Riadne vyplnená karta druhostupňovej evidencie a jedna čiernobiela fotografia zobrazujúca celý zbierkový predmet, to bol ideálny stav spracovania zbierkového predmetu v poslednej štvrtine 20. storočia. Karty pekne uložené v plechových zásuvkách kartoték podľa prírastkového čísla, bez akejkoľvek možnosti vyhľadávania, nosenie si obsahu depozitára v hlave a prehľadávanie zbierok pred každou pripravovanou výstavou bola bežná prax. Desiatky zbierkových predmetov „stratených“ v čiernej diere nevedomia a pravidelne sa objavujúcich po odchode zodpovedného pracovníka na zaslúžený odpočinok. V múzeu totiž platí, že o čom neviem alebo to neviem nájsť, to neexistuje.
Mnohí tvrdia, že sa doba zmenila. Zavádza sa výpočtová technika, je snaha riešiť pálčivé problémy riadených slovníkov, triedenia, syntaxe atď. Verím, že to všetko smeruje k naplneniu snov nás skôr narodených o použiteľnom katalógu v podmienkach, ktoré jeho realizáciu umožňujú. Že táto cesta nie je a nebude jednoduchá a zdolanie prekážok, ktoré bude treba prekonať, nemožno nechať iba na niekoľkých „osvietených“ jedincoch, je cieľom tohoto príspevku, ktorý sa snaží poukázať na problém, ktorý predstavujú vzťahové stránky zbierkových predmetov. Aby to bolo zrozumiteľnejšie, kvízová otázka:
prachovnica je v priamom vzťahu a patrí teda k palnej zbrani, napr. ako jej príslušenstvo – A áno, B nie?
Pokiaľ ste odpovedali kladne, odpovedali ste nesprávne.
Prachovnica (čes. prachovnice, maď. puskaporos palack, rus. porochovnica, nem. Pulverflasche, tal. fiasca da polvere, portapolvere, franc. poire à poudre, ang. powder flask), vodotesná, uzatvárateľná nádoba slúžiaca na prenášanie čierneho prachu určeného na nabíjanie ručnej palnej zbrane – predovky, pri love, športovej streľbe alebo v boji.
Napriek tomu, že objav čierneho prachu a vznik prvých ručných palných zbraní v Európe siahajú s najväčšou pravdepodobnosťou do 13. storočia, prvé prachovnice sa objavujú až omnoho neskoršie. Ich používanie podmienila zmena technológie výroby čierneho prachu a vznik palných zbraní použiteľných pri love. Pretože raných prachovníc sa zachovalo veľmi málo a iba zriedkavo sú datované, je možno rámcovo určiť dobu začiatku ich používania iba na základe archívnych prameňov. Najstaršie použitie palnej zbrane pri love dokladá erbová listina, ktorú vystavil v roku 1509 Wladislaw II. pre Benedeka Kántora, ktorý pred jeho očami ulovil jeleňa výstrelom z pušky [1]. Prvá známa, datovaná prachovnica, pochádzajúca s najväčšou pravdepodobnosťou z územia Uhorska, je o deväťdesiatpäť rokov mladšia. Pochádza z roku 16042.
Skutočný rozvoj výroby prachovníc nastáva v druhej polovici 16. storočia v náväznosti na zavádzanie palných zbraní do výzbroje armády.

V praxi sa môžeme stretnúť s dvoma základnými skupinami nádob určených na transport čierneho prachu. Okrem prachovníc sa niekedy vyskytujú aj malé prachovnice na jemnozrný panvičkový prach, ktoré označujeme termínom prachovnička (nem. Zündkrautflasche, franc. poire à amorce, ang. priming flask) (2, 4, 5, 7, A). Od prachovníc sa líšia iba rozmermi a vzhľadom na svoju veľkosť niekedy tvoria rukoväť kľúča na naťahovanie kolieskovej zámky (1). Prachovnička tvorila neoddeliteľnú súčasť výstroja mušketiera – bandoliéru, širokého koženého remeňa zaveseného cez prsia na ramene, na ktorom boli pripevnené drevené patróny obsahujúce odmerané dávky čierneho prachu na jeden výstrel, kožené vrecko na strely, luntu a kresadlo. Prachovničky vo všeobecnosti nemajú dávkovací mechanizmus a pokiaľ sú uzatvorené zátkou, táto býva často zakončená ihlou na čistenie zátravky – kanálika spájajúceho panvičku s vývrtom hlavne [2]. Prachovnice sa nosili na šnúre alebo závesnom háku za opaskom, na boku alebo na chrbte, prachovničky na prsiach na šnúre. Pokiaľ nie je prachovnica vybavená závesným zariadením, pochádza s najväčšou pravdepodobnosťou z garnitúry zbrane, ktorá bola dodaná v kazete.
Výber materiálu používaného pri výrobe prachovníc determinoval hygroskopický čierny prach, ktorý musel aj za extrémnych poveternostných podmienok ostať suchý. Prachovnica musela byť okrem toho dostatočne pevná, a preto najčastejšie používaným materiálom na výrobu prachovníc bola rohovina, parohovina, korytnačina, slonovina, kov alebo drevo. Výnimočne, najmä pri orientálnych prachovniciach, sa možno stretnúť aj s lisovanou kožou.

I keď prachovnice nehýria tvarovou rôznorodosťou a tradičné tvary spolu s použitým materiálom sa používali bezo zmeny po stáročia, treba sa aspoň v skratke tejto problematike venovať. Najstaršie prachovnice majú rozoklané telo (3, B) a boli vyrábané z jelenieho parohu. Predpokladá sa, že parohovina nebola iba vhodným materiálom, ale jej boli pripisované aj určité magické účinky na strelný prach a tým aj na presnosť streľby. Túto teóriu podporuje existencia kovových prachovníc tvarom imitujúcich pôvodný prírodný materiál (C). Medzi jedny z najstarších prachovníc možno radiť aj tie, ktorých drevené telo má tvar kruhového prstenca (torusu) (4), polgule (5) alebo zrezaného polkužeľa (D). Telo prachovnice z 19. storočia má zväčša hruškovitý tvar (6, E, F) ale môže byť aj valcové (G). Na začiatku 17. storočia sa objavujú prachovnice vyrábané z lisovanej rohoviny, typického segmentového, k násypke sa zužujúceho tvaru (H). Spravidla sú zdobené biblickými výjavmi, výjavmi znázorňujúcimi lov alebo súboj s mytologickými zvermi a vzhľadom na ich častý výskyt možno predpokladať manufaktúrnu výrobu. Rohovina sa vďaka svojim vlastnostiam stala najpoužívanejším materiálom na výrobu prachovníc a používala sa až do ich zániku. Podľa lichobežníkového tvaru prachovnice, najmä pokiaľ je vyrobená z dreva, niekedy potiahnutého textilom so železným kovaním, možno identifikovať vojenské prachovnice európskej proveniencie (I). Vyrábali sa v takmer zhodnej forme od Škandinávie až po Španielsko. Vo výstroji európskych armád ostala prachovnica do konca 17. storočia (cca 1686), kedy ju v súvislosti so zavádzaním zbraní s kresadlovou zámkou do výzbroje armád nahradili papierové patróny. Tento krátky exkurz však neznamená, že nejestvujú aj prachovnice a prachovničky vyrobené z klepiet kôrovcov (7), mušlí, kamzičích rožkov a podobne. Nevyčerpateľné sú aj techniky výzdoby od jednoduchej rytiny a rezby  až po jemné vykladanie kosťou, mosadzou, perleťou, emailom alebo zlatom.
Na to, aby strelec mohol zbraň nabiť a aby výstrel bol efektívny, potreboval rozdeliť prach v prachovnici na menšie, relatívne presné dávky. Pokiaľ bola prachovnica iba nádobou, potreboval na to odmerku, čo počas lovu nebolo to najideálnejšie riešenie. Preto už v 16. storočí sa na prachovniciach objavujú prvé dávkovacie mechanizmy. Úlohu odmerky plnila násypka. Najjednoduchší dávkovací mechanizmus tvorila otočná závora umiestnená vo vnútri prachovnice, ktorej otočením sa oddelil priestor prachovnice od priestoru násypky. V praxi to vyzeralo tak, že lovec prstom uzatvoril ústie násypky, otočil prachovnicu ústím násypky dolu a aktivoval závoru. Potom už stačilo prach z násypky dostať do hlavne. Táto konštrukcia dávkovacieho mechanizmu sa udržala v rozličných modifikáciách až do 19. storočia. Na sklonku používania prachovníc sa objavuje aj zvláštny, valcovitý dávkovací mechanizmus umiestnený medzi hrdlom tela prachovnice a násypkou, ktorej objem možno meniť (F). Prachovnice boli od svojich prvopočiatkov kombinované s kľúčom na naťahovanie kolieskovej zámky (J), niekedy s mieškom na strely a v 19. storočí sú tiež kombinované so zásobníkom na zápalky (F). Koniec výroby a používanie prachovníc predznamenal vynález bezdymného strelného prachu, konštrukcia jednotného náboja s vlastným tesnením a rozšírenie používania zadoviek v druhej polovici 19. storočia. Po takmer storočnej prestávke zažíva prachovnica svoju renesanciu v podobe výroby kovových replík určených u nás výhradne pre potreby streľby z historických zbraní.
Z muzeografického hľadiska je dôležitá identifikácia prednej, zadnej, hornej a dolnej strany prachovnice. Prednú stranu identifikujeme podľa prevládajúceho dekoru a vertikálnu orientáciu určujú závesné prvky prachovnice. Pokiaľ má prachovnica závesný hák alebo závesné krúžky po oboch stranách tela, odmerka alebo násypka smeruje nahor. Pokiaľ sú závesné krúžky umiestnené iba na jednej strane, odmerka alebo násypka spravidla smeruje vpravo.
Zvláštnym, často s prachovnicou zamieňaným náradím je zásobník na broky (8), ktorý sa od nej líši materiálom, z ktorého je vyrobený (v prevládajúcej miere koža) a konštrukciou dávkovacieho mechanizmu. Tiež spôsob nosenia bol odlišný. Na rozdiel od prachovnice sa zásobník na broky nosil ústím násypky dolu.
Správna odpoveď na kvízovú otázku v úvode teda znie, že prachovnica je príslušenstvom čierneho strelného prachu, streliviny, patriacej do obrovskej skupiny artefaktov kategórie munícia, podobne ako odmerky na prach, zakružovačky, patróntašky, sumky, zásobníky na zápalky, lovecké nábojové pásy atď. A to aj napriek tomu, že muníciu ako kategóriu neobjavila doposiaľ ani jedna z vedných disciplín participujúcich na činnosti múzea.
Možno namietnete, že môj príklad súvsťažnosti prvkov múzejného zbierkového fondu je príliš ojedinelý. Súhlasím, s dvoma výhradami. Prvá je, že aj takéto výnimočné vzťahové otázky budeme musieť vyriešiť. Druhú si uvedomíte v okamžiku, keď sa pokúsite odpovedať na otázku, aký je vzťah podkovy ku kováčovi, zápalky k náčiniu alebo mince k človeku. Pokiaľ odpovieme skutočne správne, naplníme jeden zo stupňov vízie sľubujúcej ľahké a rýchle získanie širokých a navzájom sa obohacujúcich informácií o akýchkoľvek predmetoch múzejnej hodnoty v správe alebo vlastníctve ktoréhokoľvek subjektu – interoperabilite [3].

Tibor Díte

Múzeum 2009 / 1

POZNÁMKY:
1 BORSOS, B.: Alte Jagdpulverhörner, Budapest, 1982, s. 30.
2 Tamže.
3 JURKOVIČ, J.: Múzejné zbierky a informatika. In: MÚZEUM, 3, 2006, s. 7.

LITERATÚRA:
KALMÁR, J.: Régi magyar fegyverek, Budapest, 1971.
MEINZ, M.: Pulverhörner und Pulverflaschen, Hamburg, Berlin, 1966.
RILING, R.: The Powder Flask Book, New York, 1953.