-
Zlatníctvo
Zlatnícky majster
Vyučiť sa za zlatníka nebolo jednoduché. Už pri prijatí do učenia zohrával dôležitú úlohu pôvod adepta, ktorý musel pochádzať z riadneho manželstva a bezúhonnej rodiny. Rodičia adepta a jeho budúci majster učiteľ sa zmluvne zaviazali na rôznych právnych, hospodárskych a spoločenských povinnostiach. Stanovili sa vyživovacie poplatky, šatenie, povinnosti učňa voči majstrovi a dĺžka učňovstva. Učenie trvalo 5 až 8 rokov, ale ak bol učeň zlatníckym synom, mohlo sa skrátiť. Ak učeň vyhovel všetkým na neho kladeným požiadavkám, mohol byť povýšený do stavu tovarišov.
Ani ako tovariš nemohol pracovať samostatne, iba v dielni niektorého majstra a bol viazaný rozličnými záväzkami. Pracoval za minimálnu plácu od rána do večera, nemohol sa oženiť a aj jeho súkromný život bol prísne kontrolovaný. Aby sa mohol stať majstrom musel tovariš absolvovať niekoľkoročnú vandrovku. Počas vandrovky navštívil mnohé mestá a niekedy aj cudzie krajiny. Poznámky o jeho chovaní, šikovnosti a spoľahlivosti zapisovali jeho zamestnávajúci majstri do vandrovnej knižky.
Po skončení vandrovky požiadal predstavenstvo zlatníckeho cechu o zadanie majstrovskej skúšky. Určili mu skúšobné predmety a dielňu v ktorej mal svoje majsterštüky vyhotoviť. Išlo zväčša o tepaný pokál, prsteň a rezanú päčať. Podľa cechových predpisov sa každý mladý majster musel do roka oženiť. Výhodou bolo vziať si za manželku zlatníkovú dcéru alebo vdovu. Cech mu mohol takýto sobáš aj nariadiť.
Zdroj: Eva Toranová, Výrobky domácich zlatníkov a pamiatky zlatníckych cechov v zbierkach slovenských múzeí, Obzor, 1968
Log in to reply.