Národné kultúrne dedičstvo je trvalo ohrozované nielen prirodzenými príčinami starnutia, degradácie a devastácie, ale aj zmenami spoločenských a ekonomických podmienok, úpadkom a často aj zánikom hodnôt, ktoré by mali zaručovať adekvátny postoj k jeho významu. Napriek permanentnému proklamovaniu povinnosti každého občana chrániť kultúrne dedičstvo (1) sa táto nezastupiteľná oblasť kultúry, tento imanentný zdroj národnej kultúry vo všeobecnosti, dostala na posledné miesto spomedzi priorít slovenskej spoločnosti.
Možno jediný dôvod prečo v rámci úsporných opatrení nepozatvárali väčšinu múzeí a galérií je „ekonomický význam kultúrneho dedičstva“ a vidina „významných príjmov z rozvoja kultúrnej turistiky“(2).
Na to, aby sa „kultúrna turistika“ mohla rozvíjať, však treba kultúrne dedičstvo v stave, za ktorý sa nebudeme musieť hanbiť a ktorého reprezentačný potenciál ovplyvní správanie návštevníka. Iné je to v oblasti pamiatkovej starostlivosti a iné v múzejnej praxi. Múzeá, ktorých prioritnou úlohou je uchovávať autentické doklady o kultúrnom a historickom vývoji národa, od svojich začiatkov mali zamestnanca povereného starostlivosťou o zbierkové predmety, ktorého úlohou bolo bdieť nad ich stavom a garantovať ich zachovanie – konzervátora.
Napriek tomu, že od počiatkov modernej muzeografie(3) boli termíny múzejná konzervácia a kon­zer­vátor vymedzené, každodenne sa môžeme stretnúť s konštatovaním, že celá problema­tika je nejasná a pochybnosťami, či niečo ako konzervátor vôbec existuje.
Cieľom príspevku je pripomenúť staronové vymedzenia, analyzovať miesto konzervátora v mú­zej­nej praxi a aspoň v skratke priblížiť stav konzervovania múzejného typu na Slovensku a jeho možné riešenie.
V každom múzeu zameranom na komplexnú múzejnú dokumentáciu regiónu svojho pôsobenia by sa o stav zbierkového fondu mali starať minimálne traja odborne pripravení, manuálne zruční a skúsení remeselníci – konzervátor, reštaurátor a preparátor. S výnimkou preparátora to nesmú byť „umelci“ ani „umeleckí remeselníci“, pretože pri konzervačnom, a najmä reštaurátorskom zásahu je tvorivá invencia zakázaná a nemožno ju tolerovať. Preparátorský zásah predpokladá určitú mieru tvorivého prístupu, pretože preparátor môže meniť naturfakt v artefakt, napr. dermoplastický preparát.
Miesto, poslanie i náplň práce týchto špecialistov je v systéme ochrany múzea nevyhnutné a z hľadiska spracovania prvkov múzejného zbierkového fondu nezastupiteľné.
Aké úlohy plnia a aké požiadavky sú kladené na konzervátora, reštaurátora a preparátora.

Konzervovanie múzejného typu – analytická konzervácia
konzervačný zásah, postup alebo postupy spomaľujúce alebo dočasne zastavujúce zmeny (degradáciu, poškodzo­vanie), ktorým podlieha každý materiál v čase, čiže postupy odďaľujúce zánik dokladu bez zásahu do jeho hmoty vrátane kontroly jeho stavu i prostredia, v ktorom sa múzejný zbierkový predmet nachádza. Doklad ostáva v analytickom stave, t. j. stave, ktorý je výsledkom jeho účasti vo sfére objektívneho bytia človeka, vrátane neskorších zmien a doplnkov.

Konzervátor
odborný pracovník s predpísaným vzdelaním, ktorý vykonáva prieskum, analytickú konzer­vá­ciu zbierkového predmetu – artefaktu a vedie o tomto zásahu predpísanú dokumentáciu. Múzejné reštaurovanie môže vykonávať iba pod vedením reštaurátora.

Múzejné reštaurovanie
reštaurátorský zásah, súhrn postupov vedúcich k navráteniu múzejného zbierkového predmetu do pôvod­nej, prieskumom určenej, overenej a potvrdenej podoby s mini­málnou stratou jeho informačného potenciálu a tým aj historickej a este­tickej integrity (celistvosti).

Reštaurátor
odborný pracovník s predpísaným vzdelaním, ktorý vykonáva prieskum, múzejné reštauro­vanie zbierkového predmetu – artefaktu, a vedie o tomto zásahu predpísanú dokumentáciu. Vedie, meto­dic­ky usmerňuje a kontroluje činnosť konzervátorov nad rámec analytickej konzer­vácie.

Múzejné preparovanie
preparátorský zásah, súhrn postupov vedúcich k spomaleniu alebo dočasnému zastaveniu zmien (rozklad, degradácia, poškodzovanie), ktorým podlieha každý materiál v čase, čiže postupy odďaľujúce zánik dokladu alebo vedúce k navráteniu múzejného zbierkového predmetu do pôvod­nej, prieskumom určenej, overenej a potvrdenej podoby s mini­málnou stratou jeho informačného potenciálu.

Preparátor
odborný pracovník s predpísaným vzdelaním, ktorý vykonáva prieskum, analytickú konzerváciu i múzejné reštauro­vanie zbierkového predmetu – naturfaktu, a vedie o tomto zásahu predpísanú dokumentáciu.

Vráťme sa však ku konzervátorovi. Ktoré zásahy môže a ktoré nemôže vykonať.
Konzervátor vo všeobecnosti vykonáva zistenie a zaistenie stavu, nedeštruktívny prieskum a technický rozbor, odstránenie hrubých nečistôt a krúst, dezinfekciu, dezinsekciu, stabilizáciu a fixáciu. Môže tiež vykonávať anastylózu – opätovné zostavenie predmetu zo zachovalých častí, napr. pri archeologickom črepovom materiáli. Reštitúciu – navrátenie predmetu do pôvodnej autentickej podoby odstránením neskorších zmien a doplnkov (sem patrí oj odstraňovanie koróznych splodín na kovoch) a rekonštrukciu – doplnenie chýbajúcich a oprava poškodených častí predmetu do pôvod­nej, prieskumom určenej, overenej a potvrdenej podoby môže iba podľa usmernení a pod dohľadom reštaurátora.
 

Stav a vzhľad artefaktu po: a – náleze, b – analytickej konzervácii, c – rádiografii, d – reštaurovaní

To však nie sú jeho jediné povinnosti. Ako odborný pracovník, ktorý zodpovedá za vyhovujúci stav zbierkového fondu múzea v plnom rozsahu, vykonáva vstupné a výstupné prehliadky zbierkových predmetov, profylaktické kontroly múzejných zbierok a exponátov, dohliada na dodržovanie depozitárnych režimov, prezen­tačného režimu, zabez­pe­čuje manipuláciu so zbierko­vými predmetmi a ich transport v múzeu i mimo neho.
Konzervátor si musí byť vedomý dokumentárnej povahy múzejného zbier­ko­vého predmetu. Musí si byť vedomý mimoriadnej zodpovednosti vyplývajúcej z toho, že pracuje s autentickými zdrojmi informácií, ktoré zväčša majú veľkú kultúrnu, historickú, vedeckú a spoločenskú hodnotu. Jeho úloha sa týka materiálnej stránky múzejných zbier­ko­vých predmetov, ktoré sú nenahraditeľnými dokladmi vývoja spoločnosti bez ohľadu na to, či ide o jedinečné diela alebo predmety každo­den­ného života.
Dokumentárna (informačná, výpovedná a reprezentačná) hodnota múzejných zbierkových predmetov je základom pre výskum vedných disciplín, a preto ochrana ich materiálnej, histo­ric­kej a este­tickej integrity (celistvosti) má najvyššiu prioritu. Konzervátor je možno jediným zamestnancom múzea, ktorý môže beztrestne odmietnuť splniť príkaz nadriadeného, pokiaľ by jeho splnením ohrozil stav čo i len jediného zbierkového predmetu.
Je nepochybné, že bez konzervátora múzeum teoreticky nemôže fungovať na patričnej úrovni. Prax však ukazuje niečo iné. Z 91 registrovaných múzeí na Slovensku zamestnáva 74 konzervátorov iba 40(4). Napriek tomu 27 múzeí, ktoré nezamestnáva konzervátora, vykazuje ošetrenie 2 134 ks zbierkových predmetov vlastnými prostriedkami a tri múzeá, napriek tomu, že zamestnávajú 6 konzervátorov, nevykázali ani jeden ošetrený predmet. Výkony konzervátorov kolíšu od 7 po 66 120 (Stredoslovenské múzeum, Banská Bystrica so zbierkovým fondom 38 750 ks) ošetrených predmetov za rok.
V mnohých múzeách je konzervátor iba časťou kumulovaného pracovného úväzku. Konzervátori plnia funkciu šoférov, údržbárov, maliarov-natieračov, sťahujú mobiliár, kosia trávu a podobne. Ich prácu suplujú zväčša kustódi a kurátori, ktorí nemajú ani potrebnú kvalifikáciu, ani skúsenosti. Výsledkom je skutočnosť, že múzeá na Slovensku zaznamenali v roku 2009 prírastok 114 853 zbierkových predmetov, konzervátori z toho ošetrili 21 084 predmetov a dodávateľsky bolo ošetrených 1 208 zbier­kových predmetov.
Stav v oblasti ochrany zbierkových predmetov(5) je alarmujúci aj v oblasti stredoškolského a vy­soko­školského vzdelávania konzervátorov. Stredoškolské vzdelávanie na Slovensku nejestvuje a vyso­ko­školská príprava konzervátorov zanikla spolu s katedrou ekomuzeológie v Banskej Štiavnici. Katedra reštaurovania Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave síce zabezpečuje výchovu reštaurátorov, ale iba pre oblasť reštaurovania maľby a sochy. Absolventi môžu nájsť uplatnenie v slovenských galériách, pre prácu v regionálnom múzeu bez špecializácie na niektorú z oblastí výtvarného umenia však nie sú pripravení.
Malým prínosom pre ochranu kultúrneho dedičstva v správe múzeí je aj Komora reštau­rátorov. Nie tým, že jej cieľom je združovať reštaurátorov, obhajovať a chrániť ich práva, stavovskú česť, profesijné, sociálne a hospodárske záujmy, ale tým, že nevymedzila, čo reštaurovanie je. To, že reštaurovanie je „špecifická výtvarná činnosť, ktorá je súhrnom vyko­naných prác“ a „zahŕňa najmä prieskum diela, jeho konzerváciu, interpretáciu estetickej hodnoty diela a dokumentáciu“(6) je vágne a zavádzajúce. Znenie zákona o Komore reštaurátorov, že „reštaurovaním … diel … úžitkového umenia, ktoré sú … zbierkovým predmetom, môžu byť poverení len reštaurátori“(7) vedie často k márnemu hľadaniu kompetentného reštaurátora a ne­činnosti v ochrane kultúrneho dedičstva. Tvrdenie, že reštaurátor je aj konzervátor po odbornej stránke neobstojí a pokiaľ áno, Komora reštaurátorov musí prevziať zodpovednosť za stav slovenského kultúrneho dedičstva v správe múzeí a jej členovia by mali v prvom rade posilniť personálne vybavenie našich múzeí ako ich zamestnanci.
V bežnej múzejnej praxi, paradoxne, má reštauráror v porovnaní s konzervátorom menšie uplatnenie. Nielen preto, že je „pomalý“, čo vyplýva zo skutočne náročných zásahov, ktoré vykonáva, ale aj preto, že múzeá vo všeobecnosti dávajú reštaurovať svoje zbierkové predmety, z rozličných dôvodov, iba zriedka. Pomer reštaurátor : konzervátor je približne 1:100, obdobne ako pri plastických chirurgoch a všeobecných lekároch. Zmysluplné uplatnenie reštaurátora vidím iba na pozícii „krajského“ reštaurátora, ktorého úlohou v rámci vyššieho územného celku by, okrem vlastného reštaurovania, bolo aj usmerňovanie a kontrola konzervátorov v regióne.
O tom, že v oblastiach týkajúcich sa ochrany kultúrneho dedičstva pravá ruka nevie čo robí ľavá, svedčí aj karto­téka typových pozícií Ústredia práce sociálnych vecí a rodiny(.8).
 

Odborný reštaurátor a konzervátor diel voľného a úžitkového umenia z kovu v predstavách Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny(8)

Zodpovedať otázku ako sa z tejto situácie dostať, nie je jednoduché a realizovať potrebné kroky je možné iba na celoštátnej úrovni. V prvom rade je to konštitúcia vysokoškolského vzdelávania súčasných i budúcich konzervá­torov na zodpo­vedajúcej úrovni. Paralelným krokom musí byť stanovenie štandardu definujúceho podmienky, ktoré musia spĺňať múzeá jednotlivých typov v oblasti konzervačnej starostlivosti tak, aby mohli plniť svoje úlohy v oblasti ochrany kultúrneho dedičstva na optimálnej úrovni a rovnako kritériá optimálnej úrovne výkonov pre jednotlivé typy múzeí. Štandard plní funkciu argumentačného materiálu umožňujúceho múzeám špecifikovať svoje relevantné potreby. Poskytne múzeám a zriaďo­vateľom relatívnu objektivizáciu nákladov na zabezpečenie optimál­nych personálnych, finanč­ných a materiálnych podmienok pre požadovaný rozsah a úroveň základnej starostlivosti o múzejné zbierky. Plní funkciu hodnotiaceho kritéria pri poskytovaní finančných prostriedkov z verejných zdrojov, umožňuje kontrolu efektívneho nakladania s nimi vo väzbe na výkony múzea.
Svojho času sme sa pokúšali o interné stanovenie optimálneho počtu konzervátorov v regio­nálnom múzeu. Na základe podrobnej analýzy(9) sme dospeli k záveru, že pokiaľ má konzervátor vykonávať svoje povolanie efektívne a účinne, nemôže sa starať o viac ako 15 000 zbierkových predmetov. To by, v celoslovenskej praxi znamenalo, že nám chýba 624 konzervátorov a reálne potreby ochrany kultúrneho dedičstva v správe múzeí sú pokryté na 10,6%. Hodnoty kultúrneho dedičstva sú trvalo ohrozované a treba si konečne uvedomiť, že práve autentické kultúrne dedičstvo je jedinou hodnotou, ktorá garantuje pretrvanie našej identity v rozširujúcom sa spoločenstve dnešnej Európy.

Tibor Díte

Poznámky:
1 Ústava slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v zmysle zmien a doplnkov, čl. 44.
2 Návrh opatrení na realizáciu zámerov. Deklarácie NR SR o ochrane kultúrneho dedičstva http://www.culture.gov.sk/pk/LIPT_12_02_02/material.htm
3 ZÁKLADY muzejní konzervace. Brno 1976, s. 13.
4 Výročné správy o činnosti múzeí na Slovensku za rok 2009. Bratislava 2010. Šesť múzeí vykazuje, že zamestnáva 18 reštaurátorov, čo zrejme nezodpovedá skutočnosti. Vykázaných 132 582 ošetrených zbierkových predmetov v Stredoslovenskom múzeu, Banská Bystrica považujem za chybu a nezohľadňujem ich.
5 § 13, Zákona č. 206/2009 Z. z. a § 13 Vyhlášky č. 523/2009 Z. z.
6 Zákon č. 200/1994 Z. z. o Komore reštaurátorov a výkone reštaurátorskej činnosti jej členov. § 4, ods. 1.
7 Tamže, § 4, ods. 2. Zákon č. 136/2010 Z. z. o službách na vnútornom trhu a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § čl. X, ods. 3.
8 http://www.istp.sk/ktp/vyhladavanie.php?hladat=konzerv%C3%A1tor&ok_srch=H%C4%BEada%C5%A5 http://www.istp.sk/ktp/vyber-smeru/21-umenie-kultura.php
9 GIAČ, A.: Zásady na obsadenie a počet miest v reštaurátorských ateliéroch ZSM v Trnave. Trnava 2003. Nepublikované.

Zdroj: Múzeum 4/2010