zvon
fr. cloche, tal. campana (veľký zvon), nem. Glocke, pol. dzwon, rus. kolokol, stredoveká clocca je kovový bicí hudobný nástroj alebo konštrukčný prvok hodinového stroja určený na akustickú signalizáciu s minimálnym priemerom ústia 300 mm a hmotnosťou nad 25 kg.
Zvony sa lejú zo špeciálnej zliatiny medi s cínom – zvonoviny, pozostávajúcej z 76–80 % medi a 20–24 % cínu. Najčistejší a najjasnejší zvuk dáva zliatina 78% medi a 22% cínu. Od roku 1851 sa zvony liali aj z ocele.
1 – ústie, ústa, 2 – veniec, 3 – krk, driek, 4 – čepiec, poklop, 5 – koruna, 6 – líce, plášť, 7 – prstenec, 8 – ucho, 9 – dno, 10 – rebro, 11 – srdce, 12 – kožený záves, 13 – oko, 14 – hlava, jarmo, záves, 15 – čap, 16 – strmeň, 17 – spona, 18 – kovanie, 19 – plece
Pohľad na spony.
Na docielenie príjemného a silného zvuku musí byť profil zvona v mieste, kde doň bije srdce najhrubší. Je to tzv. veniec, ktorý je k okraju zvona zrezaný do ostrej hrany. Nad vencom sa zvon v časti nazývanej krk zužuje v ladnej krivke až k plecu, ktorým začína dnová časť zvona – čepiec. Priemer čepca je obyčajne polovica priemeru ústia zvona.
Východiskom pre všetky miery profilu je polomer ústia zvona.
Pre stanovenie profilu, či rebra zvona, teda jeho zvislého rezu sa používajú empirické pravidlá ustálené v priebehu storočí.
Z čepca zvona vyčnievaju uchá (4 až 6) tvoriace korunu, za ktorú je zvon pomocou železných pásov – strmeňov a spôn, skrutkami pripevnený k hlave. V 19. storočí sa začala používať aj kruhová (tanierová) koruna. Hlava býva obyčajne dubová. Liatinové a železné hlavy, používané od konca 19. storočia do deväťdesiatxch rokov 20. storočia, sa neosvedčili, pretože zvuk zvona je horší. Následkom ich zavádzania bolo pravdepodobne aj odstraňovanie pôvodných korún zvonov, najmä v 19. storočí. Hlava má dva železné čapy, ktoré sú uložené v mosadzných ložiskách, panvách, upevnených na trámoch zvonovej stolice.
Zvony z kovovými hlavami, Prešov, zvon Ján (r.1486) a Urban (r.1584)
Zvony môžu byť umiestnené dvoma spôsobmi
– visieť hlavou hore,
– stáť hlavou dole (druhá štvrtina 16. storočia).
Zvonivý zvuk, označovaný aj ako hlas (zvona) sa dosahuje
– bitím voľne zaveseného srdca na steny zvona, pričom treba zvon rozkolísať,
– bitím ručným kladivom na stenu zvona pričom je zvon v pokoji (Taliansko),
– bitím mechanicky poháňaného kladiva na stenu zvona pričom je zvon v pokoji (vežové hodiny radníc).
Najstaršie zvony pochádzajú z Číny (cca 1600-1027 pred naším letopočtom). Montovali sa hlavou dole a zvonilo sa dreveným klopadlom. V Európe sa zvony pod označením „signum“ spomínajú v spojitosti s kláštormi už v 6. storočí vo Franskej ríši a na Britských ostrovoch a od 8. storočia sa začínajú používať v kostoloch.
Najstaršie zvony mali štvorhranný tvar, boli kované a nitované zo železných platní.
Železný zvon „Saufang“, cca 900 – 1000, Múzeum mesta Kolín
V 8. storočí sa začínajú zvony odlievať a v 13. storočí sa ich produkciou zaoberajú výhradne remeselníci a zvon dostáva dnešnú podobu. Z dôb Karola Veľkého (748? – 814) pochádza ritus krstu svonov (Glockenweihe).
Zvon z Haithabu, najstarší dochovaný zvon severnej Európy, cca 950, Schiffahrtsmuseum in Husum
Od konca 10. storočia dostávajú zvony mená. V 11. storočií sa na zvonoch objavujú nápisy a v 12. storočí vročenia. Od začiatku 14. storočia rastú do úctyhodných rozmerov a vrchol dosahuje vývoj zvona na prelome 15. a 16. storočia. Najstarší datovaný zvon je v Sienskom dóme z roku 1159. K najväčším patrí kremeľský zvon „Cár-kolokol“, odliaty 25. 11. 1735. Má vyše 200 ton, výšku 6,24 metrov a priemer 6,6 metra. Príčina poškodenia zvona má dve verzie. Podľa jednej 20. mája 1737 počas požiaru centra Moskvy začala horieť zvonová stolica a zbiehajúci sa ľudia v obave, aby sa zvon neroztavil, polievali ho vodou. Poškodenie spôsobilo rýchle a nerovnomerné ochladzovanie zvonu. Podľa druhej verzie sa zvon poškodil pádom.
Kráľ (cár) zvonov
Podľa konštrukcie rozoznávame:
– zvony,
– zvonce,
– zvončeky,
– rolničky.
Literatúra:
KRAMER, K. Glocken in Geschichte und Gegenwart. Zv.1, Karlsruhe 1986.
KRAMER, K. Glocken in Geschichte und Gegenwart. Zv.2, Karlsruhe 1997.
KRAMER, K. Die Glocke: Eine Kulturgeschichte. Kevelaer, 2012.
LUNGA, R., SOLAŘ J. Kostelní věže a zvonice – kampanologie, navrhování, poruchy, rekonstrukce a sanace. Grada, Praha, 2010.
[tpd (2014): Portál o kultúrnom dedičstve Obnova.sk, Výkladové slovníky. www.obnova.sk]
Kategória: Hnuteľné kultúrne pamiatky
Tag: zvon
Odpovede