Pojem „strešná krajina“ odmietam od začiatku jeho objavenia sa v terminológii ochrany pamiatok (pamiatkovej starostlivosti). Aj počas pôsobenia na Pamiatkovom ústave (resp. NPKC) v rokoch 1995-1999 som viackrát upozornil na absurdnosť takéhoto slovného spojenia, a to aj vo forme „terminus technicus“.

Už som myslel, že sa postupne z nášho slovníka tento „lingvistický“ nepodarok vytráca, keď tu, hľa, na vedeckom kolokviu na Fakulte architektúry STU v Bratislave 23. apríla 2003  znovu sa zaskvel v plnej „kráse“. A to aj v detaile (viď „Detail v strešnej krajine“, MÚOP Bratislava).  

Bez ohľadu na miešanie sa do problematiky iného odvetvia (rezortu) a neberúc do úvahy definíciu krajiny podľa príslušných medzinárodných noriem a legislatívy SR, má krajina vo všeobecnosti charakter tzv. „voľnej (prírodnej) krajiny“, teda sa viaže  predovšetkým na extravilán, kým strechy patria najmä do urbanistických sídiel, teda do intravilánu. Jednotlivé  typy krajiny (okrem iných kritérií) rozlišujeme v našich zemepisných šírkach najmä z hľadiska krajinného (terénneho) reliéfu. Práve o reliéf aj v našom prípade v prvom rade ide. Aj z hľadiska pôvodného zámeru („čo tým chcel autor povedať ?!“) výstižne charakterizovať kvalitu a pôsobenie obrazu mesta (sídla) v rovine  jeho striech (teda to, čo v prípade individuálneho objektu nazývame „piata fasáda“), považujem pojem „reliéf“ za vhodnejší, ako (v danom prípade) mätúci pojem „krajina“, ergo: „strešná krajina“. 
     
Resumé:  Možno je možné nájsť mnoho iných vhodných  „terminus technicus“ na  vyjadrenie jadra veci, pred pojmom „strešná krajina“ by som však rozhodne uprednostnil slovné spojenie „strešný reliéf“ (strešný reliéf mesta, obce, sídla atď.).

Jaroslav  Liptay
Bratislava máj 2003