-
Zločin prenájmu!
Zločin prenájmu!
Kto má odvahu, môže si hneď na začiatku urobiť krátky, ale drsne pravdivý test kvality vlastnej osobnosti. Predstavte si teda, že ste majiteľom viacerých bytov, alebo nehnuteľností na lukratívnom mieste. S akým vnútorným postojom by ste ich prenajímali? Za A: S úmyslom čo najviac zarobiť? Za B: S úmyslom byť za primeranú protihodnotu nápomocný tým, ktorí nehnuteľnosť nevlastnia, alebo nemajú hotovosť na vlastný byt? Ak ste odpovedali A, ste v postate zlodej! Ak ste odpovedali B, ste čestný človek.
Prednedávnom mi jedno 11 ročné dievča povedalo, že jeho rodičia stavajú druhý dom, ktorý budú prenajímať. Z jej slov na mňa zavanula ziskuchtivosť. Celkom nedávno som sa tiež dozvedel, aké veľké sumy, idúce do desiatok tisíc slovenských korún, musia platiť nájomcovia rôznych obchodov a obchodíkov v jednom malom slovenskom mestečku.
Reálna situácia je taká, že ten, kto vlastní byt, alebo inú nehnuteľnosť si z toho, kto si tieto priestory prenajíma, urobí svojho osobného otroka. Tento otrok mu musí odovzdávať veľkú mieru vlastného zisku, ktorý vyprodukuje a majiteľ nehnuteľnosti ho v podstate celkom legálne, ale v skutočnosti nekresťansky okráda.
Nielen v tomto smere, ale celkovo vládne v spoločnosti princíp, že ak ľudia niečo majú alebo niečo vlastnia, čo iní nemajú a nevlastnia, využívajú spravidla „šikovne“ svoju silu, svoje prednosti a svoju prevahu na to, aby čo najviac získali od ľudí, ktorí sa momentálne voči ním nachádzajú v ekonomicky nevýhodnejšej pozícii a sú na nich určitým spôsobom závislí.
Kto teda niečo má, chce mať ešte viac a to na úkor toho, kto má menej. Tak sa z bohatých stávajú ešte bohatší a s chudobnejších ešte chudobnejší. Namiesto vzájomnej pomoci jedných druhým vládne naopak všade snaha „šikovne“ využívať slabiny iných vo svoj osobný prospech a profitovať z nich. V skutočnosti ide podlosť a zlodejstvo najhrubšieho zrna.
A žiaľ, ani tam, kde by človek oprávnene očakával príklad pomáhajúcej lásky k blížnym, a síce v cirkvách, ani tam sa ho nedočká. Ceny prenájmov priestorov patriacich cirkvám sú rovnako úžernícke, ako kdekoľvek inde. Rovnako rýchlo sa v nich striedajú rôzni majitelia obchodov a obchodíkov, ako je to možné na vlastné oči pozorovať v onom, na začiatku spomínanom, malom slovenskom mestečku.
V tejto súvislosti sa mi akosi samovoľne vybavuje scéna z filmu o Jánovi Husovi, ktorý odchádzal obhajovať svoje, vysokým stavom nepohodlné učenie do Kostnice. Cestou sa zastavil na fare u farára, lojálneho s jeho náukou. Ten mu dal jesť a poskytol nocľah. Postupne sa však na faru začali zhromažďovať i zrobení sedliaci z tamojšej dediny, ktorí neuposlúchli výstrahu svojej vysokej cirkevnej vrchnosti, upozorňujúcej ich na to, aby sa tomuto človeku vyhli, pretože je to diabol.
Ján Hus sa s nimi pustil do reči a spýtal sa ich, pod akou vrchnosťou slúžia? Či pod svetskou, alebo pod cirkevnou? „Pod cirkevnou“ – odpovedali oni. A Hus na to s istou dávkou irónie: „No tak to je vám potom naozaj sveta žiť. Veď cirkevná vrchnosť sa bezpochyby ako prvá sama riadi zákonom lásky k blížnemu, takže keď majú plné sýpky oni, máte ich aj vy a keď sú oni sýti a zaopatrení, ste sýti a zaopatrení i vy.“
Zrobení sedliačikovia sa po týchto slovách zomkli okolo neho a spustili príval ponôs a sťažností na to, ako úboho a biedne sú nútení živoriť pod cirkevnou vrchnosťou.
Koľko sa na tom zmenilo po niekoľkých stáročiach? Nie až tak veľa, pretože cirkvi zdierajú iných úplne rovnako, ako všetci ostatní naokolo.
V ústrety všetkým chamtivcom a zlodejom, nech už z radov ateistov a materialistov, alebo z radov cirkví však znie požiadavka: Nepokradneš! Táto požiadavka nám bola daná nikým nie menším, ako samotným Stvoriteľom a to v zmysle úcty a spolunáležitosti s našimi blížnymi.
Túto požiadavku nemožno obísť pokryteckými a vypočítavými ľudskými zákonmi, ktoré sú úmyselne stavané tak, aby takzvaným „šikovným ľuďom“ dovoľovali beztrestne a pod pláštikom legálnosti okrádať iných. Hoci z hľadiska pokrivených ľudských názorov sa takéto niečo považuje za úplne normálne, legálne a zodpovedajúce zákonitostiam takzvaného voľného trhu, v skutočnosti to nie je nič iného, ako zlodejstvo, priečiace sa pravému významu prikázania – Nepokradneš.
Je vrcholne naivné domnievať sa, že Vôľu Božiu možno oklamať podobnými rozumovými vytáčkami. Zhora, zo Svetla je totiž vždy vnímaná podstata veci a nie ľudské rozumové snahy túto podstatu obísť, oklamať, alebo prekrútiť v pravý opak.
A keby napokon všetci tí, ktorí sa rôznymi spôsobmi previňujú voči prikázaniu Nepokradneš vedeli, aké mimoriadne nepriaznivé, ba až tragické osobné dôsledky im z toho vyplynú, veľmi rýchlo by od podobného konania upustili, pretože nijaké bohatstvo sveta by im za to nestálo.
Svojich blížnych však pokojne a v ilúzii zdanlivej beztrestnosti okrádajú naďalej preto, lebo vo svojej hmotnej obmedzenosti netušia absolútne nič o veľkej Spravodlivosti Božej, ktorej nemôže nikto a nikdy uniknúť. Božie mlyny melú totiž pomaly, ale isto! So železnou Spravodlivosťou predsa len nakoniec rozdrvia a na prach rozomelú všetku tú zlodejskú háveď, ktorá svojou bezodnou a nenásytnou chamtivosťou doteraz zamorovala celé stvorenie. Dávajme si veľký pozor, aby sme sa nakoniec aj my samotní neocitli medzi nimi.
M.Š. priaznivec stránky : http://www.ao-institut.cz
-
0 odpovede/odpovedí
Sorry, there were no replies found.
Log in to reply.