Margaréta Horváthová
Spiš je najbohatším regiónom na umelecké pamiatky minulosti na Slovensku. Na pomerne malom geografickom území sa nachádza neobvykle veľké množstvo pamiatok stredovekého, gotického a neskorogotického pôvodu. Príčiny tohto javu pútali už dávno pozornosť historikov kultúry a umenia. Fenomén spišskej kultúry spoluvytváralo viacero faktorov – výhodná geografická poloha, čulé obchodné styky, hospodárska prosperita i národnostná skladba obyvateľstva. Výrazný prínos do výtvarnej kultúry Spiša malo práve nemecké etnikum. Jedným z poslaní Múzea kultúry karpatských Nemcov je i dokumentácia a vybudovanie výtvarnej, umeleckohistorickej zbierky spišského regiónu.

Primárnou však nie je kompletizácia súborov vývojových období, dielní a maliarskych osobností, ktoré sú zväčša finančne nedostupné, ale skôr portréty významných osobností spišských Nemcov, veduty miest, krajinky zachytávajúce typické oblasti Spiša, či žánrové výjavy miestnych výtvarníkov. Spišská umelecká tradícia, kontinuitálne pretrvávajúca od neskorého stredoveku cez výrazné maliarske osobnosti prvej polovice 19. storočia, doznievala v druhej polovici 19. storočia. Skromnejšie výsledky maliarskej tvorby na prelome storočí a v prvých decéniách 20. storočia však v žiadnom prípade nenaznačujú umelecké vákuum. Hospodárska stagnácia i absencia odborných inštitúcií a výrazných umeleckých osobností, ktoré by organizovali výtvarný život, nepriaznivo vplývali na umelecké dianie Spiša. Výtvarne nadaní jednotlivci boli nútení odborne sa vzdelávať v kultúrnych centrách monarchie i mimo nej. Tu zväčša našli možnosti tvorivého uplatnenia, umeleckej konfrontácie na mnohých prezentačných a výstavných podujatiach i sociálne zabezpečenie. V spišskom umení udivuje jav “umeleckých rodov”, z ktorých boli výtvarne činní viacerí členovia, alebo generácie. K najznámejším patria Brokoffovci, rodáci zo Spišskej Soboty, ktorí tvorili na sklonku 17. storočia v Prahe. V sochárskej dielni Jána vznikla väčšina diel určených pre Karlov most a v jeho práci neskôr pokračovali synovia Michal Ján a Ferdinand Maximilián. Maliar, krajinár Johann Müller, rodák z Levoče, tvoril v prvých troch decéniách 19. storočia v rodisku, kde boli neskôr výtvarne činní i jeho dvaja synovia Gustáv a Ľudovít. Karol Marko, ktorý sa tiež narodil v Levoči, významný miniaturista a krajinár, v rokoch 1843 – 1848 vyučoval na maliarskej akadémii vo Florencii, mal troch synov maliarov (Karol, Andrej, František) a dcéru Katarínu, takisto maliarku. Teodor Boemm, učiteľ kreslenia na levočskej reálke, portrétista, začas pôsobil i v Drážďanoch, mal obe dcéry maliarky. Klára i Ritta sa usadili v Budapešti, kde Ritta Boemmová získala ocenenia na viacerých výstavách. Neskôr sa v náročných umeleckých kruhoch Budapešti presadila i jej dcéra Lolly Fehérová. Viliam Forberger, kresliar tatranskej krajiny, rodák z Kežmarku, dal základy maliarstva synovi Andorovi, ktorý pôsobil ako učiteľ kreslenia a dcére Madelaine, maliarke interiérov kostolov. V spišskom prostredí vyrastal a tvoril i jeden z najvýznamnejších umelcov spätých so Slovenskom Ladislav Mednyánszky. Maliarova neter Margita Czobelová sa tiež venovala maľovaniu a ilustrácii. Koncom 18. storočia sa v spišskej architektúre, rovnako ako i v maliarstve, uplatňuje slohový názor klasicizmu.

Portrétnu maľbu v tomto duchu uplatňoval na Spiši maliar dánskeho pôvodu, rodák z Kodane, Ján Jakub Stunder (1759 – 1811), ktorý sa po prvých kontaktoch s Uhorskom v roku 1793 usadil v Levoči. Stunder ovplyvnil umelecký rast spišských maliarov, najmä J. Czauczika a J. Rombauera.

Stunder je prvý podľa mena známy maliar Studenovodskej doliny z roku 1797. Ján Rombauer (1782 – 1849) opustil v mladom veku rodnú Levoču a pôsobil ako módny portrétista vo vplyvných spoločenských kruhoch v Petrohrade. Po takmer dvadsiatich rokoch sa z cárskeho Ruska vrátil a usadil sa v Prešove, kde už žil i jeho brat Matej, vynikajúci zlatník. Rombauer vytvoril mnoho podobizní členov významných spišských rodov. Jozef Czauczik (1780 – 1857) ako Levočan získal základy maliarstva už u menovaného Stundera a Jozefa Lercha. V nepočetnom krajinárskom diele sa jeho názor modifikoval od klasicisticky pochopenej vybájenej krajiny až po krajinu realistickoopisnú a romantickú krajinu malebného Spiša. Czauczik je významný portrétista biedermeira. Jeho význam znásobujú početní žiaci pôsobiaci na Spiši – Gustáv Müller, Karol Tibely, Jozef Teodor Lumnitzer, Titus Szent-Istvány, Karol Marko st. a Teodor Boemm. Dielo Jozefa Lercha (1751 – po roku 1828) je charakteristické prvkami neskorého baroka a klasicizmu. Rodák zo Spišskej Soboty pôsobil ako portrétista a maliar oltárnych obrazov. Jeho nástenné maľby zdobia mnohé interiéry kostolov, kaplniek a profánnych objektov. Lerchovi v ranej mladosti odovzdával svoje skúsenosti známy levočský pozlacovač a maliar Ján Reich. Súčasníkom Jozefa Czauczika bol maliar Ján Jakub Müller (1780 – 1828), ktorého tvorba sa orientovala predovšetkým na spišskú romantizujúcu krajinu spracovanú technikou gvašu. J. J. Müllerovi sa pripisujú i niektoré posmrtné portréty spišských šľachticov. Gustáv Müller (1811 – 1849?), syn Jána Jakuba, ktorý vychádzal z tvorby svojho otca, sa neskôr školením u J. Czauczika a na Akadémii výtvarných umení vo Viedni vypracoval v portrétnej maľbe na úroveň svojho otca. Brat Gustáva, Ľudovít, bol učiteľom kreslenia na kežmarskom lýceu a dal základy viacerým výtvarníkom, medziiným i Viliamovi Forbergerovi. Ján Juraj Lumnitzer (1783 – 1864) patril k nemnohým grafikom spišskej proveniencie daného obdobia. Medirytiny vedút tatranských mestečiek spracúval popri svojom povolaní kňaza, ale svoje maliarske skúsenosti odovzdával i ako výtvarný pedagóg. Jeho brat Ján Adolf bol tiež evanjelickým kňazom vo Švedlári a v maliarstve samoukom. Ján Juraj mu venoval svoj autoportrét na slonovine. Do výtvarných dejín Spiša sa zapísal i synovec Jána Juraja – Jozef Teodor Lumnitzer. Karol Marko st. (1791 – 1860) bol synom levočského mestského inžiniera. Sám pôsobil ako zememeračský inžinier a kartograf, v maliarstve bol samoukom, no dosiahol v ňom pozoruhodné výsledky. Počas viedenského pobytu maľoval najmä mytologické motívy a biblické scény. V 30. rokoch 19. storočia sa počas pobytu v Ríme vykryštalizoval jeho osobitný maliarsky štýl založený na princípoch klasicizmu a v období pobytu v Pise jeho maliarske diela začala uznávať umelecká kritika. Pri návratoch na Slovensko sa nechal inšpirovať spišskou krajinou. Z významnej spišskej rodiny Festovcov pochádzal maliar Karol Tibély (1813 – okolo 1870). Tibély, ako väčšina portrétistov, tvoril podľa možností objednávateľov, z ktorých mnohí mu boli rodinne príbuzní. V jeho krajinkách prevládala romantická nálada, k realizmu sa štýlovo priblížil pošmúrnou atmosférou horiaceho kostola v Spišskej Novej Vsi, čoho bol priamym účastníkom. Karol Tibély bol čudák a samotár, ako ho charakterizuje i jeden z jeho nemnohých priateľov Karol Zechenter Laskomerský. Tibélyho smrť nie je doposiaľ objasnená, zomrel v biede, osamelý a opustený. V Tibélyho rodine z matkinej strany tvoril málo známy akvarelista Viktor Fest. K maliarom spišského okruhu patrí i Theodor Boemm (1822 – 1889). Boemm ako mladý prišiel do Levoče, kde sa stal Czauczikovým žiakom. Neskôr vyštudoval na Akadémii výtvarných umení vo Viedni. Jeho ďalšie štúdiá v Bruseli, Paríži a Drážďanoch boli načas prerušené vojnovými meruôsmymi rokmi, ktorých sa zúčastnil ako honvédsky poručík. Do roku 1881 pôsobil v Levoči ako učiteľ kreslenia, aby sa znovu vrátil do Drážďan, kde aj zomrel. Boemm bol jedným z maliarov podobizní šľachtického rodu Csákyovcov, tvoril však i sakrálne obrazy pre viacero spišských kostolov. Posledným dielom Theodora Boemma je dcéra umelca Lucy Bogatty-Boemmová z roku 1888. Tu vzniká nejasnosť pri mene jeho dcéry uvádzanej i ako Klára. I táto dcéra, ako aj Ritta Boemmová, bola výtvarne činná, avšak jej práce, zväčša vytvorené v Drážďanoch, kam sa s otcom presťahovala, nie sú nám známe.

Rita Boemmová (1868 – 1948) získala základy maliarstva v rodnej Levoči od svojho otca, neskôr si ich doplnila štúdiom v Drážďanoch a Paríži. Boemmová ako jedna z prvých spišských umelkýň objavila špecifickú krásu meštianskeho a ľudového interiéru Spiša. Rita Boemmová bola činná v rôznych umeleckých spolkoch a pravidelne obosielala svojimi dielami výstavy. Koncom 19. storočia sa natrvalo usadila v Budapešti, odkiaľ však často navštevovala rodný Spiš, kde sa tvorivo inšpirovala. Boemmovej dcéra Lolly Fehérová sa v Maďarsku prezentovala expresívnymi žánrovými motívmi a portrétnou maľbou. Ako kresliar a sochár sa v prostredí Levoče usadil v roku 1853 Jozef Faragó (pôvodne Neuschl) (1821 – 1895). Faragó bol predovšetkým predstaviteľom pomníkovej a pamätníkovej tvorby. Vo výtvarnom prejave Spiša ako výnimočný zjav zažiarila osobnosť Ladislava Mednyánszkeho (1852 – 1919). Svojím suverénnym prejavom zatienil produkciu Spiša druhej polovice 19. storočia a v rámci celkového vývoja zaujíma u nás popredné miesto. Vo svojich námetoch sa mnohokrát vracal k spišskej prírode i k pestrej zložke obyvateľov Spiša, k jednoduchým ľuďom, k utrpeniu, pričom sa dokázal vyhnúť folklorizujúcej idylickosti. Ferdinand Katona (pôvodne Kleinberger) (1864 – 1932) bol krátky čas jediným Mednyánszkeho žiakom, ale dlhoročným priateľom, ktorý ho ovplyvnil svojím sugestívnym dielom. Po rozchode s Mednyánszkym sa presťahoval do Budapešti, ale celý život tematicky čerpal svoje námety z tatranskej prírody. Wiliam Forberger (1848 – 1928), rodák z Kežmarku, vo svojich kresbách a akvareloch sústredil svoju pozornosť na tatranskú krajinu a veduty podtatranských miest. Forberger bol zanieteným a talentovaným kresliarom, absencia výtvarného školenia je však v jeho tvorbe evidentná, hoci dostal dobré základy na kežmarskom lýceu u Ľudovíta Müllera. Tatranské panorámy začal Forberger kresliť z poverenia Karpatského spolku, často boli reprodukované v rôznych prílohách časopisov technikou svetlotlače. Forberger bol i plodným portrétistom, ale príťažlivejšou témou pre neho boli veduty spišských miest s architektonickými detailami. Popularitu Forbergerovi prinieslo uznanie viedenskou galériou Albertina, ktorá v roku 1925 zakúpila dve jeho diela. Viliam Forberger pôsobil ako profesor kreslenia na levočskej reálke. Eugen Wallachy (1855 – 1934) sa narodil i zomrel v Spišskej Sobote, ktorá sa preňho stala najobľúbenejšou a najčastejšou tematickou inšpiráciou.

Wallachy pôsobil dlhé roky mimo svojho rodiska ako učiteľ kreslenia. Jeho veduty a architektonické objekty so zmyslom pre detail sú cenným pamiatkarským dokumentom. V roku 1911 sa priženil do rodiny Dr. Guhra a natrvalo sa usadil v Tatranskej Polianke Andor Boruth (1873 – 1955), ktorého otec, vlastným menom Steiger, bol prisťahovalcom zo Švajčiarska. Študoval v Mníchove u Hollossyho, v Paríži i Madride, no už koncom storočia si ho podmanili Tatry. Boruth bol kultivovaným portrétistom, figuralistom i krajinárom a za svoju tovrbu získal viacero ocenení, súbežne s tým i mnohé zákazky. V období medzi dvoma svetovými vojnami sa kryštalizuje a zároveň náhle prerušuje tvorba Viktora Kissa (1902 – 1940), rodáka z Kežmarku, ktorý po štúdiách v Budapešti a Mníchove pôsobil v Bratislave. Emil Klein (1899 – 1980) pochádzal z podtatranskej Mlynice a po vojnou prerušených štúdiách pôsobil na Spiši ako učiteľ. Klein bol maliar autodidakt a jeho ďalším záujmom bola poézia. Jeho krajinárska tvorba sa v prevažnej miere sústreďuje na zákutia Kežmarku. V období života v Nemecku ho zaujala stredoveká architektúra dolnosaských miest. Pravdepodobne posledný obraz z územia Slovenska, tesne pred odsunom v roku 1946, je s bratislavským motívom. Charakteristický odev spišských Nemcov (tzv. dolného a horného Spiša) preniesol do výtvarnej podoby Raphael Longino (1891 – ?), syn výrobcu mydla v Kremnici, pochádzajúci z Talianska. Maliar a výtvarný pedagóg pripravoval ilustrácie pravdepodobne pre Karpatský spolok k editorskej činnosti. Raphael Hubert Longino pôsobil v Gelnici. Rôznorodosť a malebnosť spišskej kultúry inšpirovala aj ružomberského rodáka Eleméra Köszeghyho (1882 – 1954), maliara a teoretika umenia. Köszeghy-Winkler študoval právo, modelové kreslenie na výtvarnej akadémii vo Viedni, ale pôsobil aj vo funkcii riaditeľa múzea v Košiciach, historika umenia, organizátora umeleckého života a výstavných podujatí na východnom Slovensku. V jeho tvorbe je viacero portrétov rodiny Wielandovcov (z ktorej pochádzala jeho matka), krajín a vedút tatranského regiónu. Jeho štúdie spišského odevu sú vynikajúcim zdrojom pre etnografické poznanie spišského regiónu.

Na Spiši, najmä v Tatrách, krátkodobo i dlhšie obdobie pôsobili a tvorili mnohí významní umelci, náturisti. Tvorba viacerých umelcov zostala neodhalená, viaceré diela majú neidentifikovateľné autorstvo. Chladná, neprístupná, zároveň malebná krása Vysokých Tatier inšpirovala k opakovaným návratom umelcov nielen zo Slovenska, ale i z blízkych a vzdialených krajín. Už v roku 1863 prišiel do Strážok kvôli tatranským motívom viedenský maliar a akvarelista Thomas Ender, ktorý ovplyvnil i výtvarnú dráhu L. Mednyanszkého. Avšak čo i len taxatívne vymenovať umelcov inšpirovaných Tatrami presahuje možnosti tohto príspevku. Umenie 19. a prvej polovice 20. storočia na Spiši tvorí neodmysliteľnú súčasť umeleckohistorického vývinu Slovenska, ktorú v hojnej miere tvorili samotní spišskí Nemci. Ich krajinárska tvorba je stálym žriedlom poznania prírodnej scenérie, veduty a architektonické námety sú vzácnym dokumentačným svedectvom zaniknutej urbanizácie a zástavby miest. Portrétna tvorba nie je pre nás len umeleckým odkazom, ale i príležitosťou pre spoznanie životného štýlu, kultúry bývania i odievania príslušníkov šľachty, meštianstva, remeselníkov, obchodníkov a priemyselníkov, ktorí hospodársky a kultúrne pozdvihli Spiš. Literatúra Výtvarná kultúra na Spiši. Košice 1985. W. Forberger – E. Wallachy: Kresby. Katalóg výstavy. Poprad 1996. Glatz, A. C.: Ladislav Mednyánszky a Strážky. Bratislava 1990.