Zelený Oscar Bankej Štiavnici, Zelený Oscar do čierneho mesta, takto a podobne zneli titulky médií po návrate primátora Banskej Štiavnice Mariána Lichnera z japonského Hamamatsu, kde jeho mesto získalo ocenenie v medzinárodnej súťaži Národy v rozkvete – Nations in Bloom. Uvažovať nad tým, kto vymyslel pomenovanie Zelený Oscar (oficiálne to tak určite nie je), alebo o tom, prečo nikto z relevantných odborníkov, ktorí sa zaoberajú enviromanažmentom, uvedenú súťaž nepozná, by bolo zbytočné. Banská Štiavnica dostala “zeleného oscara” a aktivisti, ochranári a pamiatkári z toho istého mesta zas “čierneho Petra”. Zatiaľ jediným poznaním by azda mohlo byť to, že Štiavnica získaným ocenením neozelenie a pamiatkári, či aktivisti už zničené kultúrne pamiatky nezachránia. Každé medzinárodné ocenenie prináša Slovensku a mestu, ktoré ho získa, kredit. Problém je v tom, že práve kredit a hodnotu tohto víťazstva ochrancovia kultúrneho dedičstva v B. Štiavnici spochybňujú……Národy v omyle?

Medzinárodnú súťaž, ktorej sa Štiavnica zúčastnila už druhýkrát (pred rokom na Strednom Východe) organizuje pomerne neznáma organizácia Nations in Bloom. Princíp súťaže je v podstate jednoduchý. Prihlásiť sa môžu všetky mestá, ktoré spĺňajú predpísané kritériá. Zaplatia minimálne “štartovné”, na naše koruny okolo 1500 Sk a pokiaľ sa prepracujú do finále, dostanú grant, ktorý, samozrejme podľa vzdialenosti mesta od dejiska súťaže, pokrýva náklady. Keďže v prípade Štiavnice cestovali do Japonska dvaja, primátor a tlmočník, približne 50 tisíc doplatilo mesto. Uvedená suma však nie je problémom, ak účasť, eventuálne víťazstvo, má nejaký zmysel. Primátor Lichner tvrdí, že akcia zmysel mala, a to veľký, miestni ochrancovia pamiatok a ekoaktivisti zasa opak s tým, že išlo viac o hodnotenie slov a obrázkov ako o poznanie skutočnosti. “Oceneniu neprikladám nejaký veľký význam, pretože porota za daných okolností nebola schopná objektívne posúdiť stav v B. Štiavnici, ani v iných mestách. Pokiaľ je čo ukazovať, má súťaženie zmysel, ale ak sa má prezentovať kamufláž, o jeho zmysle pochybujem,” konštatuje predseda Spolku Banskej Štiavnice ‘91 Pavel Fabian. Primátor Lichner však nesúhlasí a dodáva punc objektivity a kredit súťaži vyjadrením, že predložené materiály posudzovala porota zložená z univerzitných profesorov, ktorí sa zaoberajú problematikou, a teda sú dokonale v obraze. Nikto nemá v záujme spochybňovať profesionalitu poroty, zvláštny je však spôsob hodnotenia. Keďže vychádzame z reálneho predpokladu, že žiadne mesto na svete, a teda ani B. Štiavnica, nebude v súťaži prezentovať svoje neúspechy, išlo o hodnotenie predložených úspechov. Aby sme boli presní, bez poznania súvislostí a spätnej väzby. Inak povedané, najmenej výsledky rekonštrukcie troch historických domov v centre B. Štiavnice, museli odbornú porotu posadiť hlbšie do kresiel. To, že niektoré z prezentovaných rekonštrukcií slovenská polícia stále hodnotí ako porušenie zákona a dvaja “záchrancovia” historických pamiatok sú obvinení z trestného činu poškodzovania súkromného vlastníctva, porota neskúmala. Paradoxom je, že práve v kategórii “heritage managment”, teda starostlivosť o existujúce architektonické a krajinné dedičstvo (táto veta sa mi zdá nedopovedaná). Na pozadí uvedeného skutočnosť, že Banská Štiavnica súťažila v kategórii do 10 tisíc obyvateľov, hoci ich má o tisíc viac, je úplne zanedbateľná. “Išlo o kategóriu okolo 10 tisíc obyvateľov. Robili to tak, že nominované finálové mestá rozdelili približne rovnako podľa veľkosti. Nie je to tak, že ak má niekto 10002 obyvateľov musí už byť v kategórii do 50 tisíc,” upresňuje primátor Lichner.
Nie všetko je zlato…

Primátor Lichner dokonale pozná prípad rekonštrukcie dnes už súkromného historického objektu na Višňovského ulici č. 9, ktorý patrí blízkemu priateľovi Alexandra Rezeša. Vie aj to, že jeho majiteľ je obvinený v tomto, ale aj v ďalšom banskoštiavnickom prípade z porušenia zákona. Prečo v Japonsku dokazoval starostlivosť o architektonické a historické dedičstvo práve týmto domom, je málo pochopiteľné. “Poznám ten prípad, a zatiaľ žiadne rozhodnutie nie je. Z porušenia zákona bol obvinený okresný úrad, nie Dušan K. Pre mňa bude prípad jasný, keď niekto bude obvinený alebo odsúdený. Pokiaľ viem, tak sa nič také zatiaľ nestalo,” argumentuje primátor. Vyšetrovatelia však majú na vec názor iný. Dušan K. je obvinený a k uzavretiu prípadu chýba už iba znalecký posudok. “Taká koncentrácia nového umenia ako v jeho dome v Štiavnici nie je,” tvrdí Lichner a dokonca môže mať aj pravdu. Samozrejme v prípade, že by nešlo o rekonštrukciu, ale o novostavbu. V Japonsku porote dokonca prezradil, že pri obnove tohto pamiatkového objektu sa “zrodila jedinečná symbióza starých umelecko-historických hodnôt s novým umením, pričom týmto spojením došlo k výnimočnému zosilneniu estetického vzhľadu”.

Pamiatkári majú na “symbiózu a zosilnenie estetického vzhľadu” ako to už v Štiavnici býva, odlišný pohľad. Likvidáciu drevených renesančných trámových stropov, odbúranie koruny obvodového muriva spolu s barokovou omietkou s maľovanou výzdobou, nepovažujú za záchranu dedičstva a už vôbec nie za postup v súlade so zákonom. Dom na Višňovského 9. bol totiž podľa nich prestavaný v rozpore s podmienkami záväzných stanovísk úradov, pričom došlo k závažnému poškodeniu jeho pamiatkovej hodnoty. Ako sa zdá, tak nie len pamiatkári si myslia, že bol porušený zákon. Obvodné oddelenie polície totiž dalo v tejto súvislosti podnet na začatie trestného stíhania majiteľa objektu, ktorý podľa jedného z vyjadrení, považuje odborné vyjadrenia Pamiatkového ústavu za obmedzenie osobnej slobody a vlastníckych práv. Za vyšší stupeň prístupu k záchrane banskoštiavnickej histórie možno považovať stanovisko zástupkyne vlastníka, ktorá označila podmienku vykonať reštaurátorský prieskum pre vlastníka za poburujúcu, ale aj dojem primátora Lichnera, ktorý tvrdí, že majiteľ prešiel ohromnou skúškou so susedmi a s pamiatkármi a uzatvára tému okrídleným – “Závisť je ťažká vec.”
Ďalšie domy, ďalšie pochybnosti Ďalším skvostom B. Štiavnice, ktorý predstavil porote primátor Lichner, bol neskorobarokový dom z konca 18. storočia vo vlastníctve mesta na Sládkovičovej ulici.
Podľa pamiatkárov však ani tento “úspech” nerešpektoval históriu. “Stavebná firma bez predchádzajúceho prieskumu úplne otĺkla omietky v interiéri a čiastočne aj v exteriéri. Dodatočne sme zistili, že pamiatkový výskum, ktorý mal projektant k dispozícii, dokázal, že pod vrchnou vrstvou bola na fasáde renesančná výzdoba, ktorá je dnes nenávratne preč,” konštatuje Pavel Fabian. Pamiatkári dodávajú, že práce začali bez predchádzajúceho stanoviska štátnej pamiatkovej starostlivosti ku projektu rekonštrukcie, čo je v rozpore so zákonom. Nevadí, v minulom roku totiž objekt dostal cenu ministerstva výstavby – Najlepšia stavba roka. Princíp povrchného dojmu slávi úspech. Porotu v Japonsku očaril aj tretí rekonštruovaný objekt, ktorý patrí Slovenskému vodohospodárskemu podniku. Ten dostal na historický frak už predtým, ako sa dostal k vodohospodárom. Predchadzajúci majiteľ totiž nad rámec stavebného povolenia zbúral renesancne schodisko a tiez barokový schodiskový rizalit vrátane jeho priecelia s kamennými prvkami a štukovou výzdobou. Na podstate to však nič nemení. Univerzitní profesori v Hamamatsu posudzovali to, čo videli, a nie to čo vedeli. Keďže na veci sa treba pozerať pozitívne, treba oceniť, že medzi predstavovanými objektami nebol Rezešov “zrekonštruovaný” renesančno-barokový dom na Trojičnom námestí, z ktoréhos tichým súhlasom štátnych úradníkov a mlčaním mesta zostali len tri obvodové múry, zmizli dve podlažia, klenby a pavlač a pribudol bazén so saunou. Ako aj v prípade objektu na Višňovského 9., aj v tejto kauze koná polícia a primátor sa strategických investorov, ako Rezešovcov s obľubou nazýva, zastáva. “Skupina okolo pána Rezeša už veľa objektov opravila a nedošlo k žiadnym škodám, ale o tom sa nevie,” konštatoval predčasom. Predstavitelia UNESCO, ktoré B. Štiavnicu pred siedmimi rokmi zaradilo na listinu svetového (na tomto mieste vypustiť čiarku za slovom) kultúrneho a prírodného dedičstva, takú mieru pochopenia pre Lichnerových investorov, ako aj pre jeho pohľad na komplexnú obnovu mesta, neprejavili.
UNESCO

“Množiace sa problémy ohrozujú napĺňanie Dohovoru v Banskej Štiavnici. Jeho realizáciu možno pokladať za problémovú, nedostatočnú a v prípade, že sa nezmení prístup k uprednostňovaniu zachovávania autenticity a integrity pred uplatňovaním metód komplexnej obnovy, nahradzujúcich originály novými kópiami, považujeme situáciu za alarmujúcu a vážne ohrozujúcu bezproblémové zotrvanie B. Štiavnice na Zozname svetového dedičstva.”
Konštatovanie Slovenskej komisie pre UNESCO adresované primátorovi Lichnerovi je nedvojzmyselné, napriek tomu on sám si myslí, že ide o zbytočnú bublinu. “Treba si zobrať posledné vyhlásenie komisára UNESCO, ktorý povedal, že vyškrtnutie nehrozí. Okrem toho, ide o totálnu neznalosť, pretože dohovor nepodpisovalo mesto, ale štát. Pokiaľ by malo prísť k vyškrtnutiu z UNESCO, bola by za to zodpovedná vláda. Aby však k niečomu takému mohlo dôjsť, musí prísť oficiálne upozornenie z UNESCO pre vládu. Nič také na Slovensko neprišlo,” dodal upokojujúco Lichner.
Aktivista Ján Roháč, ktorý sa dostal k správe komisára UNESCO však tvrdí niečo úplne iné: “Hlásenie o katastrofálnom manažmente historického mesta Banská Štiavnica vrátane opätovného zvažovania vylúčenia so Zoznamu UNESCO podal posudzovateľ, ktorý pre UNESCO v minulom roku posudzoval manažment lokalít UNESCO v strednej Európe. Primátor opäť prezentoval posudok ako veľký úspech štiavnickej samosprávy…” Posledné ocenenie Nations in Bloom je však pre primátora Lichnera potvrdením, že “to nie je pravda, (na tomto mieste navrhujem vypustiť “že”, lebo sa deformuje zmysel výroku) koncepcia revitalizácie mesta je správna, a teda ocenená špičkovými odborníkmi, ktorý sa tým zaoberajú”.
Aj aktivisti sú radi

Nie všetko, čo sa v Banskej Štiavnici deje je samozrejme zlé a možno povedať, že aj množstvo projektov, ako napríklad rekonštrukcia tajchov, rekultivácia odkalísk a ďalšie, ktoré primátor Lichner v Japonsku prezentoval, stoja za to. Problém je len v tom, že medzi zlepšovanie životného prostredia a environmentálny rozvoj, ktoré boli podmienkou ocenenia, patria napríklad aj také elementárne aktivity ako je čistička odpadových vôd, ktorá nie je a v dohladnej budúcnosti ani nebude. “Na dostavanie čističky odpadových vôd nie sú peniaze. Je budovaná v náročnom teréne na haldách, teda len príprava územia stála milióny. Pri súčasnom prísune financií od štátu sa nedá odhadnúť, kedy ju dostaviame,” rezignovane konštatuje M. Lichner, aj keď podľa jeho názoru Štiavnici nehrozí žiadny ekologický problém. Podobná, aj keď o niečo lepšia je situácia so separovaným odpadom. “Vďaka spolupráci s občianskymi iniciatívami sa podarilo zaviesť separáciu domového odpadu, kde z prostriedkov samosprávy boli zakúpené zberné nádoby, mechanizmy a triediaca linka,” prezentoval aktivity mesta v tomto smere primátor v Japonsku. Realita je o niečo zložitejšia. Separácia funguje čiastočne, pretože nie sú odberatelia na plasty a v centre mesta separovaný zber kvôli ťažkej dostupnosti mechanizmov de facto neexistuje.
Pán primátor pravdepodobne dosť nešťastne formuloval porote aj informácie o koncepčných materiáloch rozvoja mesta. Medzi základné dokumenty, podľa ktorých mesto plánuje svoju budúcnosť, zaradil totiž územný plán mesta. “Mesto má územný plán zo začiatku 70 -tych rokov, ktorý bol rozpracovaný a čiastočne aktualizovaný v roku 1981. Odvtedy sa nezmenil, hoci podmienky sú diamterálne odlišné. Starý územný plán samozrejme nemôže ne ne reagovať a pri stavebných aktivitách sa postupuje náhodne a nekoordinovane. Rozvoj mesta je teda nekoncepčný a investície sa umiestňujú náhodným spôsobom,” tvrdí Pavel Fabian a ku súťažnému kritériu “zapojenie komunity/verejnosti” dodáva, že spolupráca s občanmi a miestnymi združeniami, o ktorej primátor hovoril v Japonsku, skoro neexistuje. “Zapojenie miestnej komunity do relevantného diania v meste je na nulovom bode. Rozhodnutia sú väčšinou kabinentné a mestské zastupiteľstvo ich potom len schvaľuje. Občania sa o to nezaujímajú a mestu to tak vyhovuje,” dodáva Fabian.
Príchuť víťazstva

Ak chceme byť objektívni, tak každé pozitívne zviditeľnenie zmysel má, a teda aj to banskoštiavnické v japonskom Hamamatsu. Otázkou však zostáva, či je adekvátne úsiliu a vynaloženým financiám a podstatné je najmä to, akým spôsobom je dosiahnuté. Ak totiž neskôr organizátor súťaže zistí, že podstata niektorých, či mnohých vecí je iná, ako sa na prezentovanom videu (najviac 10 minút) či diapozitívoch zdalo, zviditeľnenie Slovenska vo forme “zeleného Oscara” pre B. Štiavnicu môže do budúcnosti nadobudnúť inú príchuť.

Daniel Vražda

Zdroj: www.sme.sk