranám vyhasína.

Po poslednom reštaurovaní vystúpil z pozadia celý masív múru tmavookrovej farby. Objavy boli zaznamenané aj pri reštaurovaní šiat zobrazovaných postáv. Postava poručíka má teraz oblečenie žltastostriebornej farby, predtým hnedočervenej, ľavý rukáv je biely s reflexami svetlej modrej a na nohách sa zjavilo strieborné pásovanie. Po celom okraji poručíkovho kabátca beží celkom jasný pás s vyšívanými levmi, ktoré na sebe nesú drobné znaky mesta Amsterdamu. Dievča, umiestnené medzi chlapa v červených šatách a kapitána v čiernom aksamiete s červenou šerpou, má modrozlatý pláštik a krémovobiely odev, ktorý bol predtým sýtozlatý. Za pásom celkom zreteľne vidno zavesenú bielu sliepku. Celok pôsobí veľmi živo a farebne.

Baroko bolo obdobím alegórií a emblémov. Rembrandt ich s úspechom ukryl aj do Nočnej hliadky. Ako príklad môžeme uviesť dve malé dievčatá, ktoré vyzerajú ako malé deti, ale z ich oblečenia a proporcií môžeme usudzovať, že ide o markytánky. Pohár z rohu, tobolka a sliepka zavesená na opasku jednej z nich sú vykladané ako narážka na veľkú hostinu, ktorá bývala hlavnou spoločenskou udalosťou cechu. Na druhej strane, keď ich skutočne máme považovať za malé dievčatká, môžeme nájsť súvislosť s deťmi na obrazoch z predrembrandtových čias, kde deti slúžili ako nositelia emblémov v procesiách. Dievčatko je zrejme na obraze ožiarené najjasnejšie, pretože má kľúčovú rolu. Nesie za opaskom symbol setniny, pazúry kohúta, ktorý určuje identitu skupiny.Za pozornosť stojí aj rukavica, ktorú drží kapitán Cocq. Môže ísť o symbol výzvy, kapitán je pripravený kedykoľvek ju hodiť nepriateľovi. Všimnite si, že palec a ukazováčik na tieni ruky Cocqua ukazujú na leva s erbom Amsterdamu vyšitého na žltom Ruytenbruchovom cípe. Tým Cocq ukazuje na Amsterdam, mesto, ktorého bezpečnosť zaisťuje jeho garda.

Občianska garda veliteľa Fransa Banninga Cocqua si u Rembrandta objednala skupinový portrét. Očakávali od neho dokumentáciu svojej dôstojnosti, každý z nich by sa rád videl portrétovaný v čo najpriaznivejšom svetle. Na Rembrandtovom obraze však zostalo zo všeobecného chápania dôstojnosti a reprezentatívnosti veľmi málo, pretože väčšina zobrazených osôb bola buď čiastočne zakrytá, viacerí stáli v pozadí alebo mali tváre v tieni. Rembrandt okrem toho vtesnal na obraz namiesto osemnástich a ž tridsaťjeden osôb, aby dokreslil a oživil scénu. Tým postavil obraz do ostrého protikladu ku konvenčným skupinovým portrétom svojej doby, ktorých jediná úloha spravidla spočívala v zachytení jednotlivých osôb v reprezentatívnom postoji. Zatiaľ čo postavy na bežných žánrových obrazoch sa dali ľubovoľne zamieňať, Rembrandt stvárnil svoj obraz ako scénickú historickú maľbu vychádzajúcu z obsahu, v čom spočíva prínos jeho diela.

Použitá literatúra

BOCKEMUHL, Michael. Rembrandt. Bratislava: Slovart, s. r. o., 2003, 96 s.

DVOŘÁK, František. Rembrandt. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, n. p., 1957, 168 s.

BODE, Viliam. Rembrandt. Turčiansky Sv. Martin: Matica slovenská, 1944, 26 s.

RACEK, Miloslav. Rembrandt. Praha: Artia, 1960, 33 s.

PIJOAN, José. Dejiny umenia 7. Bratislava: Ikar, a. s., 1999, 350 s.

ABBING, Roscam Michiel. Rembrandt. Jeho život a dielo. Brno: Computer Press, a. s., 2007, 64 s.

TOMAN, Rolf – BEDNORZ, Achim. Baroko. Architektura. Sochařství. Malířství. Bratislava: Slovart, s. r. o., 2007, 500 s.

HOLLINGSWORTHOVÁ, Mary. Umenie v dejinách človeka. Bratislava: Obzor, 1994, 512 s.

KENTOVÁ, Sarah. Kompozícia. Základný sprievodca teóriou usporiadania obrazových prvkov. Bratislava: Perfekt, a. s., 2000, 64 s.

MRÁZ, Bohumír – MRÁZOVÁ, Marcela. Encyklopedie světového malířství. Praha: Academia, 1988, 630 s.

KRAUßE, Anna-Carola. Dejiny maliarstva od renesancie po súčasnosť. Bratislava: Slovart, spol. s. r. o., 2008, 128 s.