(TKBS) Cardinalis, teda opora.
Kardináli. Od svojho vzniku sú považovaní za “kniežatá krvi”, s titulom Eminencia. Meno “kardinál” pochádza z latinského “cardinalis”, čo znamená “základ, opora”.
Kardináli pochádzajú z kňazov 25 farností Ríma, zo 7 /neskôr 14/ krajových diakonov a 6 palatínskych diakonov, a zo 6 prímestských biskupov. Títo všetci tvorili pôvodne poradný zbor Rímskeho biskupa. Od roku 1150 tvoria Kardinálske kolégium a od roku 1179 sú výlučnými voličmi pápeža. Od XII. storočia sa začali medzi nimi objavovať i preláti sídliaci mimo Ríma.

Sú volení slobodne pápežom, čo znamená, že je vylúčený akýkoľvek zásah zo strany civilnej moci. Kandidát musí byť mužom, ktorý dosiahol aspoň stupeň kňazstva. Ak zvolený kardinál nie je ešte biskupom, je zaviazaný túto vysviacku prijať. Oslobodiť ho od tejto podmienky môže len samotný pápež. Spomedzi kandidátov sú vylúčení všetci tí, ktorí sú v úzkom príbuzenskom vzťahu /až do druhého kolena/ s niektorým zo žijúcich kardinálov.
Všetci kardináli sídliaci v Ríme /i mimo Vatikánu/ sú právoplatnými Vatikánskymi občanmi.

Aká je však história ich vzniku?
Tak ako v Jeruzaleme, aj v prvotnej Cirkvi v Ríme nájdeme hneď od počiatku 7 diakonov, ktorí pomáhali pápežom v spoločenstve veriacich, v spravovaní Cirkvi a v službe lásky.

Pre službu Cirkvi v Ríme však nestačili len diakoni a tak pápež Klétus /76-79/ ustálil počet 25 kňazov pre službu v meste. Každému z nich zveril vymedzené územie a tak prišlo ku vzniku farností.
Počet veriacich však neustále stúpal a tak boli ustanovení ďalší kňazi a diakoni ako pomocníci v už zriadených farnostiach. Všetci rímski kňazi a diakoni museli byť “inkardinovaní”/čiže včlenení/ do rímskej diecézy a tak vznikol názov kňazi a diakoni kardináli, čiže tí, ktorí sú včlenení do rímskej diecézy.

Prímestskí biskupi /biskupi diecéz, ktoré sa nachádzali v okolí Ríma/ spolu s kňazmi a diakonmi -kardinálmi, podpisovali synodálne dokumenty hneď po samom pápežovi. Dokazuje sa tým mimoriadna dôležitosť rímskeho kléru.

Nakoľko neustále rástol i svetský vplyv Cirkvi ako následok vzniku Pápežského štátu, pápež Štefan II. zvolal v roku 769 do Lateránu koncil, na ktorom ustanovil, že pápež môže byť zvolený len z radov “kňazov a diakonov kardinálov”. Právoplatnými voličmi sa stali len cirkevné osoby.
V XI. storočí na základe reformy Leva X. začali byť kardináli menej viazaní na liturgickú a pastoračnú službu v Ríme a stali sa priamymi spolupracovníkmi pápeža v službe Cirkvi.

Ján XXIII. v roku 1962 vydal nariadenie, podľa ktorého všetci kardináli musia prijať biskupskú vysviacku. Od tejto povinnosti môže oslobodiť len sám pápež.

Pavol VI. v roku 1970 vydal nariadenie, ktorým kardináli po dovŕšení 80. roku svojho života strácajú právo voliť pápeža a teda i právo účasti v samotnej konkláve- voľbe nového Pontifexa.
Ten istý pápež určil i maximálny počet kardinálov, ktorí sa môžu voľby zúčastniť- 120.

Podľa Kódexu cirkevného práva can. 351 sú kardináli slobodne volení pápežom medzi klerikmi, ktorí sú aspoň kňazmi.

Od symbolu k univerzalite.
Počet kardinálov v XIII.- XV. storočí zvyčajne nepresahoval 30. Sixstus V. v roku 1586 stanovil ich počet na 70. Bolo to symbolické číslo, ktoré malo predstavovať 70 starcov Izraela podľa knihy Numeri /Nm 11,16/. Z nich bolo 6 kardinálov- biskupov, 50 kardinálov- kňazov a 14 kardinálov- diakonov. Tento stabilný počet bol zrušený pápežom Jánom XXIII, ktorý tak otvoril cestu pre široké zastúpenie kardinálov cirkví z celého sveta. Na základe tohto rozhodnutia boli do kardinálskeho zboru pojatí i novovymenovaní kardináli z patriarchálnych stolíc i ďalší, ktorí prináležia k rôznym východným obradom.

3 stupne kardinálov?
Rozdiel medzi kardinálmi- biskupmi, kardinálmi- kňazmi a kardinálmi- diakonmi je dnes už iba v mene. Pápež Ján XXIII. totiž v roku 1962 ustanovil, že každý kardinál po svojom zvolení musí prijať biskupskú vysviacku, ak ju pred voľbou už neprijal.

Kardinál dekan.
Na čele kardinálskeho zboru stojí Dekan /termín prevzatý z Rímskych légií, v ktorých bol týmto titulom označovaný veliteľ 10 vojakov/. Má prednosť podľa titulu “primus inter pares” /prvý
medzi rovnými/ a je ním vždy kardinál- biskup, ktorý má ako svoje “beneficium” /pridelená farnosť na základe historického práva/ Ostijskú diecézu. Podľa starého Kódexu cirkevného práva sa dekanom stával ten z kardinálov, ktorý ako prvý vošiel do zboru kardinálov- biskupov. Podľa súčasného kódexu /c. 352/ je slobodne volený ostatnými kardinálmi, ale voľba vyžaduje potvrdenie pápeža. Podľa starého práva to bol práve kardinál dekan, ktorý, v prípade, že novozvolený pápež nebol biskupom, vysviacal novovyvoleného kandidáta. Pre tento prípad ešte i dnes uchováva pálium, ak by sa takáto situácia vyskytla. Bol to práve kardinál- dekan, ktorý v minulosti takisto korunoval kráľa.

V súčasnosti patrí k jeho úlohám i žiadať novozvoleného pápeža, či voľbu príjma.

Byť sekretárom…
Sekretárom kardinálskeho zboru je tradične sekretár Kongregácie pre biskupov, ktorý počas konkláve plní i úlohu jej sekretára. Nepatrí však medzi kardinálov. Hneď potom, ako pápež oznámi svoje nové meno, pokľakne si pred oltárom a modlí sa. Po modlitbe odchádza do zákristie, kde pomáha novému pápežovi pri obliekaní. Zákristia je často nazývaná i “izba sĺz”. Tu totiž nový pápež navždy opúšťa svoj starý oblek, aby ho vymenil za nový- biely.

Je starým zvykom, že pápež po tom, ako si sníme z hlavy červené kardinálske cuketo /pokrývka hlavy, ktorú ako znak hodnosti nosí každý z biskupov/, aby ho vymenil za biele, daruje toto staré práve sekretárovi konkláve, čím ho menuje za kardinála. Jedná sa o zvyk, nie o zákon. Tak napríklad po zvolení Leva XIII. v roku 1878 bol novozvolený pápež tak rozrušený, že si svoje staré kardinálske cuketo vopchal do vrecka… Niekoľko dní po konkláve však svoj “omyl” napravil a sekretára menoval kardinálom.

A tak už niet rozdielu medzi Židom a Grékom…
Aké bolo národnostné zloženie kardinálov počas storočí?
V XII. storočí, teda pri vzniku kardinálskeho zboru bolo 80% kardinálov Talianov, 10% Francúzov a zostatok tvorili Nemci a Angličania. V XIII. storočí sa mení pomer na 65% Talianov, 22% Francúzov. 8 kardinálov bolo Angličanov, 4 Španieli, 2 Portugalčania a 1 Maďar. Situácia sa rapídne zmenila počas tzv. “Avingonského zajatia”, počas ktorého pápeži sídlili vo francúzskom Avingnone: 85% kardinálov boli Francúzi, 10% Taliani, 5 boli Španieli a 2 Angličania.

Po prelomovom Tridentskom koncile, teda po roku 1566 bolo zo 147 kardinálov 72% Talianov, 18% Francúzov a 9%Španielov.
Bariéru prelomil pápež Pius XII., ktorý v rokoch 1939-56 menoval 56 nových kardinálov z 24 krajín všetkých kontinentov sveta, čím jasne zvýraznil univerzálne poslanie Cirkvi.

V roku 1988 stúpol počet kardinálov vďaka pápežovi Jánovi Pavlovi II. na 161. Medzi “voliteľnými” /teda tí, ktorí nepresiahli 80. rok života/ kardinálmi bolo nasledovné zastúpenie: 58 Európanov, 31 Američanov, 17 Afričanov, 12 z Ázie a 3 z Oceánie.

Keď Duch Svätý “úraduje”.
Kardinál Valerián Gracias sa stal prvým nositeľom tejto hodnosti z Indie. S jeho menovaním je spojená úsmevná príhoda, podľa ktorej ešte ako Bombejský arcibiskup horlivo rečnil na stretnutí mládeže v meste Kerala. Z ničoho nič privial silný vietor a strhol baldachýn sponad miesta, kde sedel. Arcibiskup s humorom poznamenal: “Je zrejmé, že Duch svätý je nad nami!” Pár hodín potom sa dozvedel správu, že práve v tom okamihu ho Svätý otec menoval kardinálom…

Kardinálom naveky?
A ako je to so stratou kardinálskej hodnosti? Podľa tradície sa táto hodnosť stráca jedine smrťou. Existujú však výnimky, podľa ktorých sa stráca hodnosť kardinála: 1) po zvolení za pápeža 2) po slobodnom zrieknutí sa hodnosti, ktoré pápež prijal z rúk kardinála 3) dekrétom, ktorý by bol vydaný pápežom ako forma trestu.

História nám tieto údaje potvrdzuje:
Svätý Peter Damián dostal povolenie vrátiť sa do svojej pustovne Fonte Avellana, kde viedol kláštorný život pred svojím zvolením za kardinála. Iní sa zriekli kardinálskej hodnosti, aby mohli vystúpiť na trón svetského panovníka, ako napr. Dom Henrique, ktorý sa v roku 1545 stal kráľom Portugalska.

Kardinál Aleman bol však naopak z kardinálskeho zboru vylúčený pápežom Eugéniom IV., lebo sa nechal zvoliť za protipápeža. Kardinálska hodnosť mu bola prinavrátená po jeho oľutovaní v roku 1449. Zomrel v roku 1527 a bol vyhlásený za blahoslaveného.

Deti kardinálmi?
Aká bola veková hranica pre vstup do kardinálskeho zboru? Tridentský koncil v 16. storočí vyžadoval ako minimálnu hranicu 30 rokov. Bolo to skutočne potrebné, lebo pred týmto dekrétom prichádzalo k menovaniu mladučkých kardinálov i s ohľadom na politické zámery. Medzi najmladších kardinálov patrili Fernando, syn Španielskeho, kráľa Filipa III., ktorý sa stal kardinálom ako 10 ročný, Luigi Borbonský ako 8 ročný a Portugalec Alfonso, ktorý sa stal kardinálom už ako 7 ročný…

Kardinálsky purpur.
Aké su insígnie /odznaky hodnosti/ kardinála? Počas pontifikátu Pavla VI. boli pre potreby doby mnohé z nich zrušené či zjednodušené. V stredoveku mal každý z kardinálov svojho sekretára a pomocníka. Okrem iného patrilo k ich úlohe i niesť závoj kardinálovho plášťa, ktorý mal dĺžku 2 a pol metra… Neexistuje viac ani veľký červený klobúk. Nezachoval sa ani obrad otvárania a zatvárania úst, ktorý symbolizoval mlčanie, prezieravosť a múdrosť pri prejavoch kardinála.
Zostalo však červené cuketo /pokrývka hlavy/, ktoré symbolizuje ochotu vyliať svoju krv za Cirkev, ak to bude potrebné. Tú istú symboliku má i červená farba jeho odevu.

Zostal zaužívaný i kardinálsky erb, ktorý je zavesený v titulárnom kostole každého z kardinálov. Náš kardinál Ján Tomko má svoj erb v starobylom kostole Sv. Sabiny, ktorý je známy najstarším zobrazením ukrižovaného Krista z 5. storočia. V tomto kostole príjma každoročne počas Popolcovej stredy pápež popol na hlavu na znak pokánia práve z rúk titulárneho kardinála. Druhý slovenský kardinál – Ján Chryzostom Korec je titulárnym kardinálom kostola Sv. Fabiána a Venanciána.
Nenahraditeľná pomoc pre Sv. Otca.

Kardináli sú menovaní počas konzistória /t. j. “tam, kde sa nachádzajú zídení”/. Je to slávnostné zhromaždenie všetkých kardinálov, ktorí sa v tom čase nachádzajú v Ríme, predsedané pápežom. Okrem ohlásenia nových kardinálov je jeho primárnou úlohou pomoc pápežovi pri rozhodovaní o dôležitých otázkach pri riadení Cirkvi. Niektorí z kardinálov sú menovaní z rôznych dôvodov “in pectore”, čiže “v srdci” pápeža. Ak sa prekážka odstráni /váčšinou ide o politickú situáciu/, kardinál je menovaný i verejne.

Posledné rozhodnutie v konzistóriu však patrí pápežovi. Tak tomu bolo i v prvom konzistóriu zvolanom po menovaní pápeža Pia IX. Pápež rozhodol o poskytnutí amnestie pre všetkých väzňov vo vtedajšom pápežskom štáte. Nasledovalo tajné hlasovanie. Čierny kamienok znamenal nesúhlas, biely súhlas s pápežovým rozhodnutím. Väčšina kardinálov odovzdala čierne kamienky… Pápež si vtedy zložil z hlavy svoje biele cuketo, prikryl ním čierne kamienky a vyhlásil: “Tak a teraz sú všetky biele!”