Slovenčina je krásny a bohatý jazyk, ktorý prešiel dlhým vývojom, počas ktorého sa takmer polovica jej jazykovej zásoby vytratila. Bernolákových 4440 strán Slowára Slowenského Češko-Laťinsko-Ňemecko-Uherského sa zošúverilo na 830 strán Slovníka slovenského jazyka. Slová boli označené za bohemizmy, germanizmy a iné -izmy, respektíve boli odsunuté na bočnú koľaj ako zastarané. Jazyka sa zmocnili jazykovedci a v utopickej vízii “čistej” slovenčiny odstránili väčšiu časť najcennejšej oblasti nášho kultúrneho dedičstva.

Anglicko, cca 1851

Doba sa zmenila, kúlové párty VíAjPí menežmentov ukázali skutočnú tvár živého jazyka a význam “zastaraných” slov nadobudol novú kvalitu.
Jazyk je nástroj na slovnú komunikáciu a jeho variant slúžiaci na poznanie a pojmové určenie obsahu predmetu určitého odboru, dorozumievanie sa o jeho prvkoch a špecifickú komunikáciu sa nazýva odborný jazyk alebo odborná terminológia. Odborný jazyk je jazyk, ktorým jeho používateľ komunikuje v danom odbore. S rastúcou informatizáciou spoločnosti a prerastaním odborných poznatkov do všetkých oblastí života sa odborná slovná zásoba stáva prirodzenou súčasťou hovorovej reči a odborné termíny strácajú svoj prísny terminologický charakter. Z uvedeného vyplýva, že komunikácia v odbornom jazyku vyžaduje nielen jazykové, ale aj odborné vedomosti.
Neutešený stav slovníkov spoločensko-vedných odborov, z ktorých na najlepšej úrovni je etnológia, ma vždy inšpiroval nielen z pohľadu bežnej múzejnej praxe, ale aj z hľadiska elektronického spracovania a triedenia múzejných zbierkových fondov. Význam slova, synonymia, homonymia a syntax sú základné kamene, bez ktorých môžeme o strojovom spracovaní textov iba snívať.
To boli a sú dôvody, prečo ma zaujal na Obnove príspevok “Hoblík?“. Od začiatku mi bolo jasné, že to nie je hoblík, pretože som si tento nástroj pamätal z neďalekej podkúvačskej dielne. Názov som nevedel, a tak som si zobral na pomoc staré katalógy. Cez “nôž na roh” a “Hufmesser” firmy POLAK & VOGL k označeniu “franczia körömkés” budapeštianskej firmy KANN & HELLER (1909-1910) som sa však k relevantnému označeniu

Velkoobchod železářský POLAK & VOGL, Praha, 1930

nedostal. Hľadanie viedlo do slepej uličky, a tak bolo potrebné siahnuť po odbornej podkúvačskej literatúre [2]. Nuž a tam som konečne objavil označenie tohto nástroja – “struh” či “kopytní nůž”, ktoré mi vzápätí sčasti potvrdil aj autor z Obnovy. Pikantné na tom je, že čeština slovo “struh” nepozná a nenájdete ho v žiadnej z českých, resp. československých encyklopédií. Hľadanie bolo dokonané, keď sa mi podarilo potvrdiť výraz “struh” aj v slovenských prameňoch [1] [KRIŠTEK 1980].
Tu by mal zazvoniť zvonec a hľadaniu by mal byť koniec… lenže doba sa zmenila a struh treba ešte zaradiť do systému náčinia tak, aby ho bolo možné jednoznačne identifikovať a priradiť k činnosti, na ktorú sa používal, resp. používa. Predstavu o jestvujúcom stave možno získať na stránkach Koordinačného centra tradičnej ľudovej kultúry. Slovenská a česká etnológia túto problematiku nerieši systematicky a spracované témy nesú zrejmý umenovedný vplyv. Nie je však priestor venovať sa anylýze stavu rozpracovania problematiky, rovnako ako návrhom na riešenie problematiky, ktoré boli na Obnove už sčasti publikované.

Vráťme sa k struhu. Je to jednoznačne nástroj, ktorý konštrukciou výkonnej časti pripomína dláto.  Ostrie jeho čepele je orientované kolmo na os držadla, a umiestnenie britu napovedá, že pri práci sa struh pohybuje smerom od osoby, ktorá ho ovláda. Čepeľ sa pohybuje priamočiaro a slúži na úpravu, resp. formovanie povrchu materiálu – strúhanie. Vychádzajúc z tohto vymedzenia sme zistili, že struh používa viacero remesiel a bolo potrebné ich odlíšiť prídavným menom. Skupinu struhov teda členíme na:

podkúvačský struh,

garbiarsky struh,

drevákový struh [11],

sústružnícky struh.

Podkúvačský struh je potom možno vymedziť takto:

podkúvačský struh [1]
kopytní nůž, struh (čes.) [2], Hufmesser, Wirkeisen (nem.) [3], buttres, butteress, hoof buttress (ang.), chisel, hoof chisel, hand hoof chisel (amer.), paroi (franc.)[4], paroir (franc.)[5], boutoir (franc.)[6, 7], rosétta (tal.)[8], incástro (tal.)[9]

Francúzsko, 1751-1780 [6]

nástroj s rúčkou a jednobritou čepeľou, ktorej ostrie je orientované kolmo na os rúčky a smeruje od osoby, ktorá ho ovláda. Slúži na úpravu rohového chodidla kopyta.

Použitie podkúvačského struhu [2]

Čepeľ má po celej dĺžke zdvihnutý okraj, ktorý bráni v poranení druhej ruky. Rúčku s čepeľou spája driek, niekedy zakončený ostrohou. Driek môže byť priamy, téčkový, lomený, prehnutý, esovitý, odsadený. Celková dĺžka podkúvačských struhov sa pohybuje spravidla od 250 do 350 mm. Šírka čepele od 30 do 55 mm. Čepeľ spravidla tvorí s driekom jeden celok, v Rakúsku a Uhorsku však vyrábali podkúvačské struhy s výmennou čepeľou.

Uhorský podkúvačský struh, 19. – 20. storočie

Rakúsky podkúvačský struh,  19. – 20. storočie

Vznik podkúvačského struhu sa viaže na počiatky podkúvania koní. Používanie železných podkov sa v Európe predpokladá v rozmedzí 3. – 5. storočia. Napriek tomu, že vynález železnej podkovy bol známy, k väčšiemu

Nemecko, 1467. [10]

rozšíreniu nedošlo pre ekonomickú nedostupnosť železa. Na našom území sa prvé podkovy objavujú v 11. – 12.

storočí. Kone podkúvali spravidla kováči a až v 19. storočí vzniklo podkováčstvo ako špecializované remeslo. Na území Rakúsko-Uhorska v roku 1874. Podkúvačský struh sa dokonca dostal aj do cechovej symboliky.

Podkúvačský cech v Ballan-Miré, Francúzsko

Podkúvačské struhy sa vyrábali zo železa kombinovaného s dreveným držadlom, no nie sú výnimočné ani celoželezné. Výnimočne je driek alebo aj držadlo vyrobené z farebného kovu – bronzu alebo mosadze. Medzi výzdobné prvky patria reliéfne konské hlavy, konské nohy alebo podkovy, ktoré často tvoria ostrohu.

Podkúvačské truhy, 17. – 20. storočie

Podkúvačský struh sa v súčasnosti takmer prestal používať. Možno ho nájsť snáď iba v ponuke amerických firiem.

Podkúvačský struh americkej firmy NASCO

Poznámky:
[1] KÁLAL, M.: Slovenský slovník… Banská Bystrica, 1924, s. 653.
[2] KYSILKA, K.-RAJMAN, J.-VÍTEK, Z.: Podkovářství. Praha, 2006.
[3] BAYLEY, N.: Dictionary English-German and German-English. Leipzig u. Jena, 1801.
[4] JAMES, CH.: A New and Enlarged Military Dictionary, in French and English.  London, 1810.
[5] BOYER, A.: Boyer’s French dictionary. Boston, 1835.
[6] DIDEROT, D., Jean Baptiste le Rond d’Alembert: Encyclopédie ou dictionnaire raisonné des sciences, des arts et des métiers. Paris, 1751-1780.
[7] LE Nouveau Larousse illustré. Paris, 1897-1904.
[8]GRAGLIA, C.: A new Pocket Dictionary of the Italian and English Languages. Paris, 1830.
[9] BARETTI, G.: Dizionario delle lingue italiana ed inglese. Londýn, 1807.
[10] HAUSBUCH der Mendelschen Zwölfbrüderstiftung. Band 1. Nürnberg, 1426-1549.
[11] Slovenčina nemá pomenovanie pre remeslo, ktoré sa zaoberá výrobou drevákov.

Literatúra:
BENŽA, M.: Etnológia. Odborový rubrikátor. Bratislava, 2005.
BERNOLÁK, A.: Slowár Slowenskí Češko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí. Budín, 1825 – 1827.
KRIŠTEK, I.: Techniky kováčskej práce na Orave a v Turci od polovice 19. storočia do súčasnosti. In: Zborník Slovenského národného múzea 74, 1980, Etnografia 21, 142 – 172.
PALLA, R.: Verschwundene Arbeit. Viedeň, 2010.
RICHARDSON, M. T.: The Practical Horseshoer. Boulder, 1991.
SLOVNÍK slovenského jazyka. Bratislava, 1959 – 1968.

© tpd 2012 for obnova.sk only