Odpovede

1. 

   harp 4. marca 2011

    
   Minister kultúry Slovenskej

    

   Minister kultúry Slovenskej republiky Daniel Krajcer dnes (3.3.2011) odovzdal Ceny ministra kultúry za rok 2010. Slávnostné podujatie sa uskutočnilo v Dvorane MK SR na Námestí SNP v Bratislave. Cena ministra sa udeľuje za významný konkrétny čin v predchádzajúcom roku, za celoživotné dielo alebo za dlhoročný prínos v rôznych oblastiach kultúry. Udeľuje ju minister kultúry na základe odporúčania komisie alebo z vlastného podnetu.

    

    

   V tomto roku Cenu ministra prevzali:

    

    

   Ján Pauliny

    

    

   Za kompletný preklad výnimočného diela arabskej literatúry Tisíc a jedna noc

    

   Roman Polák

    

   Za réžiu hry Dušana Mitanu Koniec hry a Moliérovej hry Mizantrop s prihliadnutím na ďalšiu režijnú tvorbu  z predchádzajúcich rokov

    

    

   Matej Krén

    

   Za mimoriadny prínos v oblasti slovenského výtvarného umenia a za výnimočnú medzinárodnú reprezentáciu v roku 2010 počas prezentácie Slovenska na Medzinárodnom veľtrhu detských kníh v Bologni inštaláciou Scenner v galérii MAMBo v Bologni

    

    

   Leopold Haverl

    

   Za celoživotný tvorivý umelecký prínos v oblasti hereckej tvorby a významný osobnostný vklad pri stvárnení postáv v dielach  divadelnej, televíznej, filmovej a rozhlasovej tvorby

    

   Ján Jaborník – in memoriam

    

    

   Za celoživotnú činnosť divadelného historika, teoretika, kritika a vysokoškolského pedagóga, za mimoriadne významnú dokumentačnú činnosť pri zhromažďovaní cenných poznatkov z divadelnej histórie na Slovensku. A rovnako za významnú a  cennú dlhoročnú intenzívnu metodicko-pedagogickú spoluprácu so slovenskými divadelnými profesionálmi a ochotníkmi

   Milan Antonič

    

   Za ochranu hodnôt audiovizuálneho dedičstva

    

    

   Pavel Branko

    

   Za celoživotné, mimoriadne významné pôsobenie a publikačnú činnosť v oblasti teórie a kritiky dokumentárneho filmu

    

    

   Zlatica Livorová  

    

   Za vynikajúce výsledky v oblasti hudobnej pedagogiky pri výchove mladých vokálnych interpretov a šírení dobrého mena slovenskej kultúry

    

2. 

   harp 4. marca 2011

    
   Nositelia Ceny ministra

    

   Nositelia Ceny ministra kultúry za rok 2010

    

   Ján Pauliny

    

   Za kompletný preklad výnimočného diela arabskej literatúry Tisíc a jedna noc.

    

   Ján Pauliny (1939) je významný slovenský prekladateľ z arabskej literatúry. Po absolvovaní štúdia na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, odbor angličtina – arabčina, pôsobí ako pedagóg na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. V rokoch 1994 – 1997 bol dekanom Filozofickej fakulty Univerzity Komenského a v rokoch 1995 – 2004 vedúcim katedry klasickej a semitskej filológie FiF UK. Minulý rok vyšla v jeho preklade unikátna rozsiahla sedemzväzková literárna pamiatka Tisíc a jedna noc. Vďaka jeho 25 ročnej prekladateľskej práci sme sa zaradili medzi vyspelé literatúry, ktoré majú kompletný preklad tohto literárneho pokladu preložený priamo z originálu. Ján Pauliny vo svojich vedeckých dielach i v knihách literatúry faktu systematicky približuje život, bohaté dejiny i rozmanité  kultúrne tradície orientálneho sveta. Z jeho najvýznamnejších diel spomeňme: Život v ríši kalifov, Arabi – vládcovia Stredomoria, Samarkand a Buchara, Kniežatá púšte, Objavenie Arábie, Egypt. Preložil aj ďalšie významné diela arabskej literatúry: Snár arabských mudrcov a Život Muhammeda, Posla Božieho. Väčšinu odborných článkov publikoval v zborníku FiF UK Graecolatina et Orientalia a v ročenke SAV Asian and Afriacan Studies. Jeho vedecké práce zhodnotili a citujú poprední zahraniční odborníci. V roku 2003 dostal Cenu Jána Hollého za umelecký preklad.

    

    

   Roman Polák

    

    

   Za réžiu hry Dušana Mitanu Koniec hry a Moliérovej hry Mizantrop s prihliadnutím na ďalšiu režijnú tvorbu  z predchádzajúcich rokov.

    

    

   Roman Polák vyštudoval Vysokú školu múzických umení (VŠMU) v Bratislave, odbor Divadelná réžia u Miloša Pietora. Po absolvovaní školy v roku 1982 pôsobil v činohre Štátneho divadla v Košiciach a od roku 1984 v Divadle SNP v Martine. Výsledky jeho práce v martinskom divadle ho zaradili medzi najvýznamnejších divadelných režisérov osemdesiatych rokov. Jeho réžie neboli vždy prijímané jednoznačne, vždy však rozvírili pokojnú hladinu a boli výzvou na polemické diskusie. Predstavenia Romana Poláka svojím významom presahovali rámec slovenského divadla.

   V Polákových inscenáciách sa spája intelektuálny prístup s emocionálnym: záujem o prepojenie biologického, psychologického a spoločenského pohľadu na človeka vedie naraz až k šokujúcemu odkrývaniu tajomného a temného vnútra postáv. Roman Polák pociťoval od začiatku potrebu rozvíjať divadlo nielen v poetike, ale predovšetkým vo filozofii. Potreba vyjadrovať sa expresívnym, iným divadelným jazykom, je predovšetkým potrebou „byť vo svete iným“.

   Najúspešnejšie martinské inscenácie Dotyky a spojenia (pôvodný názov Spor, 1988) P. de Marivaux a Brechtov Baal (1989) reprezentovali československé divadlo na medzinárodných festivaloch po celej Európe. Obidve predstavenia mali úspech na prehliadkach vo Wroclawi a Toruni v Poľsku, Baal bol udalosťou v Moskve, Dotyky a spojenia na BITEF v Belehrade a obidve predstavenia s ročným odstupom (1988 a 1989) nadchli divákov a odbornú kritiku v škótskom Edinburghu. Inscenácia Dotyky a spojenia dostala dokonca The Guardian Critics´Choice, čo je prestížne ocenenie kritikov denníka The Guardian.

   V rokoch 1990-1996 nebol Roman Polák v trvalom angažmá. Z tohto obdobia je výrazná etapa spolupráce s národnými divadlami v Bratislave, Prahe a Brne. Je potrebné pripomenúť jeho inscenácie v SND: G. Tabori Mein Kampf (1991), W.Shakespeare Romeo a Júlia (1993), Fr. Wedekind Lulu (1993), v ND Praha to bola Saténová črievička P. Claudela (1993) a Dvojaká nestálosť P. de Marivaux (1994), v Brne hry W. Shakespeara Kráľ Lear (1994) a Búrka (1996).

   Po celý čas od roku 1990 je priebežná jeho spolupráca s Divadlom Astorka – Korzo ´90. Najskôr ako hosťujúci režisér a od roku 1996 do roku 2000 bol interným režisérom Astorky. Od roku 2005 je opäť režisérom a aj umeleckým šéfom Astorky. Nezabudnuteľné sú jeho inscenácie: dramatizácia Kafkovho Procesu (Polák – Porubjak, 1992), spoločný projekt so Štúdiom L+S Rostandov Cyrano z Bergeracu (s M. Lasicom v titulnej úlohe, ktorý bol na repertoári 11 rokov, 1993), Shakespearov Kupec benátsky (1994), Ruská tetralógia: A. P. Čechov Ujo Váňa (1995), F. M. Dostojevskij Zločin a trest, ktorý v dramatizácii J. Nováka – českého spisovateľa žijúceho v USA – dostal názov Vražda sekerou v Svätom Peterburgu (1999), Play Gorkij – Polákova adaptácia Letných hostí (2004).

   Od roku 2006 bol riaditeľom Činohry SND. Do funkcie nastúpil 18. apríla 2006 a odišiel z nej v máji 2008.

   Roman Polák, režisér osobitého a nezameniteľného rukopisu vytvoril vyše sto inscenácií. Pripomeňme si ešte niektoré z tých skorších: H. Ibsen Peer Gynt (Štátne divadlo Košice, 1981), S. Stratiev Autobus (Štátne divadlo Košice, 1981, K. Horák Medzivojnový muž (Divadlo SNP Martin, 1984), W. Shakespeare Sen noci svätojánskej (Divadlo SNP Martin, 1985), F. Švantner – R. Polák Nevesta hôľ (Divadlo SNP Martin, 1986), T. Rózewicz Pasca (Divadlo SNP Martin, 1986), P. de Marivaux Triumf lásky (Divadlo A. Bagara v Nitre, 1991), K. Horák Divný Janko (Apokalypsa podľa Janka /Kráľa/) (Divadlo SNP Martin, 1994) a K. Horák „….príď kráľovstvo Tvoje….“ (Divadlo SNP Martin, 1996).

   O spoluprácu s Romanom Polákom prejavili záujem aj divadlá v zahraničí. V estónskom Talline pripravil Marivauxove Dotyky a spojenia (1989), v Chicagu (Shakespeary Repertory) Shakespearovho Macbetha (1992) a v Paríži v Theatre Moliere to bol Puškinov Kamenný hosť alebo don Juan (1999).

   Roman Polák bol ocenený Cenou Jána Jamnického a viac ako desaťkrát prémiou Literárneho fondu. Jeho inscenácia Ujo Váňa dostala Výročnú cenu Zväzu dramatických umelcov. Prestížnou cenou slovenskej kritiky Dosky bolo ohodnotené predstavenie Gorkého Meštiaci za najlepšiu inscenáciu a Ostrovského Les za najlepšiu inscenáciu a najlepšiu réžiu.

   Neprehliadnuteľná je spolupráca Romana Poláka s televíziou. Koprodukčný maďarsko-slovenský videofilm Aminina pamiatka (R. Polák napísal taktiež scenár podľa maďarského prozaika Fusta), Nové utrpenie Antona (scenár K. Horák – R. Polák). Obidva filmy boli vybrané na festival do francúzskeho Remeša (1998 a 1999). S televíznym filmom Belisa (podľa Lorcovej hry V záhrade sú s láskou svojou don Perlimplín s Belisou) sa zúčastnil na medzinárodnom festivale IMPUT v Prahe (1990).

   Roman Polák bol v rokoch 2000 – 2002 umeleckým šéfom činohry Štátneho divadla Košice. V opere Štátneho divadla inscenoval dve opery Pucciniho operu Tosca a Mozartovho Dona Giovanniho.

    

    

    

   Matej Krén

    

   Za mimoriadny prínos v oblasti slovenského výtvarného umenia a za výnimočnú medzinárodnú reprezentáciu v roku 2010 počas prezentácie Slovenska na Medzinárodnom veľtrhu detských kníh v Bologni inštaláciou Scenner v galérii MAMBo v Bologni.

    

   Matej Krén (1958) od začiatku 90. rokov vystavuje na prestížnych svetových prehliadkach umenia v dôležitých metropolách Európy i zámoria. Za svoju tvorbu získal mnohé prestížne medzinárodné ocenenia: Cenu kritiky a Cenu diváka za prezentované dielo Idiom na Bienále súčasného umenia v Sao Paolo  – 1994 (od roku 1998 natrvalo umiestnené vo vestibule Mestskej knižnice v Prahe). Hlavnú cenu v celosvetovej výtvarnej súťaži Promotion of the Arts organizovanej UNESCO v Paríži (1995). Jeho knižná rotunda s názvom Gravity mixer sa stala podstatnou súčasťou expozície Českého pavilónu na EXPO 2000 v Hannoveri. V novembri 2008 bola v Galérii mesta Bratislavy v Mirbachovom paláci sprístupnená unikátna Krénova výstava pod názvom Introspektíva, ktorej dominatu tvorila monumentálna inštalácia Scanner.  V rámci projektu čestného hosťovania Slovenska na Veľtrhu detských kníh v Bologni v roku 2010 bolo uvedené dielo s mimoriadnym úspechom odprezentované v prestížnej galérii MAMBo. Monumentálna, 11 metrov vysoká a 22 metrov široká inštalácia, vyvolala celosvetovú pozornosť. Dielo Mateja Kréna je nezameniteľné mimoriadnym tvorivým rozpätím. Pozornosť odborníkov i laického publika upútava vyhraneným prístupom k soche, objektu, inštalácii, kresbe, grafike, maľbe, akčnému umeniu, filmu, hudbe, zvuku a slovu.

    

    

   Leopold Haverl

    

   Za celoživotný tvorivý umelecký prínos v oblasti hereckej tvorby a významný osobnostný vklad pri stvárnení postáv v dielach  divadelnej,  televíznej, filmovej a rozhlasovej tvorby

    

    

   Leopol Haverl absolvoval herectvo v roku 1954 na ODK pri Štátnom konzervatóriu v Bratislave. V rokoch 1954 – 1960 bol členom Dedinského divadla, 1960 – 1965 Krajového divadla v Trnave, 1965 – 1968 Divadla poézie v Bratislave a od roku 1968 je členom činohry Slovenského národného divadla.

   Počas šiestich sezón v Dedinskom divadle vytvoril celý rad žánrovo rôznorodých postáv. Pamätné sú najmä postavy Lélia(C. Goldoni: Klamár, 1957), Ferdinanda (F. Schiller:   Úklady a láska, 1958) i Gusta (P. Karvaš: Ľudia z našej ulice, 1959).

   K rozvinutiu Haverlovho rozsiahleho výrazového registra prispeli bohaté herecké príležitosti v trnavskom súbore, v postavách ako Martin Kabát (J. Drda: Na posiedkach s čertom, 1960), Demetrius (W. Shakespeare: Sen noci svätojánskej, 1961), Simon Chachava (B. Brecht: Kaukazský kriedový kruh, 1963), Newton (F. Dürrenmatt: Fyzici, 1964), Dušan Havran (I. Stodola: Marína Havranová, 1964), Michal Čajka (P. O. Hviezdoslav: Hájnikova žena, 1965).

   V Divadle poézie zameranom na pásma poézie zaujal zmyslom pre čistotu slova a nosnosť jeho významu. Jednou z najvýraznejších kreácií z tohto obdobia je stvárnenie postavy básnika F. Villona v inscenácii jeho poézie Balady a testamenty (1967).

   V činohre SND patril medzi najobsadzovanejších hercov a postupne sa stal jednou z najvýraznejších hereckých osobností súboru. Vo svojej hereckej biografii má takmer rovnaké množstvo komediálnych ako vážnych dramatických hrdinov. S hereckou ľahkosťou a bravúrou sa zmocňoval najmä psychologicky komplikovaných postáv, vnútorne rozorvaných, vášňami zmietaných ľudí. Bol takmer ideálnym predstaviteľom Dostojevského hrdinov. Jeho Raskoľnikov (Zločin a trest, 1971) a Dimitrij Karamazov (Bratia Karamazovci, 1981) patria k mimoriadnym hereckým kreáciám. Ďalším diamantom Haverlovho hereckého majstrovstva je postavaŠaša (W. Shakespeare: Kráľ Lear, 1975). Haverl tu v spolupráci s režisérom Pavlom Hasprom vytvoril z postavy vtipkára a zabávača mocných moderného klauna, ktorý sprevádza kráľa Leara na jeho ceste od majestátu moci k majestátu človeka a sugestívnymi, i neverbálnymi, hereckými akciami glosuje jeho osud.

   Z veľkého množstva postáv Leopolda Haverla treba ešte spomenúť jeho Adama (I. Madách: Tragédia človeka, 1969), Dona Carlosa (F. Schiller: Don Carlos, 1969), Andreja Bolkonského a Dolochova (L. N. Tolstoj: Vojna a mier, 1974), Thyla Ulenspiegla(G. Gorin: Šašovská komédia, 1976), Amerikána (P. Kováčik: Krčma pod zeleným stromom, 1976), Mešťanostu (N. V. Gogoľ: Revízor, 1982), Čebutykina (A. P. Čechov: Tri sestry, 1984).

   Z komediálnych kreácií zaujali Haverlov Pétrus (F. Crommenlynck: Rozkošný paroháč, 1972), Rozprávač (E. Bryll: Na skle maľované, 1974), Kantor Cyro (J. Radičkov: Pokus o lietanie, 1980), Sir John Falstaff (W. Shakespeare: Henrich IV., 1984) a najmä Karl Bockerer (P. Preses a U. Becher: Bockerer, 1986).

   Zaskvel sa i v muzikáloch režiséra Jozefa Bednárika v Divadle Andreja Bagara v Nitre.

   Od začiatku šesťdesiatych rokov začal hrávať vo filmoch, v televízii a tiež pravidelne účinkovať v rozhlase. Hral hrdinské monolitné postavy, ale i rozpoltených ľudí, dramatické i komediálne charaktery, súčasníkov i historické postavy. Z filmov sú najznámejšie postavy  v Troch svedkoch (1968), Človek na moste (1972), Poéma o svedomí (1978), Kým kohút nezaspieva(1986). V televíznych filmoch hral v Prípade jasnovidca Hanussena (1969), Ring voľný (1969), v päťdielnom televíznom filme Život bez konca (1983) i v televíznom seriáli Povstalecká história (1984), kde vytvoril postavu básnika a politika Laca Novomeského. Z televíznych inscenácií sú to postavy v Portréte Doriana Greya (1969), Smútok pristane Elektre (1971), titulná postavaRembrandta van Rijna (1981) v rovnomennej inscenácii, Thibaultovci.

   Za svoje herecké majstrovstvo bol viackrát ocenený: Cena A. Bagara (1977), Zaslúžilý umelec (1980), Zlatý krokodíl (1984), Laureát Štátnej ceny za postavu Bockerera (1987), Krištáľová ruža za celoživotný prínos v prednese poézie a prózy (Poděbrady, ČR) a Cena Literárneho fondu za celoživotnú tvorbu (2004).

    

    

   Ján Jaborník

   In memoriam

    

   Za celoživotnú činnosť divadelného historika, teoretika, kritika a vysokoškolského pedagóga, za mimoriadne významnú dokumentačnú činnosť pri zhromažďovaní cenných poznatkov z divadelnej histórie na Slovensku. A rovnako za významnú a  cennú dlhoročnú intenzívnu metodicko-pedagogickú spoluprácu so slovenskými divadelnými profesionálmi a ochotníkmi.

    

   Docent PhDr. Ján Jaborník po maturite na Jedenásťročnej strednej škole v Holiči 1959 absolvoval úspešne prijímacie pohovory na štúdium Divadelnej vedy VŚMU, no z politických dôvodov musel odísť do výroby. Po dvoch rokoch robotníckeho povolania v komárňanských lodeniciach, kde sa vyučil           za elektrikára, opätovne úspešne vykonal prijímaciu skúšku      na VŠMU v roku 1961, štúdium ukončil v roku 1968. Už počas štúdia sa v roku 1965 stal dramaturgom činohry Divadla Jonáša Záborského v Prešove. Tu inicioval inscenovanie neobvykle rozsiahleho cyklu hier Williama Shakespeara. V roku 1969 nastúpil do divadelného ústavu, kde sa podieľal na prvej etape budovania divadelnej dokumentácie.

   V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa intenzívne venoval sledovaniu a dokumentovaniu umeleckých výsledkov viacerých divadiel. Popri bratislavských scénach podrobne študoval prácu prešovských Divadla J. Záborského a Ukrajinského národného divadla, Štátneho divadla Košice, Zvolenského Divadla J. G. Tajovského, martinského Divadla SNP, nitrianskeho Krajového divadla i Maďarského oblastného divadla Komárno a jeho scény Thália v Košiciach. Popri profesionálnom divadle intenzívne metodicko-pedagogicky pôsobil aj v slovenskom ochotníckom divadle. Svoje poznatky pretavoval v desiatky recenzií, interných hodnotení, odborných článkov a štúdií, ktoré publikoval v denníkoch, časopisoch Film a divadlo a Javisko a Slovenskom divadle. Od roku 1979 sa stal zostavovateľom ročenky Slovenské divadlá v sezóne… V Encyklopédii dramatických umení, vydanej SAV v roku 1989 spracoval prakticky všetky heslá mimobratislavkých divadiel a divadelníkov.

   V roku 1987 nastúpil ako pedagóg na Katedru divadelnej vedy Vysokej školy múzických umení. Naďalej úzko spolupracoval s profesionálnymi i ochotníckymi divadlami.

   V roku 1999 sa vrátil do Divadelného ústavu na post vedúceho dokumentácie. Svoje hlboké poznanie divadelnej teórie i praxe spracoval do retrospektívnych ročeniek Slovenské divadlá v sezónach 1964/1965 až 1970/1971. Rozhodujúcou mierou sa podieľal na najväčšej výstave o dejinách slovenského divadelníctva Divadlo – vášeň, telo, hlas, inštalovanej v roku 2005 v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave a následne v Košiciach a v Martine. Svoje poznatky spracoval aj do desiatok odborných článkov a štúdií.

    

    

   Milan Antonič

    

   Za ochranu hodnôt audiovizuálneho dedičstva.

    

    

   Milan Antonič je členom Spoločnosti slovenských archivárov a Odbornej komisie pre audiovizuálne dedičstvo SR. Štyridsať rokov sa venuje bezpečnému zachovávaniu, spracovávaniu a sprístupňovaniu archívneho fondu Slovenskej televízie širokej verejnosti (ľudovo povedané, je to „chodiaci archív“).

   Je vedúcim Informačného a dokumentačného strediska Archívu Slovenskej televízie. V októbri 1970 začal pracovať ako pomocný prevádzkový referent fonotéky, kde spracovával gramoplatne. Neskôr sa stal vedúcim informačno-dokumentačného oddelenia, ktoré pomáhal sám budovať. Potom sa stal zástupcom vedúcich útvaru Archív STV. Jeho mimoriadne široké vedomosti o archívnom fonde tak v minulosti, ako aj teraz, často využívajú a oceňujú nielen tvoriví pracovníci televízie. Jeho ambíciou bolo vždy prezentovať tie archívne udalosti, ktoré by iní kolegovia snáď ani nedokázali využiť. V roku 2003 Slovenská televízia odvysielala prvých 13 častí Retro novín. Boli to spravodajské šoty z televízneho archívu, ktoré sa viazali vždy k aktuálnemu kalendárnemu týždňu pred niekoľkými desaťročiami. Zámerom týždenníka Retro noviny bolo pripomenúť divákom tie archívne spravodajské šoty, ktoré boli už nakrúcané s vedomím, že nie sú určené na reprízu po rokoch. Po rokoch sa mu podarilo divácky úspešný projekt obnoviť. Celý projekt, či už výber archívnych záberov alebo spojovacie texty, si Milan Antonič pripravil a zrealizoval sám, pričom využil aj svoje herecké schopnosti, nakoľko v rokoch 1968/69 študoval na VŠMU herectvo. Aktívne sa tiež venoval spoločenskému tancu.

    

    

   Pavel Branko

    

   Za celoživotné, mimoriadne významné pôsobenie a publikačnú činnosť v oblasti teórie a kritiky dokumentárneho filmu

    

   Slovenský filmový kritik, publicista, teoretik dokumentárneho filmu, historik, novinár, prekladateľ. V rokoch 1940-42 študoval na SVŠT v Bratislave, neskôr bol väznený a odvlečený do koncentračného tábora Mauthausen. Po roku 1948 spolupracoval ako filmový kritik s viacerými slovenskými denníkmi (Pravda, Práca) a slovenskými a českými filmovými časopismi (Náš film, Film a divadlo, Film a doba). V rokoch 1957-70 redaktor časopisu Fillm a divadlo, 1971-72 pracovník Slovenského filmového ústavu. Publikačný zákaz mu zabránil v ďalšej činnosti, do roku 1989 prekladal, prvých šesť rokov pod cudzími menami. Po novembri 1989 sa vrátil k filmovej kritike. Je autorom publikácií Slovenský krátky film 1945-65 (1965), Karol Skřipský (1966),Mikrodramaturgia dokumentarizmu (1991), Straty a nálezy 1948-1998 (1999), Straty a nálezy 2 (2006), Straty a nálezy 3 (2007),priekopníckej štúdie z dejín slovenského filmu Slovenský film 1945-1970 – Od začiatkov po prah zrelosti (rkp. 1970, skriptá VŠMU 1992). V 90. rokoch stály spolupracovník Rádia Slobodná Európa v Bratislave. Ako prvý na Slovensku sa začal systematicky zaoberať teóriou non-fiction filmu. Jeho knihy Vyjadrovacie prostriedky, realizačné postupy v dokumentárnom filme (1971) a Mikrodramaturgia dokumentarizmu (mohla vyjsť až po dvadsiatich rokoch v roku 1991) patria dodnes k najvýznamnejším filmologickým dielam u nás. V roku 1997 získal za svoju prácu Čestný doktorát VŠMU a v roku 2007 Cenu Slnko v sieti za celoživotné dielo. V roku 2009 nakrútila o ňom režisérka Zuzana Piussi dokument pod názvom Hrdina našich čias.

    

    

   Zlatica Livorová  

    

   Za vynikajúce výsledky v oblasti hudobnej pedagogiky pri výchove mladých vokálnych interpretov a šírení dobrého mena slovenskej kultúry.

    

   Významná slovenská pedagogička Zlatica Livorová je absolventkou spevu u prof. Anny Hrušovskej na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.  Svoju energiu, znalosti a vzácne pedagogické schopnosti venuje výchove talentov a príprave nových vokálnych interpretov pre ich umeleckú prax. Na Konzervatóriu v Bratislave učila Zlatica Livorová 20 rokov a dodnes je pedagogicky činnou na VŠMU. Pravidelne je prizývaná do porôt medzinárodných vokálnych súťaží, napríklad M. Schneidra-Trnavského v Trnave, A. Dvořáka v Karlových Varoch, Brne a i., a zároveň je vyhľadávanou profesorkou majstrovských interpretačných kurzov v Rožnově pod Radoštěm, Jaroměřicich nad Rokytnou či Piešťanoch (spoločne s P. Dvorským). Mnohí absolventi z triedy prof. Z. Livorovej sú laureátmi medzinárodných speváckych súťaží (Rio de Janeiro, Belvedere, Alfredo Kraus, Toti dal Monte, Ada Sari, Aslico, Drážďany, Karlove Vary a ď.), účinkujúcimi na pódiách významných svetových operných domov (La Scala, MET, Covent Garden, Viedeň, Paríž, Madrid, Mníchov, Berlín, Buenos Aires, Boľšoj Teatr, Teatr Wielki, Drážďany atď.) a v rámci prestížnych operných festivalov. K najúspešnejším absolventom Zlatice Livorovej, ktorá si v minulom roku pripomenula významné životné jubileum, patria poprední sólisti ako napr. Eva Jenisová, Andrea Danková, Otokar Klein, Dalibor Jenis, Aleš Jenis, Terézia Kružliaková, Mária Porubčinová, Yvetta Tannenbergerová, Katarína Štúrová, Andrea Dudášová, Eva Hornyáková, Lenka Máčiková a mnohí ďalší.

3. 

   peterg 4. marca 2011

   Nabuduce treba navrhnut za

   celozivotnu slepotu pri ochrane kulturneho dedicstva v BB kraji cloveka meno Sura.

    

   Ani by som sa necudoval, keby sa pri preberani ceny zvalil nanho strop miestnosti… To by bolo vskutku symbolicke a zasluzene.

Comments are closed.