Radosti a strasti najväčšieho ateliéru na obnovu pamiatok

5. január 2000

Jedinou štátnou inštitúciou, ktorá na Slovensku poskytuje komplexné reštaurátorské služby vo viacerých odvetviach, je Oblastný reštaurátorský ateliér v Levoči. Vzhľadom na počet historických pamiatok na Spiši by sa mohlo zdať, že život reštaurátorov je bez problémov a práce majú dosť. Pravda je však niekde uprostred a podobne ako iné inštitúcie sa aj levočskí reštaurátori boria s problémami, najmä finančnými.
Zoskupenie reštaurátorov, aké sa zišlo v Levoči, nie je nikde na Slovensku. História ateliérov sa začala písať v roku 1983, novou etapou je posledných päť rokov, keď sa stali organizačnou zložkou Pamiatkového ústavu. Vo svojich archívoch majú zaznamenaných 240 „záchranných” akcií, niektoré trvali aj päť rokov. Ďalšie stále prebiehajú. V ateliéroch sa 21 stálych zamestnancov zaoberá všetkými činnosťami, počnúc umelecko-historickým prieskumom cez fotografovanie až po chemicko-technický prieskum. Dokážu opraviť všetko, od nástenných malieb cez kamenné sochy až po historický nábytok.

Zabudnutý význam

Riaditeľ levočských ateliérov Ivan Tkáč niektorým veciam, ktoré sťažujú ich prácu, nerozumie. „Vláda a štátne inštitúcie akoby sa ani nesnažili pochopiť, že pre Slovensko môžu podstatnú časť príjmov tvoriť peniaze z turistického ruchu. Týmito príjmami sa rada chváli každá vláda na svete,” hovorí Tkáč. Pritom práve región Spiša je oblasťou, kde sa historické pamiatky nachádzajú takmer v každej obci. „Turisti k nám nebudú chodiť obdivovať novostavby, ich zaujíma práve história,” tvrdí šéf reštaurátorov.

Problémom ich práce sú, ako inak, financie. Mnohé pamiatky sú v správe cirkví, mesta či súkromných osôb a tie na ich obnovu nemajú. Pritom peniaze mali byť vyčleňované z fondu Pro Slovakia. Počas Mečiarovej vlády však tento fond, čo sa týka záchrany pamiatok, absolútne zlyhal. Za štyri roky nepridelil do oblasti Spiša ani korunu, a tak sa mnohé objekty, ako napríklad národná kultúrna pamiatka Chrám sv. Jakuba v Levoči, dostali do havarijného stavu. „Pritom sú to tri kultúrne pamiatky v jednom. Ale na financovaní to nijako necítiť,” hovorí o najväčšej problematickej akcii Tkáč.

V súčasnosti rozbiehajú aj ďalšiu akciu spojenú bezprostredne s turisticky atraktívnou oblasťou – rekonštrukciu kláštora v Červenom Kláštore na Zamagurí. „Odhad z tohto roka hovoril o potrebe 22 miliónov korún. Pritom tohto roku sa preinvestovalo len 400-tisíc, v budúcom roku odhadujeme prísun financií na 1,5 až dva milióny korún. Keď človek stojí na našej strane Dunajca, musí nevdojak obdivovať vybudovanú infraštruktúru na poľskej strane. Preto by sme my mali obnoviť aspoň to, čo turistov priláka. Lebo pltníci si Dunajec delia na polovicu s poľskými,” vysvetľuje Tkáč. K zaujímavým záchranným prácam patrila aj obnova organu v Chráme sv. Jakuba v Levoči.

Sklz do priemyselnej roviny

Financovanie reštaurátorských prác v súčasnej podobe je aj príčinou, že práce často sklzávajú do „priemyselnej” roviny. „Reštaurátori, ktorí sú na voľnej nohe, musia pracovať urýchlene, aby čím skôr vyčerpali peniaze,” tvrdí historička umenia Mária Novotná. Kultúrnych pamiatok je podľa nej toľko, že sa peniaze trieštia. „Niekedy je to ťažké. Potrebujete 15 miliónov, dostanete jeden. Práce na pamiatkach sa tak neúmerne preťahujú a akcie rozplánované na dva až tri roky môžu trvať aj viac ako desať rokov,” hovorí Novotná. Prideľovanie prostriedkov na konci fiskálneho roka je podľa nej behom na krátke trate. Kým sa nevyrieši otázka plynulého financovania, nevyrieši sa v oblasti pamiatok takmer nič. Lebo kým sa opraví jedna časť, ďalšia sa už dostane do katastrofálneho stavu a môže nastať situácia, že pamiatka bude obalená lešením dlhé a dlhé roky.

Preto podľa reštaurátorov je dobré, ak sa financovanie robí zo združených prostriedkov, prípadne sa nájdu ľudia ochotní práce sponzorovať. V tejto oblasti mali vynikajúcu spoluprácu so Spolkom karpatských Nemcov na Slovensku, ktorý finančne podporil rekonštrukciu kostola v Kežmarku, rekonštrukciu diela Majstra Pavla z Levoče v mlynickom kostole v okrese Poprad, ale aj obnovu historického oltárneho obrazu zo Smolníka. O tento obraz zo začiatku 19. storočia prejavila dokonca záujem aj Viedenská galéria. Zaujímavý je aj prípad lekárničky z Orešian, ktorá peniaze ušetrené na kúpu auta venovala ateliérom na opravu obrazu Presvätej Bohorodičky z Horne.

Problém peňazí sa odráža aj na opačných prípadoch. Najmä v niektorých skúsenostiach so správcami chrámov východného obradu. Často sa stáva, že pri rekonštrukcii sa radšej „zabudne“ na obnovu starého ikonostasu, často so vzácnymi maľbami, a radšej sa objednajú nové na Ukrajine. „Odôvodnenie je jednoduché. Rekonštrukcia by cenou niekoľkonásobne prevyšovala náklady spojené s dovozom a kúpou nových obrazov,” konštatuje Tkáč.

Detektívna práca

Práca reštaurátorov sa podľa Novotnej dá prirovnať k práci detektíva. Mnohokrát ani sami netušia, čo v sebe skrýva ten-ktorý objekt a záchrana významných pamiatok je často veľkou náhodou. Tak to bolo aj v prípade vzácnych nástenných malieb v Kostolíku sv. Martina v Martinčeku v okrese Ružomberok. Ľudia z obce prišli za nimi s tým, aby im poradili, ako odstrániť obrovskú vlhkosť v kostole. Zároveň im oznámili, že pod bielou omietkou sa objavujú kontúry nástenných malieb. A tak im reštaurátori poradili, ako znížiť vlhkosť a na výmenu začali robiť sondáže na stenách kostola. Ako sa ukázalo, pod niekoľkovrstvovým krycím náterom sa nachádzajú maľby zo stredoveku. Tie sa podarilo zachrániť a kostol v Martinčeku sa zrazu stal vzácnym historickým objektom. V poslednej chvíli sa im napríklad podarilo zachrániť aj maľovaný drevený epitaf rodiny Zápoľských z Brezovice. Ten je síce najrozmernejší na Slovensku, ale keď ho previezli do Levoče, jeho stav bol katastrofálny. Dosky z neho slúžili počas rekonštrukcie kostola ako cesta pre fúriky s betónom a ďalšími materiálmi. Ale podarilo sa.

Nielen chrámy a nástenné maľby sú súčasťou ich práce. Často spolupracujú s rôznymi galériami a múzeami pri obnove obrazov či sôch. Takto pre Národnú banku Slovenska (NBS) a jej múzeum mincí a medailí rekonštruovali sochy Dionýza Ignáca Stanettiho. Pri týchto prácach nie je často núdza o zaujímavé prekvapenia. „Z kežmarského múzea sme dostali obraz sv. Kataríny, ktorý mal vzniknúť niekedy v 19. storočí,” rozpráva zaujímavý príbeh Novotná. „Keď na ňom reštaurátor začal pracovať, postupne sa ukazovalo úplne iné dielo. Až nakoniec dospel k obrazu úžerníčky Kataríny Jungelovej z roku 1743.”

Hoci po levočských reštaurátoroch vidieť v rôznych častiach Slovenska kus dobrej roboty, podľa Tkáča na nich ešte väčší kus čaká. Pamiatok je veľa, len tých peňazí akosi stále chýba.

Svjatoslav Dohovič

Zdroj: Denník Pravda, č. 3/2000, 05. 01. 2000