Apuanské Alpy sa hrdo nesú nad toskánskym mestom Carrara. Z diaľky sa zdá, akoby boli prikryté snehom. Avšak biely hrebienok Monte Altissima je jeho pevnou súčasťou. Tvorí ho mramorový kameň – pýcha celej Carrary. Tento vrch spolu s niekoľkými ďalšími sú jedným z najväčších zásobísk bieleho mramoru na svete. Väčšina práce v regióne je spojená práve s jeho ťažbou.
Carrarský mramor ospevujú tisícročia. Tieto vrchy zásobovali už Michelangela, a dlho pred ním z nich čerpali aj sochári starovekého Ríma.

Diamantové laná sa zarezávajú do kameňa. Voda slúži na to, aby sa neprehriali. Dnes, keď už prácu zabezpečujú motory, nie je potrebné toľko svalov ako voľakedy. Píly s obrovskými zubami a iné technológie však neslúžia Michelangelovým nástupcom. Do 19. storočia sa mramor používal výlučne na umelecké spracovanie. Dnes je moderným architektonickým prvkom tak malých kúpeľní, ako aj veľkých átrií.

Bloky ťažkého mramoru sa naložia na nákladné autá tak ako každý iný náklad. Väščinu tvorí obyčajný – biely mramor so žilami. Ale umelci, ktorí sa chcú priblížiť Michelangelovi, majú záujem o mramor, ktorý má názov statuario – a toho je tu oveľa menej. Pre umelcov a staviteľom nebolo v minulosti vôbec jednoduché získať materiál. Vyžadovalo to kolosálne úsilie. Bloky mramoru sa rezali ručne, s jednoduchým náradím, a ich preprava bola veľmi pomalá. Masívne kvádre vážiace aj šesť ton obkladali drevom a ťahali volmi dolu kopcom. Bol to práve Michelangelo, ktorý upozornil na veľký potenciál týchto vrchov. Táto plaketa pripomína jeho časté výlety do Carrary. V horách nad mestom našiel pre svoje sochy výborný materiál – priesvitný mramor so zlatistým odtieňom.
Gabriele Rovai, ktorého už starý otec bol sochárom, pracuje dnes s týmto cenným materiálom.

GABRIELE ROVAI, miestny sochár: “Vidieť sochu zo statuaria vedľa sochy z obyčajného mramoru je ako vidieť zdravého človeka vedľa chorého. Z jedného sála život, druhý je bez tváre.”
Umelci sa sťažujú, že v posledných rokoch je čoraz ťažšie nájsť statuario. Keďže je ho stále menej, za posledných päť rokov sa jeho ceny štvornásobne zvýšili. Takže aj keď sa nejaký nájde, umelci si ho sotva môžu dovoliť.
ANGELO GHELARDINI, miestny umelec: “Veľké spoločnosti kupujú celé bloky, takže dostanú zľavu. Ale my potrebujeme len jeden kus, pretože robíme len jednu sochu, a tak platíme oveľa viac.”
Toto je turecký biely mramor. Nórsky sochár Knut Steen dáva pozor, aby práca jeho učňa bola vykonaná dôsledne. Steen už žije v Carrare 20 rokov a hovorí, že veľké stavebné spoločnosti zruinovali mramorový priemysel – na škodu všetkých umelcom.

KNUT STEEN, nórsky sochár: “Dnes za rok vyťažia viac mramoru, ako voľakedy za 100 alebo za 1000 rokov. Kapacita je obrovská. Problémom je však nájsť skutočný statuario – už ho naozaj nie je veľa.”

Keara Mc Martin-ová skúša klopaním rezonanciu kameňa. Keď zvoní, znamená to, že je bez chýb, ktoré by sa mohli ukázať pri rezaní. Hovorí, že jej práca vyberať kvalitný mramor pre umelcov je zo dňa na deň ťažšia.

KEARA MCMARTIN, riaditeľka umeleckého ateliéru ´SEM´: “Toto pohorie produkuje vápnik, ktorý ho vlastne sformoval. Vo vnútri sa nachádzali celé časti statuaria. Ale je ich stále menej a treba hľadať hlbšie a hlbšie. O nejaký čas úplne vymizne.”

V Carrare je mramorový priemysel číslom jeden. Za posledných 30 rokov sa stala nielen centrom pre zásobovanie bielym mramorom, ale aj pre jeho úpravu. Drahé prístroje a technológie prieniesli miestnemu obyvateľstvu veľa pracovných príležitostí. Do prístavu v Carrare v súčasnosti prichádza viac mramoru, ako sa expeduje. Minulý rok sem na spracovanie doviezli takmer 2 milióny ton mramoru, o pätinu viac ako sa vyviezlo. Biely kameň priniesol mestu bohatstvo. Nie sú to len príjmy z prístavu, ale aj poplatky 188-ich spoločností ťažiacich mramor, ktoré ho každoročne obohacujú o 10 miliónov dolárov. Ďalšie peniaze sa môžu zarobiť spracovaním mramoru. Vysoké investície do náročných technológií umožnili, že kameň možno spracovať za niekoľko hodín, a preto dopyt stále stúpa. Mesto si však začína uvedomovať, že zásoby mramoru nie sú nekonečné. Pred 30 rokmi vyťažili ročne 350 tisíc ton mramoru. Dnes je to viac ako milión ton.
Dokonca aj starosta Lucio Segnanini hovorí, že je čas trochu spomaliť.

LUCIO SEGNANINI, starosta mesta Carrara: “S touto novou technológiou režeme mramor ako maslo. A tak z jedného milióna budú veľmi rýchlo dva, dva a pol. Hora sa zničí a s tým aj celé naše životné prostredie.”

V uliciach Carrary ponúkajú na predaj tuctové sochy. Nie je ťažké aj jednoduchým okom rozpoznať rozdiel medzi obyčajným bielym mramorom použitým v týchto sochách a statuariom. Umelci hovoria, že statuario sa nedá napodobniť. Spôsob, akým odráža svetlo – tak ako ľudské telo – je nezameniteľný. Michelangelo to rozpoznal už dávno, preto tak často chodieval do tohto kraja. Ruky dnešných umelcov však statuario tak často nenahmatávajú. Počas piatich storočí, pred ktorými tu Michelangelo pracoval, sa nespočetné množstvo umelcov snažilo kráčať v jeho stopách, hľadať v Carrare majstrovský mramor. Vždy sa im zdalo, že je nevyčerpateľný. Obyvatelia Carrary však vedia, že sochy ako Michelangelove sa už dlho vyrábať nebudú.

STV, Svet v obrazoch, 17. 2. 2002
článok pre Obnova.sk poskytol Pavel Fabian, Ďakujeme