Čakajte, kým autobus nezastaví, znie nápis nad schodíkmi dopravného prostriedku, kde nie sú nijaké dvere. Niežeby chýbali, jednoducho nie sú jeho súčasťou. Oproti nad oknom zas tróni upozornenie Zákaz fajčiť. Šofér miestneho autobusu však na pokyny nedbá. Po ceste pribrzdí a za jazdy dnu naskočí dobrý kamarát. A hneď si navzájom ponúkajú cigaretu. Zdá sa, že obyvatelia na Malte, ostrove v Stredozemnom mori pod Sicíliou, sú jedna rodina.
Bez orientačných tabúľ

Opísaná scéna nie je totiž ničím výnimočným. Šoféri za jazdy bežne používajú aj mobilné telefóny a ako správni južania pri bezdrôtovej komunikácii vzrušene gestikulujú. Velikánsky volant nepridržiavajú často žiadne ruky. Všetky miestne autobusy sú žlté a bez výnimky vyzerajú, že sa najlepšie uplatnia v šrote. No spojenie po tomto malom kúsku zeme – Malta je maximálne dlhá 27 km a široká 14 km – zabezpečujú spoľahlivo, aj keď nie vždy presne viete časový harmonogram ich jázd. Ako ostatné dopravné prostriedky vrátane konských bričiek – karrozzini, sa po cestách pohybujú vľavo, čo je pozostatok takmer 180-ročného pôsobenia Britov na ostrove.

„Idete do Tarxienu?“ pýtame sa počerného šoféra. Malťania vyzerajú ako Taliani, medzi ich predkov však patria aj starovekí Feničania, grécki a rímski kolonizátori, Vandali, Normani či Arabi. „Yes, yes,“ srdečne prikyvuje v angličtine. Po maltčine je angličtina druhý oficiálny jazyk republiky, ktorá získala úplnú nezávislosť od Britského kráľovstva v marci pred dvadsaťjeden rokmi. Zastávok na znamenie je neúrekom a cengot zvonca, ktorý tvarom pripomína tie na bicykloch našich starých mám, hoci je o niečo väčší, často prerušuje driemoty turistov aj domorodcov. Nám, čo sedíme vpredu, nedá však zaspať rachot prevodovky. Pri každom posune pákou čakáme, že vozidlo sa už-už rozsype. „Prosím, už ste tu,“ usmerňuje nás šofér. Ako dobre, na Malte pri vstupe do obce totiž chýba tabuľa s jej názvom a často sme teda nevedeli, kde presne sme. Vystúpime a po šípkach sa pustíme ku zvyškom chrámové komplexu megalitických stavieb z bronzovej doby.

Neľútostní inkvizítori

Malta sa môže popýšiť množstvom veľkorozmerných archeologických nálezov z predhistorických dôb. Okrem Tarxienu sa nachádzajú aj v Zebbugu, Gantiji, Hagar Qime, Mjardene. Dokonca ich zakomponovali do areálu záhrady moderného hotela v prístavnom mestečku Bugibba. Prví obyvatelia stavali megality z vysokokvalitného vápenca, ktorého je na Malte aj ďalšom obývanom ostrove Gozo dostatok. Dodnes je však záhadou, prečo tieto stavby z obrovských kameňov vznikali. Najstaršie sú staré až 5000 rokov. Podobnou je najznámejšia stavba Stonehenge v Anglicku. Radi by sme navštívili ešte Hypogeum, čo v gréčtine znamená podzemná budova, v Hal Safliene. „Už ste sa objednali?“ vyzvedá s úsmevom strážca pamiatky. Nechápavo na neho hľadíme. Prehliadka 33 rôzne veľkých miestností s rozlohou 500 m2 totiž trvá trištvrte hodiny. Týždeň dopredu sa treba zahlásiť, vysvetľuje zriadenec. Archeológovia pritom celý komplex ešte neodkryli. Predpokladá sa, že v tejto cirkevnej stavbe je pochovaných až 30-tisíc ľudí.

Nasadáme na ďalší autobus – cieľ Vittoriosa, jedno z troch miest pri Veľkom zálive na severozápade ostrova. Míňame zeleninové polia, na ktorých by sa bez umelých závlah nič neurodilo. Dažďovú vodu roľníci zachytávajú vo veľkých umelo vybudovaných nádržiach. Úroda fíg a hrozna je však už pod strechou. Aj tu, rovnako ako v ostatnej Európe, bola jar a leto dlhšie i teplejšie a všeličo skôr dozrelo. Vittoriosa, ale aj Birgu sa spolu s Cospicuou a Sengleou rozrástli v 16. storočí po príchode rytierov rádu sv. Jána, ktorí boli nútení prísť na Maltu z gréckeho Rodosu.

Birgu je druhým najstarším mestom ostrova. Práve proti nemu rozpínaví Turci viedli najzúrivejšie boje. Birgu a mnohé iné sídla však rytieri dobre opevnili. Najvýznamnejšou pamiatkou v meste je palác, ktorý bol sídlom nenávidenej inkvizície, hoci tu nebola taká radikálna ako v Španielsku. Ešte dnes sa v ňom zachovali cely osobitne pre odsúdených mužov a ženy. V paláci je prítmie a chládok, hoci je už polovica októbra vonku cez obed slnko ešte slušne pripeká. Chvíľu sme takmer jedinými návštevníkmi, a tak sa nám predavač lístkov s kamarátom venujú. Sprievodca – pokladník nám ukazuje malé schodište, kadiaľ viedli väzňov na prvé poschodie do siene, kde o ich osude rozhodovali traja inkvizítori. Vstupovali do nej nízkym vchodom a chtiac-nechtiac museli skloniť svoje hlavy pred súdnym tribunálom. Sprievodcovia nás vyprevádzajú až na ulicu a pripomínajú, čo nesmieme ešte v ich meste obísť. Určite výhľad cez vody prístavu na hlavné mesto Vallettu. Doň sa dostaneme opäť autobusom a s tým istým šoférom, čo nás viezol do Tarxienu.

Vallettský terminál pri Tritónovej fontáne je mekkou všetkých maltských autobusov. Naše Mlynské nivy v Bratislave sú oproti tejto stanici len malým miestom, zato dobre organizovaným. Kým si vo Vallette nájdete správny spoj, šoféri vás posielajú od jedného vozidla k druhému a nakoniec aj tak skončíte v nejakom úplne inom. Podstatné však je, že vás zavezie tam, kam potrebujete.

Pamiatka na vojnu

Cestovné kancelárie ponúkajú pobyt na Malte často v spojení s bicyklom. Aj my sme sa dali nahovoriť. Veď je to malá krajina. Dvojkolesových tátošov sme si zadovážili v miestnej požičovni. Vyberať sme si nemali veľmi z čoho a zanedbaná údržba sa na bicykloch prejavovala len postupne. Netušiac nič o nedostatočnom značení – cestné tabule s kilometrami na Malte a Goze vôbec nepoznajú – vybrali sme sa do metropoly republiky Valletty.

Zastavili sme sa najprv v Moste, kde v roku 1860 takmer po tridsiatich rokoch dokončili zo zbierok a dobrovoľných prác obyvateľov chrám Mosta Dome. Jeho kopula je postavená bez cementu, je samonosná a svojou veľkosťou sa zaraďuje na štvrté miesto za Chrámom sv. Petra v Ríme, Chrámom sv. Pavla v Londýne a kostolom v Xewkiji na Goze. Ak vyvrátite hlavu do výšky 56 metrov a dobre sa prizriete, zistíte, že na jednom mieste je maľba, ktorá navodzuje plastickú výzdobu stropu, poškodená. Počas druhej svetovej vojny totiž preletela kupolou bomba, ktorá nevybuchla, čo sa dodnes považuje za veľký zázrak. Malta si cez vojnu ako britský protektorát vytrpela veľa. Obyvateľstvu za chrabrosť udelil kráľ Kríž sv. Juraja, ktorý je aj na štátnej vlajke krajiny.

Na kruhovom objazde, ktorých je tu nespočítateľné množstvo, odbočíme do Valletty. Netušíme, že sme si vybrali najfrekventovanejšiu cestu, navyše s cestným tunelom. Každý vodič považuje za povinnosť zatrúbiť nám za chrbtom. Sme radi, že sme cestu vôbec v zdraví prežili. Valletta a jej pamätihodnosti však dajú na zlý zážitok rýchlo zabudnúť. To však ešte nevieme, že kým sa na spiatočnej púti dostaneme na širokú magistrálu popri mori, zastihne nás v prístavných mestečkách medzi Vallettou a St. Julianom popoludňajšia špička. Všetky možné dopravné prostriedky sa tlačia na cestách medzi morom a zástavbou hotelov a ostatných budov.

Každý deň iná svätyňa

Ani po tomto zážitku nestrácame ešte chuť a na ďalší deň tiež využijeme bicykle. Našou métou je ostrov Gozo. Trajekty naň vyplávajú z Cirkewwy a more prekonajú za trištvrte hodiny. Na Goze – tak ako na Malte – v siluete pevniny dominujú katedrály, chrámy, kostoly, kostolíky. Tvrdí sa, že na oboch obývaných ostrovoch je ich spolu 366. Malťania tak môžu každý deň vrátane prestupného roka navštíviť inú svätyňu. Sprievodcovia tvrdia, že na to, aby sa na Goze všetko videlo, treba dva dni. My máme len jeden. Aj preto sa vraciame na trajekt neskoro popoludní a psychicky sa pripravujeme na tri dlhé stúpania, kým dorazíme späť k zálivu St. Paul pri Bugibbe.

Bicykle využijeme ešte aj na návštevu Mdiny, mesta s osobitným puncom vlády rytierskeho rádu. Spustíme sa aj do Rabatu a dolu až na juhozápad k Blue Grottu – turisticky známej jaskyni. Priblížiť sa k nej na loďke nám však nevyjde. Vnútrozemím i nad morom duje silný vietor. Do Bugibby sa vraciame bočnými cestami, ktoré sú také hrboľaté, že takmer vypúšťame dušu. Aj naše zadné sedacie svaly dostali zabrať. Ďalší deň pri našich presunoch vyhrávajú už žlté autobusy a na záver pobytu volíme výlet loďou okolo pobrežia časti Malty, Goza a maličkého Comina, ktorého okolité čisté morské vody, charakteristické pre celú Maltu, využívajú najmä potápači.

Gabriela Kaliská

Zdroj: Denník Pravda č. 261/00, 11. 11. 2000