Pozastavenie sa pri umení a živote vo verejnom priestore 3

Titulny obrazok blogu uzivatela: harp

III. časť

A tak takto poučený radšej na čas zatváram to naše „skúmajúce okno do minulosti“, vracajúc sa do prítomného zamyslenia v našej kancelárii, do písania textov, vybavovania žiadostí, konzultovania, štúdia podkladov. Zvoní telefón. Jeden z mnohých v obyčajný pamiatkársky deň. Dvíham. Volá dobrá kamarátka z galérie, a aj v našom rozhovore sa dostávame tak či tak nakoniec k téme umenia vo verejnom priestore: „Sochy putujú, je to ich osud“ – hovorí mi kamarátka, a neostáva mi iné, len historicky s ňou súhlasiť. Najnovšie sa v našom meste totiž uvažuje a diskutuje práve aj o jednej z nich, jednej z najvýznamnejších realizovaných sôch navyše v neľahkom čase socializmu, a to vzácnym človekom – majstrom sochárom, akým bol Ján Mathé. Je to ozaj nadčasová abstraktná socha „Plod života“ (V.), ktorá vznikla v roku 1977, teda presne v roku môjho narodenia, a dokonca bola osadená „ako súčasť architektonického riešenia priestoru medzi obytnými domami, ktorého architektom je Ing. arch. Michal Baník“, a to ešte aj priamo pred našim panelákom, pod našimi oknami, kde som (pri nej) vyrastal a kde dodnes žijem.

Sme s ňou tak chtiac-nechtiac veľmi blízko, osobne a osudovo prepojení. Ako malý chlapec „z Jazera“ som samozrejme nechápal jej skrytý význam, vnímajúc ju detskými očami ako akúsi „malú zemeguľu v objatí prapodivnej žirafy“, na ktorú sme sa radi štverali (a búchali si do nej pri tom nechtiac hlavu), okolo ktorej sme hrali naháňačky, skrývačky, kovbojky, ohadzovačky, futbal, guľky, céčka a mnoho iného, a pri nej si tiež väčšina miestnych jazerčanov fotograficky zvečňovala na pamiatku svoje ratolesti tak, ako postupne vyrastali. Netušil som vtedy, že jedného dňa ju budú chcieť z jej pôvodného miesta ukradnúť, a že sa tak pre istotu dostane dočasne do depozitu artefaktov mesta (a ostane pred našim blokom iba jej podstavec), aby sa jedného iného dňa už v časoch európskeho hlavného mesta kultúry začalo uvažovať o jej návrate a novej prezentácii na nejakom novom mieste, ba dokonca že raz bude aj takto vystavená a obdivovaná napríklad až v ďalekom Londýne. Netušil som, že v týchto postmoderných časoch „úpadku kričiaceho spred brán našich miest“, ako by to nazval Márai, bude v tom všetkom zrazu vyjadrené aj cez takéto projekty súčasného umenia akoby podvedomé hľadanie duchovna a Boha samotného, hodnôt života a človeka. Ba dokonca, že sa to stane témou „modernou a nadčasovou“, ktorú treba naplniť, zachovať – „Plod života (Tvojho Ježiš…)“ – socha a téma, ktorá je zrazu predkladaná verejnosti a celému svetu. A samozrejme každému z nás. Nedošlo mi vôbec, že keď tu bola u nás pred blokom pôvodne umiestnená, možno už vtedy sám autor podvedome či vedome citlivo vnímal spojivká minulosti a súčasnosti samotného miesta nášho sídliska (jeho „genia loci“), ktoré vyrástlo síce za socializmu, ale priamo na mieste niekdajšej stredovekej osady Ľubina, patriacej neďalekému starobylému kláštoru benediktínov v Krásnej nad Hornádom z 12. storočia, ktorí svoj kostol i celý tento kraj zasvätili práve Panne Márii. Teda moderná mariánska socha „Plod života“ a sídlisko s „mariánskym duchom miesta“. Nevedel som, že jedného dňa sa nás jazerčanov, osobitne tých z Levočskej č. 1, nikto nebude ani len pýtať, aký je náš názor aj na náš „Plod života“. Aj toto je príbeh umenia a života vo verejnom priestore v súčasnosti. Takí sme my – („ Taký som, čitateľ môj. Som jediným obsahom týchto riadkov, a nie je správne, že svoje voľné chvíle venuješ takému márnomyseľnému a bezvýznamnému objektu. S pomocou Božou.“, Montaigne).

Viem však, že za všetky argumenty k nám prehovára svojím výrokom súčasný český umelec Krištof Kintera: „Pro sochu je stejně tak podstatné jako to z čeho je, jakou formu si přivlastnila, ale stejně tak i to, co jí obklopuje. Je pro její existenci zásadní v jakém prostoru se, byť dočasně, ustanovila, neboť ho dotváří a naopak okolní místo se vepisuje do ní. Navzájem se svým okolím pak tvoří jedinečnou situaci.“ Napokon, celé toto moje útržkovité denníkové rozprávanie jedného pamiatkárskeho dňa v podaní jedného pamiatkára nech za všetkých asi najlepšie dopovie a múdro uzavrie blízky priateľ sochára Mathého a teólog Josef Zvěřina, ktorý priamo k onomu „Plodu života“ vo svojej práci „Teológia agapé“ (zv.2, str.217) poznamenal: „Ale přece jsou díla, která patří do mariánského chválozpěvu („Velebit Mě budou všechny národy“). Mohu se zmínit jen o jedné naší pozoruhodné práci abstraktního umění. Je to „Plod života tvého..“ Jána Mathé, slovenského sochaře z Košic. Plastika je v monumentálním měřítku. Marii značí křivka v podobě C – křivka známá z naklonění středověkých Madon, mateřského, něžného, chránícího. Zde je to křivka vpravde mateřská, v jejímž lúne je PLOD – koule, zárodek, počátek nového kosmu. Není to obraz, jsou to základní praformy, mariánský a mariologický princip, vyslovený v sošné hmotě. Jiná plastika by se mezi mnohopatrové paneláky ani nehodila. Tak tam stojí něco mariánsky základního, podstatného – jako zaslíbení a naděje.“     

                                                                                

Juraj Gembický

 

Titulny obrazok blogu uzivatela: harp

Nové články 1x za mesiac na váš eMail.

Nerozosielame spam! Prečítajte si naše podmienky použitia.

Súvisiace články

Odpovede

  1. …..je to smutne ale je to

    …..je to smutne ale je to tak, sochy odchadzaju. Je to ako rozhodnut sa medzi mensim a vacsim zlom. Bud skoncia v zbernych surovinach alebo v depozite mesta – muzea. Tak ci tak v konecnom dosledku zostane iba prazdny podstavec.

Comments are closed.