Od kultúrneho dedičstva v krajine ku krajine v kultúrnom dedičstve Motto: „Najkrutejšou prehrou ľudstva by bolo víťazstvo človeka nad prírodou“
Od dôb, keď sa na Zemi objavil človek, začalo sa prispôsobovanie prírody ľudským potrebám. Ide o dlhodobý proces od prírody k človeku a od človeka ku kultúre. Kultúra sa totiž často chápe ako tzv. „druhá príroda“, ako súhrn všetkého, čo ľudstvo dodnes od svojho prvopočiatku vytvorilo. V mnohých definíciách sa však obsah a rozsah „kultúry“ vymedzuje užšie. Kultúra napr. v latinčine znamená tvorivú činnosť, ktorá zušľachťuje a zdokonaľuje človeka a jeho prostredie. Avšak už v antickom Ríme Publius Cornelius Tacitus pripísal kultúre širší význam a definuje ju ako celkový spôsob života spoločnosti. Vieme však, že definícií kultúry je nepreberné množstvo a nie je mojim zámerom ktorúkoľvek potvrdiť, alebo vyvrátiť, ani stanovovať definíciu novú. Skôr sa chcem venovať vzťahom človeka, kultúry a krajiny, najmä však skúmať kvalitu týchto vzťahov.

V prvopočiatkoch žil človek v pôvodnej (prírodnej) krajine. Lovom zvierat a zberom plodín zasahoval do krajinného prostredia minimálne, primitívne nástroje a zbrane mu väčšie zásahy ani neumožňovali. Prechod k usadlému spôsobu života bol spojený so stavbou obydlí, neskôr sídiel a komunikácií, čím vznikla osídlená krajina. Tá postupne zahŕňa aj obrábanú pôdu (poľnohospodárska krajina), neskôr tiež priemyselnú výrobu (tzv. priemyselná krajina). Ak spôsob života človeka možno považovať za proces kultúrny, potom aj krajinu pretvorenú a dotvorenú týmto procesom by bolo možné nazvať krajinou kultúrnou. Pri podrobnejšom rozbore však zistíme, že to nie je celkom tak. Pojmy sú iba pojmy a nie vždy nachádzame v nich ten istý obsah a zmysel. Ak napríklad povieme, že Slovensko je kultúrna krajina, tak aj bez irónie cítime, že v takom prípade ide o niečo iné. Na rozdiel od iných jazykov, výraz „krajina“ sa v slovenčine chápe často vo význame „štát“. No pod pojmom „kultúrna krajina“ ide v podstate o pôvodom „prírodnú“ krajinu, ktorá je dnes vo väčšej alebo menšej miere poznačená činnosťou človeka, ktorý ju prispôsobuje svojim potrebám. Novými nárokmi a rastom počtu obyvateľstva sa táto civilizovaná (ergo „kultúrna“) krajina rozširuje na úkor krajiny prírodnej, teda pôvodnej.

Je však človekom pretvorená krajina kultúrna? Ak áno, tak určite nie v celom rozsahu. Možno bude užitočné hneď aj povedať, aká krajina kultúrnou nie je. Sú to najmä územia poškodené nevhodnou a devastujúcou zástavbou, škodlivou priemyselnou výrobou, plochy skládok odpadu, krajina zničená povrchovou ťažbou surovín alebo priemyselnými haváriami, a žiaľ, už aj jadrovými katastrofami. Metóda definovania určitého fenoménu nepriamym dôkazom však nie je nová. Použil ju napríklad aj spomínaný P.C. Tacitus v prípade stanovenia všeobecných atribútov kultúry v porovnaní s barbarstvom. A podstata barbarstva sa dodnes nezmenila. Aj dnešní barbari a vandali pasívne prijímajú rozkazy a ničia skutočné hodnoty. Ak aj konajú z vlastnej vôle, ich činnosť sa nevyznačuje tvorbou nových hodnôt, ale ničením toho, čo iné skupiny spoločnosti v minulosti, ale aj celkom nedávno, vytvorili. Nezmenila sa však ani podstata kultúry, ktorá predpokladá najmä tvorivú a ušľachtilú činnosť, hromadenie skúseností, nadstavbu na pozitívny odkaz našich predkov. Nesporne toto dedičstvo je kumulované aj v krajine, u hmotných dokumentov predovšetkým v krajine. Tým, že človek zachováva odkaz minulosti, súčasne smeruje do budúcnosti. (O zajtrajškoch sme rozhodli už včera !) Koná jednak s vedomím a využívaním poznatkov súčasníkov, no zároveň čerpá z prameňov predošlých generácií. Človek cieľavedome upravuje svoj životný priestor, čím postupne mení krajinu tak globálne, ako aj v detailoch. Dôsledkom trvalého dynamického procesu sa v prevažnej miere na celej planéte (až na malé enklávy) stala krajina obrazom pôsobenia človeka. V historickom priereze sa krajina dedí z generácie na generáciu a stáva sa tak kultúrnym dedičstvom ľudstva. Poučení chybami minulosti a súčasnosti sme však povinní zodpovedne posudzovať, čo má byť predmetom nášho zvýšeného záujmu. Ktoré časti krajiny je potrebné chrániť ako súčasť kultúrneho dedičstva aj legislatívne, podľa platných zákonov príslušnej krajiny, ako aj medzinárodných odporúčaní a dohovorov. Dostávame sa tak logicky k potrebe definovať aspoň v základných črtách predmet ochrany.

Charakter krajiny je odvodený od prírodných (klimatických, geografických) podmienok (krajina tropického pásma, mierneho pásma atď.), ako aj od spôsobu využívania (sídelná krajina, poľnohospodárska krajina). Často ide o krajinu civilizovanú, kultivovanú, estetickú. Opakom býva krajina zdevastovaná, odpudzujúca. Vyskytujú sa však ešte ďalšie špecifické znaky krajiny, ako napr. vysoká hustota dopravných zariadení a koridorov, inžinierskych sietí, technických diel, športových a rekreačných plôch. Vtedy však spravidla nehovoríme o krajine dopravnej, technickej, športovej. Podobné je to aj v prípade značnej koncentrácie kultúrnych hodnôt, kde sotva ide o krajinu v pravom zmysle slova „kultúrnu“, keďže ona sama o sebe sa kultúrne neprejavuje, lebo jej podstata je prírodná. Zväčša krajina priamo nebýva súčasťou kultúrneho procesu, jej primárnou funkciou nie je služba kultúre (ako kultúrne zariadenie, kultúrny dom). V prípade kultúrnej krajiny ide teda o prenesený význam výrazu „kultúrny“, ide o zástupný pojem, t.j. o tzv. kultúrnu krajinu. Kedy však o kultúrnu krajinu naozaj ide? Z hľadiska miery zachovania alebo urbanizácie treba najprv posúdiť, či predovšetkým nejde o neporušenú „prírodnú krajinu“. Či nejde o taký rozsah pôvodných prírodných hodnôt územia, ktoré ho predurčujú do sfér pôsobnosti ochrany prírody a jej výkonných, vedeckých a odborných orgánov a inštitúcií. Východiskom pre takéto analýzy sú najmä medzinárodné dokumenty, dohovory a konvencie, ktoré definujú oblasti ochrany prírodných hodnôt a ich väzby na sféru ochrany kultúrneho dedičstva (napr. Dohovor o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva, UNESCO, Paríž 1972). Ak aj máme pochybnosti, termínu „kultúrna krajina“ sa asi nevyhneme, lebo sa často používa aj v zahraničí. Ani v iných krajinách alebo v rôznych jazykoch sa však za kultúrnu krajinu automaticky nepovažujú civilizované územia v celku, ale iba ich určité časti. Podobne sa na kvalitatívny výber viaže „kultúrna krajina“ aj v metodike pre zaraďovanie lokalít do Zoznamu svetového dedičstva (UNESCO). V prípade takých výsledkov (a dôsledkov) činnosti človeka v krajine, keď vznikla prijateľná symbióza vytvoreného diela s prírodou, možno ako terminus technicus použiť pojem „kultúrna krajina“ na označenie takej krajiny, v ktorej je dielo človeka nekonfliktné s prírodou. Kvalita a estetika dosiahnutého celku pritom zodpovedá súdobým predstavám a kritériám ochrany kultúrneho dedičstva. Môže ísť o diela v prírode realizované programovo podľa určitých projektov, alebo diela, ktoré vznikli spontánne bežnou pracovnou (rutinnou) činnosťou z hospodárskych alebo iných dôvodov. Samozrejme treba rátať s tým, že dnešné kritériá nie sú nemenné a budú sa ďalej zdokonaľovať v súlade s rozširovaním poznania a nárokmi na ochranu aj tých výtvorov človeka, ktoré v dôsledku vedeckých, hospodárskych, politických a iných zmien získajú nové dimenzie a priestor na kultúrne zhodnotenie.

Ak je kultúrna krajina v prvom rade harmonickou symbiózou výsledkov činnosti človeka a prírody, potom by malo ísť o symbiózu jedinečnú, ktorej hodnoty sa inde nevyskytujú, alebo vyskytujú v inej forme a zoskupení. Takéto hodnoty môžu významom presiahnuť hranice regiónu, aj štátu, a sú dôležité z vedeckých, kultúrnych, historických, ekonomických a iných dôvodov. Podľa hodnôt a typologických čŕt sú charakteristické najmä tri druhy (skupiny, typy) kultúrnej krajiny:

1. Historické záhrady, parky a ucelené plochy založenej zelene dotvárajúcej architektonické a urbanistické súbory, ktoré boli koncepčne vytvorené najmä z estetických, relaxačných a klimatických dôvodov.
2. Regulačné, technické a iné úpravy terénu a krajiny, účelovo realizované z hospodárskych (úžitkových, ekonomických) dôvodov.
3. Krajina, ktorá nadobudla nový význam v symbióze s dielami človeka, pričom úloha diela, zväčša stavby (pamiatky, pamätníka, krížovej cesty a pod.) je spravidla dominantná.

Do prvej skupiny okrem historických záhrad a parkov chránených vo väčšine krajín ako kultúrne pamiatky (kultúrne dedičstvo) patria napríklad aleje, ucelené enklávy koncepčne zakladanej a pestovanej zelene a krajinárske úpravy súvisiace prevažne s architektonickými pamiatkami a sídelnými štruktúrami. V druhej skupine bývajú zahrnuté kvalitou a spôsobom výnimočné terénne úpravy, terasové polia, vodohospodárske stavby a sústavy (napr. rybníky, nádrže a zberné jarky), založené pestovateľské plochy (arboréta, bažantnice, obory) a pod. Ide najmä o diela určené pre určité špecifické účely podľa spracovaných plánov a projektov (banskoštiavnické tajchy), alebo územia postupne upravované spontánnou prácou človeka za určitým cieľom, najmä z utilitárnych dôvodov (zúrodňovanie pôdy, ochrana proti erózii). Tieto diela môžu dodnes slúžiť pôvodnému alebo novému účelu, prípadne môžu byť mŕtve, neobhospodarované. Do tretej skupiny možno zaradiť najmä tie krajinné územia a celky, ktorých hodnota sa priamo viaže na diela človeka a ich hodnota je od týchto diel odvodená. Sú to napríklad kalvárie a iné pútnické a kultové miesta, okolia dominantných pamätníkov (Bradlo), územia významných historických udalostí (napr. bojisko na Dukle). Sem môžu patriť enklávy rozptýlenej ľudovej architektúry s typickými prvkami hospodárenia (kopanice), krajinársky hodnotné územia s technickými pamiatkami alebo kultivovaná krajina ako celok, napr. časť Spiša v okolí Spišského hradu a Dreveníka, okolie hradu Krásna Hôrka, sútok Dunaja a Moravy s areálom hradu o obce Devín až po lokalitu Sandberg a ďalšie.

Medzi základné podmienky ochrany kultúrnej krajiny, podobne ako ktorejkoľvek súčasti kultúrneho dedičstva, patria legislatívne opatrenia. Naše pamiatkové právo (najmä zákon SNR č.27/1987 Zb.•) umožňuje vyhlásiť objekty a územia kultúrnej krajiny za národné kultúrne pamiatky, pamiatkové zóny a ochranné pásma. Praktická ochrana najmä rozľahlých území býva značným problémom najmä tam, kde ide o zábery poľnohospodárskej a lesnej pôdy. Aj pri miernom obmedzení hospodárenia na týchto územiach z dôvodov ich ochrany môže dochádzať k stretom záujmov pamiatkových orgánov s vlastníkmi (užívateľmi) pozemkov. Rátať treba aj s náhradami majetkovej ujmy, čo takmer vždy vyvolá nároky na zdroje štátneho rozpočtu. V mnohých prípadoch treba riešiť stret záujmov s ďalšími orgánmi a organizáciami, ktoré realizujú v krajine svoje zámery a úlohy, napr. priemysel, doprava, vodné hospodárstvo a pod. Ústretovosť týchto partnerov k orgánom presadzujúcim záujmy ochrany kultúrnej krajiny bude závislá aj od toho, aké budú globálne priority štátnych, regionálnych a miestnych orgánov v príslušnom území. Je zrejmé, že nad rámec toho, čo sa chráni už dnes, budú sa záujmy ochrany kultúrnej krajiny presadzovať len veľmi ťažko a výnimočne. To ale neznamená, že sa o to nemáme usilovať a pokúšať. Je to nie iba výzva, ale aj povinnosť a zodpovednosť. Zodpovednosť voči sebe, no najmä voči potomkom.

Bratislava, september 1996
• od 1.4.2002 platí zákon č.49/2002 Z. z., text článku aktualizovaný v marci 2005

Jaroslav Liptay

Autor (1947) je architekt