Vila v Tibure a mauzóleum v Ríme – reprezentačné stavby cisára Hadriána

Rímsky cisár Hadrián panoval v dobách, ktoré v Rímskej ríši patrili k tým najúspešnejším. Jeho predchodca a adoptívny otec Traján pripojil k ríši Dáciu, Arábiu, Mezopotámiu a Sýriu. Na severe bola načas stabilizovaná Panónia a Rímska ríša dosiahla svoj najväčší územný rozmach. Hadrián sa stal cisárom v roku 117 a bol ním až do svojej smrti v roku 138. Hovorí sa, že bol veľmi inteligentný a vzdelaný, aktívne ovládal gréčtinu, aritmetiku, geometriu, literatúru a umenia – predovšetkým básnictvo, maľovanie a architektúru. Bol údajne aj tolerantný a mal silnú vôľu, čo mu v jeho cisárskej pozícii určite pomáhalo. Na druhej strane mal však údajne ťažkosti so vzťahmi k svojmu okoliu a nebol preto ľuďmi obľúbený – už za jeho života sa o ňom šírili rôzne klebety, fámy a podozrenia.

Finančné a technické možnosti Hadriánovej doby spolu s požiadavkami okázalej, a účelovej reprezentácie rímskej moci, no zároveň aj jej efektívneho výkonu dali – v súlade s cisárovou osobnosťou – vzniknúť rozsiahlym a monumentálnym stavebným dielam. Tie vo svojich kategóriách patrili k tomu najväčšiemu, či najhonosnejšiemu, čo vtedajší svet rímskej civilizácie poznal. Ich ruiny môžeme študovať ešte aj dnes, hoci ich nádheru si už – žiaľ – môžeme len predstavovať. K najznámejším Hadriánovým stavbám, ktoré dodnes reprezentujú svojho iniciátora patrí nesporne jeho vila v Tibure a jeho mauzóleum v Ríme.

Hadriánova vila v Tibure
V starovekom Ríme zvyčajne platilo pravidlo, že každý, kto niečo znamenal vlastnil prinajmenšom jednu nehnuteľnosť v meste a jednu na vidieku. Vidiecke rímske domy (villa rustica) boli bežne spojené s poľnohospodárskou produkciou, čo bol dobrý spôsob aj k hromadeniu majetku. Vidiecke vily zároveň vlastníkom slúžili aj ako veľmi príjemné útočiská, najmä v časoch letných horúčav.

Pre výstavbu Hadriánovej vily bol Tibur ideálnym miestom, pretože ležal neďaleko Ríma – vo vzdialenosti asi 28 km na náhornej plošine, ktorou previeval chladnejší vietor. Dnešný taliansky názov mesta znie Tivoli a vznikol zrejme postupným jazykovým prerodom z Tibur na Tiburi, Tibori a ďalej do Tiboli až Tivoli. V Tibure sa nachádzalo a dodnes nachádza aj niekoľko veľmi významných horských vodných prameňov, ktoré pitnou vodou bohato zásobovali nielen blízke okolie, ale zároveň aj samotný Rím. V samotnom Tibure vznikol aj impozantný chrámový komplex, spojený s liečebňou a hlavne veštiarňou, ktorý sa pomerne dobre zachoval až dodnes. Na dôvažok tu v Tibure bol ešte aj dostatok miesta na rozsiahlu stavebnú činnosť, ktorú cisár Hadrián pravdepodobne sám ovplyvňoval a možno čiastočne aj projektovo pripravil.

Na počiatku ležala na pozemkoch v Tibure len malá vila cisárovej ženy Sabiny, ktorá bola neskôr úplne pohltená rozsiahlym novým komplexom, rozkladajúcim sa na ploche asi 0,8 km2. Ten bol väčší ako množstvo malých bežných rímskych miest tej doby. Na jeho ploche sa nachádzali oddelené domy pre hostí, knižnice, kúpele (thermy), chrámy, telocvične, športový štadión, divadlo, jedálne, salóniky, apartmány, aleje, záhrady a množstvo technických a hospodárskych objektov a priestorov.

Pretože Hadrián bol veľký cestovateľ, ktorý navštívil mnoho významných a impozantných centier Ríše, rozhodol sa niektoré z ich stavieb zvečniť vo svojej vile. Tak vznikla grécka časť (Poikile) obrovské nádvorie s rozlohou 231,6 x 93,9 metra, ktoré bolo založené podľa lýcea v Aténach. Ďalšou exotickou časťou je kanál pripomínajúca vodná plocha (Canopus), ktorá vznikla podľa kanála spájajúceho Alexandriu s mestom Canopus v delte Nílu. Veľmi zaujímavou a pravdepodobne pôvodne aj veľmi honosnou časťou je tzv. Zlaté námestie, ktoré (či skôr objekty ktorého) slúžili asi ako audienčný priestor.

Veľmi dôležitú výtvarnú a rekreačnú funkciu plnila v areáli voda, ktorá bola prostredníctvom podzemných vedení privedená k množstvu fontán, jazierok, či nádrží. K uspokojeniu obrovskej spotreby vody bol vybudovaný aj zvláštny vodovod privádzajúci vodu z miestnej rieky Aniene.

Vila bola postavená pravdepodobne v dvoch veľkých stavebných etapách (v rokoch 118 – 125 po Kr. a v rokoch 126 – 138 po Kr.) a slúžila svojmu pôvodnému účelu ešte asi storočie po smrti cisára Hadriána väčšine nasledujúcich cisárov. Potom bola asi opustená a neskôr aj zabudnutá. Ako väčšina honosných stavieb Rímskej ríše poslúžila pravdepodobne ako vynikajúci zdroj lacného a kvalitného stavebného materiálu pre okolité sídla a z mnohých mramorových artefaktov a aj sôch bolo pravdepodobne pálené vápno. Hoci aj nevysokej kvality. Väčšina objektov bola natoľko zničená, že dnes môžeme už len odhadovať ako asi vyzerali a dokonca aj to ako asi boli konštruované – napríklad zastropenie jednej z (pravdepodobne) vstupných hál na Zlatom námestí, ktorej čiastočne zachované steny dokladujú staroveké používanie zložitých konkávno-konvexných tvarov v pôdoryse stavby, typických až pre novoveké obdobie dynamizujúceho baroka. Ako bola miestnosť takéhoto tvaru zastropená – akou klenbou a ako bola realizovaná, alebo či miestnosť vôbec zastropená bola zostáva záhadou.

Nový život sa na pozemkoch vily začal v 16. storočí, kedy sa začali prvé vykopávky, ktoré komplex ruín pomerne rýchlo identifikovali ako Hadriánovu vilu. Bývalý pozemok vily bol vtedy už rozdelený medzi viacerých vlastníkov, ktorý začali organizovať individuálne vykopávky s cieľom získať čo najhodnotnejšie umelecké predmety. Takto bolo v priebehu 17. a 18. storočia síce objavených viacero hodnotných umeleckých diel, z ktorých sa dnes mnohé nachádzajú v múzeách. Zároveň však boli zničené ich nálezové situácie a k vykopávkam nebola robená primeraná, či skôr žiadna dokumentácia, takže je dnes väčšinou nemožné určiť ktoré nálezy kam presne pôvodne patrili a aké súvislosti by prezradili. Pri vykopávkach sa pritom samozrejme zničilo aj veľké množstvo ďalších nálezov (najmä stavebných konštrukcií a materiálov), ktoré vtedajší majitelia pozemkov nepovažovali za hodnotné. Divoké ničenie areálu sa podarilo pribrzdiť až koncom 19. storočia, kedy sa väčšinu pozemkov podarilo zjednotiť pod štátne vlastníctvo a vyhlásiť za chránené. Následne sa začala etapa viac či menej vedecky podložených výskumov.

Stopy viacerých etáp úsilia o výskum, konzerváciu a prezentáciu areálu sú dodnes patrné. Zaujímavé je ich vzájomné porovnanie. V 19. storočí boli napríklad chýbajúca časti murív (či presnejšie – rímskych stenových systémov) dopĺňané uhlopriečne uloženými pôvodnými rímskymi tehlami, získanými z ruín. Tie do priestoru vyčnievali jednou zvislou hranou. V 50. a 60. rokoch boli zasa chýbajúce čelné líca stien dopĺňané imitáciou pôvodného vzhľadu steny z rovnakých, alebo podobných materiálov, avšak svetlejšieho odtieňa. Oproti pôvodnej lícnej strane steny boli čiastočne zapustené. V spomínaných rokoch bola rovnako uplatňovaná aj metóda anastylózy, avšak modifikovaná tak, že nájdené fragmenty stĺpov boli hypoteticky umiestené do hmoty rekonštruovaného stĺpa, pričom medziľahlé chýbajúce časti boli doplnené betónom. Výhodou takýchto rekonštrukcií stĺpov bolo aspoň miestne získanie náznaku priestorového vzhľadu stavby, nevýhodou fiktívna poloha fragmentov v stĺpe. Tú určovalo nie ich skutočné pôvodné uloženie, ale hlavne súčasné „výtvarné pôsobenie“.

Najznámejšou fikciou, ktorá sa na určitý čas stala dokonca až vzorom pre opisovanie Hadriánovskej architektúry je hypotetická rekonštrukcia stĺporadia okolo Canopu. Na prvý pohľad atraktívne stĺporadie patrí k vizuálne najpríťažlivejším častiam dnešných ruín vily. Jeho vzhľad však neurčila vedecká teória, ale tvorivosť miestnych nezamestnaných robotníkov, ktorí boli v 60. rokoch zamestnaní na vykopávkach bez primeraného odborného vedenia. Po vykopaní jednotlivých fragmentov výzdoby v areáli vily boli tieto náhodne poskladané do dnešnej podoby, pričom – vzhľadom na to, že spolu nepasovali – boli dodatočne upravené osekaním. Chýbajúce časti boli doplnené odliatkami z cementovej malty! Napriek zjavnej nepodloženosti realizovaných rekonštrukcií ich likvidácia a moderná náhrada však v pláne nie je, pretože jednak sú opäť už dokladom doby, v ktorej vznikli a ktorej názory na rekonštrukcie odrážajú a napokon – kto dnes pozná skutočný pôvodný stav?

Okrem takýchto príkladov, však vila prezentuje aj veľmi dobré príklady náznakových rekonštrukcií, realizovaných v predchádzajúcich desaťročiach, pri ktorých boli napríklad použité nové tehliarske výrobky presne kopírované podľa dochovaných antických prvkov. Vykopávky a konzervácie častí areálu prebiehajú stále, pričom na svetlo sa dostávajú nové a nové ruiny stavieb, o ktorých ešte pred niekoľkými desaťročiami nebolo nič známe. Tempo vykopávok je však dnes už podstatne pomalšie, pretože náklady na ručné kopáčske práce medzičasom niekoľko násobne stúpli, čo zároveň umožňuje venovať sa namiesto rýchlym odkryvom radšej pomalému štúdiu a dôkladnejšej konzervácii nájdeného.

Hadriánovo mauzóleum v Ríme
Ďalšou významnou stavbou Hadriánovskeho obdobia je jeho mauzóleum v Ríme, určené pre uloženie urien s popolom cisára, jeho rodiny a jeho nasledovníkov, ktoré bolo postavené v rokoch 123 až 139 a slúžilo až do roku 217 ako pohrebisko rodiny Antoninovcov. Podľa zásad rímskeho právneho poriadku muselo pohrebné miesto stáť mimo hradieb mesta a tak Hadrián nechal mauzóleum postaviť na odvrátenom nábreží rieky Tiber a spojil ho s mestom murovaným mostom, ktorý pomenoval Aelius.

Pôvodná podoba mauzólea je dodnes nejasná. Pravdepodobne pozostávala z troch úrovní – štvorcovej základne, valcového jadra, ktoré bolo na vrchu asi osadené kruhom zo stromov (cyprusov ?) a ďalšej menšej kuželovej stavby, ktorá asi na vrchole niesla zlatú sochu cisára. Napriek obrovskému zásahu do starovekej stavebnej hmoty je ešte dodnes možné mauzóleum spoľahlivo rozoznať, pretože hlavné valcové jadro je stále dobre viditeľné. Rovnako sa dodnes zachovalo monumentálne vstupné ostenie, kruhová stúpajúca rampa vedúca do pohrebnej komory a samotná pohrebná komora. Mauzóleum bolo pôvodne vymurované kvalitnými rímskymi technologickými postupmi a z kvalitných materiálov (pálených tehál a vápna), ktoré si svoju kvalitu uchovali dodnes. Preto ho nasledujúce doby zachovali a prisúdili mu úplne inú novú funkciu – funkciu pápežovej útočiskovej pevnosti.

Pravdepodobne prvá zásadná prestavba zasiahla mauzóleum už po roku 217, keď bolo začlenené do nových Aureliánskych hradieb Ríma a prestavané na pevnosť. V 14. storočí bola pevnosť obnovená a v 15. storočí prebudovaná na opevnené sídlo pápežov. Práce na prestavbách, vylepšeniach a rozšíreniach, spojených s novými funkciami – rezidenčno-reprezentatívnej a obrannej -pokračovali aj nasledujúcich storočiach a pracovali na nich aj významní stavitelia, či umelci, napríklad Michelangelo. V 18. storočí bola na vrchole stavby umiestnená obrovská socha archaniela Michala a pravdepodobne odvtedy sa používa aj jej dnešný názov – Anjelský hrad. S Vatikánov bol hrad spojený krytou murovanou únikovou chodbou, umiestnenou vysoko nad terénom, ktorou mohol pápež rýchlo uniknúť z Vatikánu do bezpečia pevnosti. Naposledy tak pápež učinil počas pobytu Napoleonových vojsk v Ríme.

Pretože v priebehu storočí prestavieb zmenilo mauzóleum svoj pôvodný vzhľad veľmi zásadne a zároveň nimi nadobudlo úplne nové hodnoty je otázka rekonštrukcie jeho starovekého tvaru úplne mimo diskusie. Kompromisným riešením sa preto ukázala možnosť aspoň čiastočne prezentovať niektoré pôvodné časti mauzólea (napríklad kruhovú stúpajúcu rampu, či pohrebnú komoru) tým, že boli uvoľnené od neskorších zásypov a rekonštruované do približne pôvodnej podoby. Anjelský hrad prestal byť v roku 1925 pevnosťou a pápežovým sídlom a stal sa dnešným múzeom.

Literatúra:
[1] Vitruvius, P. O.: Deset knih o architektuře. Praha: Svoboda 1979.
[2] Marta. R.: Archittetura Romana. Edizioni Kappa, Roma 1990.
[3] Marta. R.: Technica Constructiva Romana. Edizioni Kappa, Roma 1991.

Autor : doc.Ing. Oto Makýš, PhD.
Recenzent: Ing.arch. Peter Krušinský, PhD.

Ruiny závodiska v areáli Hadriánovej vily v Tibure

Vizuálne najatraktívnejšia časť vily (Canopus) – Nílsky kanál

Hypotetická rekonštrukcia stĺporadia – hlavica vpravo je pôvodná, vľavo je kópia z cementovej malty.

Kópia torza antickej sochy odliata z bielej cementovej malty

Vonkajšia stena areálu vily nesúca stopy troch rôznych etáp stavebných zásahov: hore – pôvodná rímska úprava, vľavo – úprava zo 60-tych rokov 20. storočia, vpravo – úprava z 19. storočia.