Napriek tomu, že Rimania Grékov kultúrne obdivovali a nemali ani mentálne, ani politické zábrany prebrať od nich všetko, čo považovali za vyspelejšie (umenie – predovšetkým sochy aj sochárov, architektúru – najmä architektov, knižnice – v mestách „na úrovni“ bývalo zvykom, že existovali dve knižnice – latinská a helénska). Ideály harmonického rozvoja ducha a tela (kalokagathiá), ani športové férové zápolenie podľa gréckych olympijských ideálov ich neoslovilo [Hošek, R. – Marek, V., 1990]. Namiesto toho radšej dávali – v lepšom prípade – prednosť pestovaniu „čistej“ osobnej fyzickej kondícii, potrebnej pre boj. V horšom prípade holdovali zástupnému násiliu v krvavých zápasoch, či riskantných zápoleniach na život a na smrť. Pričom nezriedka to boli len neférové zápasy na smrť. Taká je aspoň naša dnešná obvyklá predstava o rímskom športovaní a zábave. Ale ako to bolo (asi) naozaj?

Circenses
Pragmatický Rimania (najmä politici a štátni úradníci) časom pochopili, že volebné preferencie, či pokoj v meste a v ríši sa musí zabezpečiť aj zamestnaním obyvateľstva – najmä spodiny, ktorej tam žila prevažná väčšina – nielen chlebom, ale aj atraktívnou zábavou, ktorá divákov úplne pohltí: „Panem et Circenses“. A tak boli (možno) pôvodne etruské pohrebné hry (ludi funebres), ktoré mali (pôvodne) aj náboženský rozmer krvavej obete na hrobe zomretého, zaradené v roku 105 pr.Kr. do programu národných hier (Ludi Romani). Najnovšie výskumy však naznačujú, že pôvodne etruské pohrebné hry nemuseli mať krvavý charakter a že vzájomné krvavé zabíjanie do nich mohli vniesť až Gréci [Meijer, F., 2006]. Tak či onak – vyvinula sa z nich dosť brutálna zábava, ktorá prežila väčšinu neskorších (aj cisárskych) pokusov o jej zrušenie – posledné isté predstavenie v rímskom Koloseu sa konalo ešte v roku 519 po Kr.  [Meijer, F., 2006], teda skoro pol storočia po zániku Západorímskej ríše!

Stavby pre zábavu a šport

Jednotlivé typologické druhy rímskych budov pre šport a zábavu musia byť chápané v úzkej súvislosti s aktivitami, ktoré sa v nich vykonávali a to aj vtedy, keď sa budovy na seba stavebne ponášajú [Marta, R., 1990]. Budovanie multifunkčných stavieb nebolo v Ríme rozšírené. Preto treba zvlášť definovať divadlá, amfiteátre, odeony, ludi, cirkusy, štadióny, hippodromy, palaistry a pod. 

Pôvodné grécke divadlá (teátra) boli vstavané do svahov, ktoré vytvárali oporu hľadiska, vhodne formovaného podľa akustických potrieb. Rimania nahradili prirodzený svah stavebnými konštrukciami, ktoré zabezpečili potrebný sklon približne polkruhového hľadiska a tak umožňovali výstavbu divadiel kdekoľvek – bez ohľadu na terén. Pod a ku hľadisko postavané konštrukcie okrem toho, že museli galériami a schodiskami zabezpečiť komunikáciu do jednotlivých sektorov, na ktoré boli hľadiská, najmä väčších divadiel delené, predstavovali aj významný dekoratívny prvok, ktorý v tvare obvodového oblúkového portiku divadlo navonok prezentoval. Schodiskové ramená boli v rímskych divadlách prispôsobené ich veľkosti, takže často vychádzali pomerne dlhé a hlavne boli strmé (v sklone až cca 1:1, napríklad v rímskom Koloseu). S vysokou pravdepodobnosťou bývali príčinou úrazov, najmä ak sa cez prestávku cez ne valilo rozvášnené obecenstvo, ale pramene sú k tomuto problému skúpe. Stavebne podobnou, ale podstatne menšou stavbou boli odeony, ktoré slúžili výhradne na spev a recitácie (ódy).

Rozvinutím konceptu divadla sa stali amfiteátre, ktoré vytvorili centrálne arény. Amfi-teáter je grécke slovo a znamená obojstranné divadlo. Napríklad také, akým je spomínané rímske Koloseum. Z toho vyplýva, že u nás zažité používanie slova amfiteáter ako pomenovania nezastrešenej kultúrnej stavby v teréne, ktorá je v skutočnosti skôr gréckym (jednostranným) divadlom, je absolútne nezmyselné.

Najstaršie kamenné amfiteátre stáli už v 2.stor pr.Kr. – najstarší celistvo zachovaný amfiteáter stojí v Pompejách, pričom medzi 1-4 storočím sa amfiteátre rozšírili ako jedna z typicky rímskych stavieb po celej ríši. Celkovo to bolo vybudovaných vyše 200 stavieb. Najväčším amfiteátrom sa stalo Koloseum v Ríme. A zasa jedna terminologická poznámka. Koloseum existuje asi len jedno jediné. Jeho pomenovanie pochádza od slova Colossus – kolosálnej sochy, asi cisára Nera, ktorá stála v jeho blízkosti. Takže označovanie iných amfiteátrov výrazom koloseum, je zasa asi veľký nezmysel. Rozmery Kolosea boli (v podstate ešte stále sú) 188x156m, s výškou do 50m a plochou arény asi 3.500 m2. Kapacita mohla byť okolo 50-68.000 divákov [Marta, R., 1990]. 

Ďalšou dôležitou stavbou boli ludi (v Ríme pri Koloseu Ludus Magnus), ktoré predstavovali jednoduché kasárne pre zápasníkov (gladiátorov) spojené s tréningovou arénou a príslušným zázemím. Oveľa dôležitejšie boli (pôvodne grécke) hippodromy, ktoré predstavovali závodiská pre kone. Typicky rímske však boli cirkusy – oválne dráhy s jedným zhlavím podobné hippodromom, ktoré mali v strede po dĺžke deliacu konštrukciu (spinu – chrbticu). Po troch stranách cirkusu sa zdvíhalo hľadisko, zo štvrtej strany bolo 12 štartovacích boxov pre záprahy a tribúny. Najväčším cirkusom bol Cirkus Maximus v Ríme (cca 600 x 200m), ktorého kapacita bola odhadom asi 150-250 tisíc divákov (zhruba až ¼ obyvateľov Ríma) [Marta, R., 1990]. Povrch závodiska bol pokrytý jemnou kremennou drvinou, ktorá sa krásne trblietala, alebo ho pokrýval nazelenalý medenkový, alebo načervenalý míniový prach [Hošek, R. – Marek, V., 1990]. Podobnou stavbou boli štadióny, hoci tie sa v západnej časti ríše veľmi nestavali (výnimku tvorí Circus Agonalis – dnes zachovaný v urbanizme Piazza Navona v Ríme). Podobali sa na iné cirkusy, ale nemali spinu a boli určené hlavne na atletické preteky, ktorým ale Rimania veľmi neholdovali.   

Budovanie amfiteátrov

Pred dobou amfiteátrov sa rôzne rímske zápasy konali často na fórach, na ktorých boli vystavané nejaké drevné skelety s lavicami a plachtovými zástenami. Ich podoba je len málo známa. Prvá generácia zábavno-športových stavieb sa stavala najmä z dreva, ktoré bolo dostupnejšie, lacnejšie a stavba z neho rýchlejšia, než stavba z anorganických materiálov. Problémom ale boli časté požiare (v Ríme menej, či viac horelo azda každý deň) – a v roku 64 po Kr. zhorelo pri známom veľkom požiari odhadom asi 80% Ríma, včítane zábavných stavieb. Ďalším problémom bolo, že drevené stavby mali len obmedzenú nosnosť, ktorá občas nevydržala nápor divákov a skolabovala. Z roku 27 pr.Kr. je zaznamenaný prípad kolapsu preťaženého drevného amfiteátra a následne aj okolitých budov vo Fidene, ktorý mal údajne spôsobiť smrť až 50.000 ľuďom [Tacitus]. Pri tomto odsudku treba ale zohľadniť nielen materiál, ale aj konštrukciu a zhotovenie detailov takýchto stavieb, ktoré sa na neštastiach asi takisto podieľali.

Murované stavby ťažili z významného technologického pokroku rímskeho staviteľstva, ktorým bolo spracovanie „rímskeho betónu“ – zmesi vápna s puzolánom (puteolský práškový piesok [Vitruvius]). Stavba tým rýchlejšie získala podstatne vyššiu pevnosť. Nosné konštrukcie boli zhotovované liatim, či významne urýchlilo a zjednodušilo výstavbu.

 Rímskeho Kolosea (amfiteátra Fláviovcov) trvala 10 rokov. Hoci Koloseum bolo niekoľko krát závažne poškodené zemetrasením a ohňom a niekoľko krát prestavané – a úplne dokončené asi nebolo nikdy. Stavba začala vysušením a vyhĺbením bývalého jazera v parku Nerovho Domu Aurea, pri ktorom bolo odvezených cez 30.000 ton hliny. Pozemok bol tiež následne trvalo odvodnený drenážami. Pod arénou boli položené základy z rímskeho betónu a pevných kameňov do hĺbky 3-4m. Nosné piliere boli liate do múrov z travertínu – celkovo ho bolo použitého vyše 100.000m3. Išlo o typické rímske murivo, rozvinutejšieho staršieho gréckeho typu, nazývané enplekton. Pri ňom zvyčajne tvorili obal – a de facto stratené debnenie – dve vonkajšie steny, ktoré boli aj dekoratívne upravené. Do jadra sa potom umiestnila (asi vlievala) zmes malty a kameniva, spolu s menšími, alebo neforemnými kameňmi.

Celá váha amfiteátru Kolosea je nesená siedmimi sústrednými elipsami pilierov. Smerom hore bol použitý stavebný materiál viac pórovitý a ľahší – po travertínoch a pálených tehlách nasledovali tufy, potom drevo a tak podobne. Stavba bola obložená mramorom – čím vyššie, tým menej esteticky kvalitným. Komunikácia v Koloseu bola zabezpečovaná 70 vchodmi s príslušnými 70 sústavami strmých a nepohodlných schodiskových ramien. Súčasťou „klimatizácie“ v horúcich dňoch bolo aj ostrekovanie návštevníkov v hľadisku parfémovanou vodou, ale riadne hry (ktorých bola zrejme väčšina) sa v Koloseu aj tak konali v chladnejších mesiacoch – v marci a v decembri Toalety boli zredukované len na jednoduché urináre [Hošek, R. – Marek, V., 1990].

Drevené pódium arény Kolosea bolo posypaná pieskom, do ktorého dobre vsakovala krv a rôzne telesné tekutiny, takže sa aréna počas programu dalo udržiavať ako tak čistá. Aréna Kolosea bol v prvej etape existencie azda len raz využitá aj na predvedenie  námorných bitiek (naumachia), ale pravdepodobne kvôli značným technickým problémom, ktoré predstavovala potreba zabezpečiť obrovský objem vody na napustenie arény, zložité izolovanie arény, zavlhnutie spodnej stavby Kolosea s možnými ďalšími následkami, sa na tieto účely radšej nevyužívala. K uvedeným problémom treba ešte pripočítať neveľkým efekt predstavenia, keďže  aréna bola na námorné predstavenie predsa len primalá. Pretto sa od naumachií upustilo a do arény (nádrže) Kolosea bola vstavaná zložitá divadelná subštruktúra do hĺbky asi 6m od povrchu arény, ktorá umožňovala rýchlo meniť scénu, prekvapivo vypúšťať zver, či ľudí, možno aj realizovať rôzne divadelné efekty a podobne. Obsluhoval ju značný počet zriadencov, ale o jej konštrukcii a funkciách máme len hmlistú predstavu. Spomenuté naumachie sa potom zrejme odohrávali na inom vhodnejšom pozemku za riekou Tiberou.  

Mimoriadne zaujímavým detailom Kolosea (ale aj iných divadiel, či amfiteátrov) bolo ľahké pružné mobilné zastrešenie plachtami (vellum), ktoré boli predovšetkým určené ako ochrana proti slnku, prípadne dažďu. Plachty boli rozvinované a zvinované na sieťovitej lanovej konštrukcii, ktorá sa vznášala nad Koloseom na železných (drevených?) stĺpoch. Tie vyčnievali po obvode Kolosea niekoľko metrov nad korunou muriva a plachta bola vypínaná z kotviacich kameňov husto osadených okolo Kolosea do terénu. Strechu obsluhovali námorníci z osádok vojenských lodí a napriek tomu, že to boli iste majstri v narábaní s takelážou, o nebezpečné situácie (možno aj tragické pády do Kolosea) nemusela byť núdza – k podrobnému fungovaniu strechy však máme len málo informácii.

Osud hier a ich stavieb

Cena hier bola obrovská. Taká veľká, že ekonomicky postupne slabnúca ríša mala v 3-4 stor. po Kr. čoraz väčší problém hry zaplatiť. K tomu sa pridružil aj nedostatok divokej mäsožravej a exotickej zvere, ktorá bola už v 3. storočí po Kr. prakticky nedostupná (vyhubené boli napríklad lýbijske levy, severoafrické slony) a nahradili ju (predsa len menej atraktívne) bežné divoké bylinožravce. Napriek neustálej kresťanskej kritike sa hry nepodarilo zastaviť ani kresťanským cisárom a zanikli asi až so zánikom Ríma (západného). Hry na východe však pokračovali ďalej a určité tradície (napríklad verejné popravy) pretrvali aj v západnej Európe až do 18. storočia. Nehovoriac o španielskych býčích zápasoch.

Stavby koloseí, divadiel, štadiónov a podobne stratili svoje hlavné funkcie a stali sa obrovskými (a veľmi kvalitnými) masami stavebného materiálu. Circus Maximus zanikol úplne – zostal z neho len otlačok v teréne a malá časť pôvodnej stavby v jednom z jeho kútov. Marcellovo divadlo bolo prestavané na obytný dom, Koloseum bolo zmenené na rodinnú pevnosť, neskôr na zmes bytov a remeselných dielní. Pri Koloseu pracovali až tri vápenky, ktoré ho postupne rozoberali a menili na vápno. Veľká časť stavebného materiálu zmizla v prestavbách okolitých domov a potom najmä v barokových kostoloch a palácoch. Napríklad pápež Mikuláš V. nechal z neho odviesť až 2.500 ton materiálu v rokoch 1451-1452. Hoci už v 15. storočí sa Pius II. o záchranu kolosea pokúsil, jeho nasledovníci mali iný názor. V roku 1749 Benedikt XIV. v Koloseu vysvätil časť krížovej cesty a postupne sa stavba začala konzervovať a neskôr aj vedecky skúmať [Meijer, F., 2006]. Najnovším zásahom je reverzibilná vstavba časti dreveného pódia arény od statika prof.Crocciho. 

Zo stavieb zábavy a športu sa stali torzálne pamätníky impozantné svojimi (hoci niekde len tušenými) rozmermi a dokonalosťou technologického riešenia, ktoré im zabezpečilo dvojtisícročné prežitie. Z miest hrubej, brutálnej, primitívnej, ale predsa len akosi vzrušujúcej zábavy sa napokon stali miesta úvah, smerujúcich k poznaniu našej ľudskej (zvieracej) podstaty a otvárajúce množstvo zásadných otázok o kultúre, civilizácii a zmysle všeličoho.         

doc.Ing. Oto Makýš, PhD.  

Recenzovala: Ing. arch. Vladimíra Šimkovičová, PhD.