Vejár ako praktický predmet sprevádza človeka tisícročia, súčasťou módy je stáročia, rovnako je sprostredkovateľom sociálnej komunikácie. Vejár je tiež ukazovateľom spoločenského statusu a umelecko-remeselným artefaktom.

Nepochybne už prehistorický človek používal istú formu prírodného vejára: polkruhovité listy ktorými odháňal hmyz , ochladzoval telo alebo rozdúchaval oheň.

Najstaršie zobrazenie vejára vyrobeného ľudskou rukou pochádza z Egypta / 3 tis. pr.nl. /, ale je isté, že vejáre podobného typu boli používané civilizáciami na celom svete. V starom Egypte smeli vejáre z pávích pier na dlhej rúčke používať len členovia faraónovej rodiny, neskôr sa vejáre dostali i do nižších spoločenských vrstiev.  Homér a Euripides dokladajú existenciu vejárov v starovekom Grécku v 5. storočí pr.nl., odkiaľ ich prevzali Rimania aj Etruskovia.  Vejáre z peria boli luxusným doplnkom významných mužov  svetského i náboženského života.  Vládcu ovievali mladí eunuchovia, kňaza diakoni, ktorí počas liturgie odháňali dobiedzavý hmyz a ochladzovali celebrujúceho. Flabello z peria patrilo i k pápežským insígniám.

Tradícia vejára v Číne je stará tisícročia /okolo 2700 pr.n.l/, boli to však ešte vejáre pevnej konštrukcie z rozmanitých materiálov. Krajina vynálezu skladacieho vejára, ktorý sa predpokladá v 7. storočí n.l., je doposiaľ diskutabilná. Prvenstvo si prisudzujú rovnako Čína i Japonsko.

Do Európy sa dostali vejáre ako import zo zámorských obchodných ciest ale aj z križiackych výprav. Rozšírenie vejárov však zabezpečili portugalskí moreplavci, ktorí ich okolo roku 1500 doviezli z Japonska do Talianska, odkiaľ sa postupne rozšírili po celom kontinente.

Aj po návrate Krištofa Kolumba z prvej plavby nechýbali medzi darmi pre kráľovnú Izabelu vejáre, dokonca sú kronikársky zachytené správy o daroch aztéckeho vladára Moctezuma pre Hernana Cortéza. A medzi bohatými  darmi /och tá mexická naivita voči conquistadorom/ – vejáre.

Katarína Medicejská pri príležitosti svojej svadby údajne doviezla po roku 1570 do Francúzska prvé skladacie vejáre. Bola ich veľká zberateľka rovnako ako anglická kráľovná Alžbeta I., po ktorej erbovali dedičia zbierku úctyhodných 1600 vejárov.

I keď v Taliansku boli ešte preferované vejáre z peria,v 16. storočí už vyrábali aj iné druhy a v 17. storočí už i  vo Francúzsku, Holandsku i v Anglicku sa rozbehla výroba skladacích vejárov  s plisovaným zdobeným listom uchyteným na rebrách.

Konštrukcia a materiál vejárov bol takmer totožný v celej západnej Európe, diferencie boli najmä vo výzdobe. V Holandsku prevažovali biblické motívy, v Anglicku boli v 18. storočí obľúbené námety z vlastnej histórie i politiky. V Španielsku, kde bolo používanie vejárov odôvodnené klimatickými podmienkami,  bolo mnoho výrobcov, ktorí si založili aj svoj cech a začiatkom 19. Storočia vznikla vo Valencii fabrika na vejáre.

Francúzski „vejáristi“ zdobili svoje výrobky zaužívanými motívmi i z iných dekoratívnych predmetov, barok bol v znamení antickej mytológie a rokoko v žánrových, najmä galantných scénach. Francúzsko sa v 19. a 20. Storočí stalo premiantom vo výrobe, už i fabrickej, v celej Európe.

Konštrukčne bol skladací vejár zložený z plochého alebo plisovaného  listu, dvoch líšt, rebrách na liste a nitu, ktorý to spájal. Samotný list bol z rozmanitých materiálov : z hodvábu, čipkoviny, jemnej usne, papiera, z batistu či iných orientálnych materiálov. Ak bol vejár členený na jednotlivé listy, býval z rozličných druhov driev, tráv, kostí a peria i nových syntetických materiálov ako bol celuloid.

Výzdoba závisela od toho, akej spoločenskej vrstve bol vejár určený. Listy a lišty boli vyrezávané, vykladané polodrahokamami, studeným smaltom, maľbou, strieborným i zlatým filigránom. Perá bývali z exotických vtákov, pávie či obľúbené pštrosie. Dekór plochého listu býval ručne maľovaný, aj veľmi známymi umelcami. S objavom litografie sa tak ako na iných materiáloch, začala používať aj tlač na vejároch.

Vejár malo viacero funkcií, okrem praktickej ochladzujúcej tvár a dekolt, to bol najmä módny doplnok, súčasť dámskeho odevu. Vejáre mali i funkciu komunikatívnu, na plesoch a tanečných večierkoch zakrýval cudnú tvár či poslúžil pri nenápadnej koketérii a šíril i vôňu, pretože býval parfémovaný.

Celkom odlišnú funkciu majú vejáre s nezdobenou hladkou plochou listov z dreva. Priam sa núkali na zápisy, parafy, či iné značenia pri mimoriadnych príležitostiach, takže tvorili isté zostručnené pamätníky.

Také sú i tu predstavené vejáre: z roku 1902 z pobytu istej skupiny v /chorvátskej/ Pule a z roku 1910. Na prednej strane zdobený fialkami akvarelovým farbami, z rubu pôvodne voľný, pripravený k dedikácii.

Takéto jednoduché vejáre sa iste vyrábali pre masovú spotrebu v Rakúsko-Uhorsku, pravdepodobne i v Budapešti.  V Rakúsku bolo viacero firiem, medzi inými klenotník Hofflierferant, ktorý dodával aj habsburskému dvoru luxusný tovar pod značkou Gebrüder Rodeck Wien.

Jednoduché i náročnejšie zdobené vejáre sa na našom území dali zakúpiť v obchodoch s galantérnym tovarom, ale ponúkali ich aj podomoví obchodníci s merkantilnými predmetmi.

Naše vejáre boli zakúpené alebo darované ako upomienkové predmety. Žiaľ, nebývali značené výrobcom, ale zo zápisov a dedikácií sa dá vytušiť malý príbeh.

dorotka máj 2021