-
Solivar – Solnohrad (Castrum Salis)
Solivar (kedysi Solnohrad) byval malou dedinkou. Z jednej strany susedil s este mensou Solnou Banou a od roku 1785 aj s nemeckou osadou Svaby. Stal tu uz v case, ked na mieste sotva 2km vzdialeneho mesta Presov sa este prehanali diviaky a medvede. Uz v dobe rimskej sa tu vypinal rozsiahly hrad Castrum Salis, ktory spolu s Castrom Sarus (neskor zvany aj tubulus, dnes Sarissky hrad) hajili rimsku provinciu a najma bohate solne studne a bane proti najazdom Sarmanov. Vyznam a slava Solnohradu stupa az po vytvoreni uhorskeho kralovstva. Krasou oplyvajuca okolita priroda sem lakala uhorskych i polskych kralov, ktori prichadzaju s velkymi sprievodmi. Nadvorie hradu je casto dejiskom rytierskych zapasov a turnajov, ale ich najmilsou zabavou su povestne polovacky. Kvoli nim platia na hrade pana Micza, ktory sa zaobera vycvikom sokolov.
Priatelstvo s kralmi zvycajne nemalo dlhe trvanie, casto sa zmenilo v kruty boj. Podla toho, kto zvitazil, menili sa aj pani hradu. Napokon v case, ked zvitazil uhorsky kral Bela II., ktory zahnal Borisa az za Bardejov, daroval Castrim Salis svojej sestre (dcere) a kvoli nej zalozil aj osady na mieste dnesneho Presova a Bardejova.
Hradna pani zila svoj zivot len pre Boziu slavu a na hrade aj umrela. Pochovali ju v jeho blizkosti, no nebolo jej sudene odpocivat v pokoji. Velka povodenv roku 1801 vymyla jej hrob a starobyle kralovske klenoty s korunou, ktore sa v nom nasli, boli podla vtedajsej obycaje odvezene do Viedne.
V rokoch 1260 – 1290 je panom hradu magister Juraj. Sudiac podla starych listin bol odvaznym, hrdinskym muzom. Bojoval po boku polskeho krala proti Tatarom, zachranil mi zivot a Tatarov zahnal daleko za hranice krajiny. Neskor sa potykal s napadnikom polskeho tronu Konradom. V tejto bitke prisiel sice o oko, ale ziskal velke polske dominium. Bojoval aj po boku uhorskeho krala Ladislava IV, ktory mu daroval cele uzemie od Torysy az po Toplu. Zaroven mu dovolil postavit novy hrad. A tak uz v roku 1298 vyrastla vo vzdialenosti asi 6km od stareho hradu nova pevnost.
Juraj bol vladcom styroch velkych hradov, no byval len na starom Solnohrade. Zil vo velkej nadhere a viedol kniezaci dvor. Cely dvor s predhradim dal vydlazdit, aby nemusel chodit po blate ku kostolu, ktory kedysi stal na mieste kaplnky sv. rocha, dal postavit visuty most z byvolej koze.
Jurajov starsi brat Simon bol rovnako velkym hrdinom, no este vacsim lovcom. Neustale sa potuloval po okolitych lesoch a nie div, ze aj najvyssi vrch Slanskeho pohoria nosi jeho meno – Simonka.
Potomkovia magistra Juraja si osvojili meno Soos a vybudovali na hradnom vrchu kostol. Stalo sa tak v roku 1413 ako o tom svedci kamenna tabula s erbom Soosovcov, vmurovana do jeho sreny. Sucastou kostola sa neskor stali krasne znejuce, mohutne zvony, vdaka ktorym sa Solnohrad stal slavnym v celom udoli Torysy. Tieto zvony nedali spavat Presovcanom. Nestacilo im, ze vdaka priazni kralov mali uz vselijake mestske vysady, chceli aj solnohradske zvony. A tak ich – podla starsej sarisskej povesti – jednej tichej jarnej noci ukradol odvazny mlady muz menom Michal.
Presovcania sa vytesovali a nevedeli sa nasytit ich krasnych hlasov. Vyzvanali tak, ze cih bolo pocut az na Sarisskom hrade. Pani Solnohradu sa vsak rozhodne nemienili zmierit s osudom ich zvonov. Chodili, topanky drali po vsemoznych uradoch so svojou zalobou. Ta napokon skoncila az u papeza, ktory dal zvony pod interdikt, teda pod papezsku kliatbu. Cely jeden rok nesmel zazniet ani len nejmensi, najtensi zvon. Pre stredovekych ludi, spatych s vierou a cirkevnymi obradmi, to bola doslova pohroma. Presovcania vtedy prekliali hrdy Solnohrad. Necelych 80 rokov po tejto udalosti sa kliatba naplnila. Castrum Salis padol a cele soosovske dominium ziskal Presov do prenajmu za 5521 zlatiek.
Pricinou padu Solnohradu sa stala habsburgska politika. Habsburgovci sa rozhodli znicit moc hradov, ktore sa prilis casto spreneverovali svojmu poslaniu hajit kralovske zaujmy. Bohati hradni pani mali dostatocnu moc na to, aby sa obratili proti kralovi a podporovali radsej toho, od ktoreho mohli ziskat este vacsie vyhody. Takato situacia nastala aj po bitke pri Mohaci. Mesta Presov a Sabinov sa pridruzili k Ferdinantovi I., ktoreho podporoval jeho brat Karol V., znamy svojim vyrokom, ze b jeho risi slnko nokdy nezapadne. Soosovci sa pridruzili k Zapolskenu, a to najma kvoli tomu, ze im Habsburgovci odnali Sarissky hrad, za ktoryy uz mali vyplatene aj najomne a darovali ho Perenyimu, aby si ho uzmierili. Solnohrad sa stal utociskom pre sprisahancov, ku ktorym patrili povestna Anna Tarvzayiova, priatelka kralovny Izabely, zemplinsky velmoz Drugeth, kapusiansky Kapy a ini. Ked sa o sprisahani dozvedel Ferdinant I., vyslal proti hradu svojho poverenca Edersdorfa s rozkazom, aby z hradu “kamen na kameni” neostal. Edersdorf nepochodil a tak prisiel vtedy uz povestny bojovnik Gaspar Seredy. Aj by uz bol hrad dobyl,keby solnohradcanom nepomohla mala riecka Sekcov, ktora sa v osudnu noc rozvodnila a potopila cele okolie. Seredy radsej odisiel k Zborovu, kde sa mu podarilo dobyt hrad Anny Tarczayiovej.
Ferdinant nemohol nechat Solnohrad nepotrestany. Do tretice teda vyslal svojho velitela Felsa so 7000 muzmi. Predchadzajucimi utokmi poskodeny Solnohrad nemal uz ziadnu sancu udrzat sa. Padol v roku 1537. Fesl ho dal najprv podpalit a potom zburat, takze nakoniec z neho naozaj neostal kamen na kameni.
Tak zapadla slava Solnohradu. Soosovci sice dostali v roku 1552 amnestiu, hrad vask uz viac nepostavili. Utiahli sa do mensieho novovesskeho, vzdialeneho od stareho hradu asi 6km.
V roku 1929 bol Solnohrad premenovany na Solivar a to bola konecna bodka za historiou kedysi tak znameho hradu Castrum Salis. Sem-tam sa vsak este nieco objavi zo starych cias ako napriklad pri budovani skoly, kedy odkryli velke pivnice, pravdepodobne patriace klastoru templarov, ktory tu stal v 12. storoci. Neustale rozrastajuci sa Presov uz zotrel hranicu medzi mestom a dedinkou Solivar a tak ako Svaby aj on je dnes uz len sucastou velkeho Presova.
Tento clanok je z knihy Stratene sarisske pribehy a povesti
Na mieste vtedajsieho hradu Castrum Salis je dnes viditelne uz len opevnenie, na mieste, kde hrad kedysi stal je dnes kostol a cintorin. A na mieste novsieho hradu ktory sa v clanku sponina su uz len zrucaniny Presovcania tento hrad poznaju pod nazvom Zbojnicky hrad. Mimochodom zo Zbojnickeho hradu je pekne vidiet mesto Presov odporucam ako turisticku vychadzku oplati sa :) -
5 odpovede/odpovedí
-
Pozrite si reportáž v Správach STV, 26. 8. 2010
-
Netreba veriť oficiálnej verzii pre masy:doporučujem obhliadku celého Várheďu, teda tej vyvýšeniny oproti kostolu sv.Štefana. Cez cestu. Kopec s kostolom bol iba predsunutým predhradím za hradnou priekopou (dnes cesta).
Zo starého Castrum Salis je vidno zvyšky valov, priekopy… Poznám tam aj hradnú studňu. Teda hrad Castrum Salis je celý kopec, nie iba ten maličký kopček s kostolom!!!
Bol tam so mnou jeden z najlepších znalcov hradov na Slovensku, vyštudovaný archeológ, takže viem, o čom hovorím.
Netreba veriť oficiálnej minimalistickej verzii. Pravda býva často oveľa zaujímavejšia, lokalita je to veľká.
To všetko píšem priateľsky, odporúčam návštevu! Stojí to za to.Oficiálna verzia sa určite bude prepisovať.
Priateľ hradov
Kardinál -
[quote]Sklad soli v Prešove v mestskej časti Solivar je národnou kultúrnou pamiatkou a patrí pod Slovenské technické múzeum (STM) v Košiciach. V súčasnosti má STM pripravený projekt a stavebné povolenie na rekonštrukciu tejto schátralej budovy. Schválený majú tiež nenávratný finančný príspevok vo výške 2,486 mil. eur z Regionálneho operačného programu. Stavenisko chcú dodávateľovi prác odovzdať už v marci 2012.[/quote]Čítajte viac a pozrite si obrázky v agentúrnej správe TASR / Milana Kapustu, publikovanej 14. 2. 2012 na korzar.sme.sk.
-
[quote]Vízia obnovy historického komplexu solivarských budov sa začína napĺňať.
Na dnešnom rokovaní primátora Pavla Hagyariho s riaditeľom Slovenského technického múzea Eugenom Labaničom zazneli dokonca aj termíny. „Máme k dispozícii projekt, stavebné povolenie aj finančné prostriedky ako schválená stavba v rámci ROP-ky“, dodal riaditeľ múzea.
Aj napriek existujúcemu sporu medzi Ministerstvom kultúry a Ministerstvom pôdohospodárstva, reálnym termínom pre odovzdanie staveniska dodávateľovi je podľa slov E. Labaniča už tento marec.
„Solivar je pre mesto veľmi dôležitý, mesto tam môže mať druhé historické centrum“, zdôraznil primátor Pavel Hagyari. „S pánom riaditeľom sme sa dohodli aj na spoločnom užívaní areálu v Solivare, ktorý z časti mestský, z časti múzea“, dodal primátor. Podľa jeho slov však musia hľadať riešenie aj pre soľanku, ktorej je tam veľa, „ideálnym riešením a našim cieľom je vytvoriť soľné kúpele, prípadne soľné jazero, čím by sa vytvorila oddychovo-relaxačná zóna pre obyvateľov i návštevníkov nášho mesta.“[/quote]Čítajte viac v článku Veroniky Kmetóny Gazdovej z 9.2.2012.
-
[quote]Po 439 rokoch sa v Prešove prestala ťažiť aj baliť soľ. Domácnosti si musia zvykať na soľ z dovozu už takmer tri roky. Solivary zanikli v roku 2009.
Od roku 1570, kedy sa začala podzemná ťažba soli, po stáročia zásobovala celé Rakúsko-Uhorsko a patrila medzi jednu z najkvalitnejších solí v Európe. Výroba prežila hladomory, hospodárske krízy či svetové vojny.
V roku 2009 sa spoločnosť Solivary Prešov, ktorá ročne produkovala 100-tisíc ton soli pre potravinársky, chemický aj farmaceutický priemysel, ocitla v situácii, keď nedokázala splácať záväzky a udržať firmu so 155 zamestnancami. Vyhlásili konkurz a 16. mája 2009 sa závod stal minulosťou.
Po niekoľkých kolách dražieb ju kúpila spoločnosť Kolifaktor. Za osem miliónov eur získala prešovskú fabriku, nehnuteľnosti a technológie v rozostavanom ťažobnom závode v Zbudzi aj nedokončenú prevádzku v Michalovciach. Kúpili aj obchodné meno a know-how Solivarov spolu s oprávneniami na ťažbu soli.
Neskôr kúpili značku i ochrannú známku rakúski podnikatelia. Tí teraz svoju soľ predávajú pod názvom Prešovská soľ. Na Slovensku ich zastupuje spoločnosť Solivary Trade, s. r. o.
Areál Solivarov je už takmer tri roky bez technológie a opustený. Chátra.[/quote]Celý článok Anny Košuthovej “O soľ sme prišli, máme len tú z dovozu” z 29. 2. 2012 si prečítajte na korzar.sme.sk.
Log in to reply.