Vladimír Hanuliak, 14. 10. 2002 – Hrady ma priťahujú svojou majestátnou krásou a vôňou tajomnej histórie, samozrejme ako radového turistu, nie ako odborníka, ktorý má na ich význam stav a umeleckú hodnotu iný názor a pohľad.

Prvý hrad, na ktorý som vystúpil ešte ako dieťa a na ktorý si pamätám, bol Spišský hrad. Stalo sa tak v roku 1960 a ja som mal vtedy šesť rokov. Postupne som spoznával aj iné slovenské hrady, zámky a kaštiele, najmä tie, v ktorých boli múzeá (Krásna Hôrka, Betliar, Zvolen, Bratislava, Oravský hrad …) Hrady ma začali priťahovať svojou majestátnou krásou a vôňou tajomnej histórie, samozrejme ako radového turistu, nie ako odborníka, ktorý má na ich význam stav a umeleckú hodnotu iný názor a pohľad. Ako dorastala dcéra, obnovili sme spolu s manželkou naše výlety, ktoré sa postupne zmenili na “hradomániu”. Začali sme nanovo navštevovať hrady, hrádky a podhradia na celom území Slovenska. Akýkoľvek výlet, dovolenku, či návštevu rodiny (ktorá žije od východu na západ) využijeme aj na to, ak je to možné, aby sme si doplnili našu zbierku navštívených hradov. Pri tej príležitosti si okrem iného všímam aj súčasný stav ruiny (zrúcaniny) a porovnávam ho so stavom spred 20-30 rokov. Niektoré fakty si overujem aj na fotografiách (knižné publikácie, súkromné fotografie, pohľadnice…) a zistenie, ku ktorému som prišiel, je smutné. Naše hrady odchádzajú… V tichosti, nebadane, postupne. Ako pokračuje ich deštrukcia, či už vplyvom poveternostných podmienok, náletovej buriny a porastov, alebo akejkoľvek ľudskej činnosti či skôr presnejšie akejkoľvek nečinnosti, tak hrady miznú pred našimi očami.

Okrem niekoľkých hradov, ktoré sme zdedili od bývalých majiteľov v relatívne celistvom stave (Oravský hrad, Červený Kameň, Bojnice…) a niekoľkých, ktoré sa opravovali a konzervovali v druhej polovici 20. storočia (Spišský hrad, Trenčín, Beckov, Bratislavský hrad…) všetky ostatné hrady odchádzajú… Ide celkovo o vyše 100 hradov (!!!) na Slovensku, zo súhrnného počtu 185 (vrátané zaniknutých hradov, opevnených kláštorov a pevností). Sto kedysi obrovských stavieb, mohutných pevností a dôkazov ľudskej dômyselnosti chátra, rozpadáva sa a odchádza priamo pred našimi očami do nenávratna.

Aby som neostal len pri nejakých všeobecných frázach a vzdychoch, uvediem niekoľko konkrétnych prípadov z vlastnej skúsenosti, ktoré napĺňajú moje predchádzajúce myšlienky konkrétnym trpkým obsahom.

Neďaleko Bratislavy, vo Svätom Jure, sa nachádza jeden zo slovenských “kameňov”, hrad, ktorý má v názve kameň. Nemám na mysli slávny Červený Kameň, ale jeho menej známeho, ba takmer zabudnutého druha – Biely Kameň. Hrad sme objavili pri našich potulkách s manželkou viac menej náhodne v roku 1978. Náhodne píšem preto, lebo nebol uvedený v žiadnej publikácii, ktoré sme vtedy preštudovali. Čiže už vtedy bol “vytesňovaný”, ako zanikajúci hrad, o ktorý netreba ani zakopnúť, pričom jeho ruiny boli celkom čitateľné a relatívne rozsiahle, čo sa napríklad nedá povedať o Jasovskom hrade, ktorý zase v daných publikáciách bol, napriek tomu, že z neho neostalo prakticky nič, iba pekný výhľad z brala, na ktorom kedysi stál. Neskôr sme zaregistrovali, že sa zmienka o ňom predsa len objavila v nových publikáciách o hradoch, čo možno zvýšilo frekvenciu jeho navštevovanosti, ale nezachránilo ho od evidentne pokračujúcej deštrukcie. Porovnal som si nákresy pôdorysu, ktorý som si urobil v roku 1978 so skutkovým stavom v roku 1998 (čiže presne po dvadsiatich rokoch). Za toto obdobie hrad viditeľne schátral, rozpadli sa značné plochy muriva. Zeminou sa zasypali pivničné priestory slúžiace v roku 1978 ako skutočné pivnice miestnym obyvateľom. Hrad je zarastený, a kto nevie, kde presne sa nachádza, môže ho aj obísť. Pôdorys hradu splýva s okolím, vegetácia prekrýva posledné zvyšky muriva a vonkajšieho opevnenia, vstupná brána, pred dvadsiatimi rokmi ešte pekne čitateľná, sa zmenila na nepôvabnú ruinu. Celý hrad sa mení na nesúrodú hŕbu skál…

Rovnako veľkú, ak nie ešte väčšiu deštrukciu hradnej zrúcaniny je možné sledovať na Plaveckom hrade, ktorý je známejší ako predchádzajúci a aj hojnejšie navštevovaný. My sme na ňom boli trikrát – v rokoch 1978, 1986, 1997 – čiže opäť v priebehu dvadsať rokov. Hrad sa vyníma na miernom kopci a už z diaľky priťahuje pozornosť – najmä jeho mohutné bašty vytvárajúce jeho rozložitosť. Aj tento hrad trpí prírodnými živlami (ktoré sa samozrejme nedajú ovplyvniť) a ľudským nezáujmom (ktorý sa ovplyvniť dá). Celá horná časť hradu stratila veľké kusy muriva, ostali len pahýle stien, v miestach, kde boli najhrubšie. Podzemné priestory (tých niekoľko zachovaných), sa postupne zaplnili rôznorodou sutinou (nanosili ju určite aj turisti, čiastočne zaplavili dažde). Hrad zarástol stromami, ktoré boli kedysi len útlymi výhonkami. Ešte vypuklejšie sa devastácia hradu ukáže pri porovnaní so staršími vyobrazeniami (napr. z dnes už kultovej knihy Ľudovíta Janotu Slovenské hrady I.-III. 1935). Fotografie neklamú – hrad evidentne spustol, veľa muriva zmizlo, zmizli celé steny…

Tretí hrad, ktorý ma vlastne prinútil napísať tento článok, sme navštívili nedávno (august 2002). Počas dovolenky v Trenčianskych Tepliciach sme sa rozhodovali medzi hradmi Vršatec, Lednica a Košeca. Jedine o Košeckom hrade sme takmer nič nenašli, iba stručný text na turistickej mape. Ani v jednej obrazovej publikácii o slovenských hradoch, ktoré mám k dispozícii, sme nenašli fotografiu ani text. Takže sme sa rozhodli, že práve Košecký hrad doplní našu zbierku navštívených hradov. Boli sme nesmierne zvedaví, v akom stave sa bude hrad nachádzať…

Cesta do Košeckého Podhradia bola kombinovaná, autobusovo-pešia, pretože spoje premávajú riedko a nohy slúžia vždy. Koniec koncov, z Košece do Košeckého Podhradia je to iba šesť kilometrov a to po príjemnej rovinke. V dedine po hrade ani stopa. Celá obec sa delí na dve časti, takmer spojené – Malé a Veľké Košecké Podhradie. Vyskúšali sme obidve – sú rovnaké. Hrad stojí (lepšie povedané stál) na kopci uprostred dediny. Kopec je takmer celý zalesnený, takže hrad budete hľadať márne. Manželka s dcérou sa prezieravo opýtali domácich na jeho polohu a milá pani poštárka nám ukázala cestu takmer až na značkovaný chodníček, ktorý nás priviedol priamo na hradný kopec. Kým všetky hrady, ktoré sme doteraz navštívili, tvorili relatívne objemné zrúcaniny s čitateľným pôdorysom pôvodného hradu (výnimky spomeniem neskôr), Košecký hrad sa zmenil už len na názov…

Z celého hradu ostali len tri nepatrné zvyšky ťažko identifikovateľného muriva, dva zvyšky bášt (usudzujem tak len podľa skál vytvárajúcich polkruh), v priestore bývalého nádvoria (?) sú na troch miestach prepadnuté (pivničné?) priestory. To je všetko. A obávam sa, že nie nadlho. Počas našej prechádzky a upozorňujem, že bez nášho pričinenia, sa uvoľnili dva kamene z muriva. Okrem ľudí chodia na miniruiny aj nejaké zvieratká (usúdili sme tak podľa množstva vytrávených zvyškov), ktoré murivo tiež deštruujú. Ruinky sú vystavené dažďu, vetru, snehu a o niekoľko rokov zmizne aj tých pár vybielených kameňov…

Prečo o tom vlastne píšem? Nebude to predsa ani prvý ani posledný hrad, ktorý zmizne z povrchu zemského. Ako som už uviedol, len v knihe o názvoch slovenských hradov, zámkov a kaštieľov je uvedených niekoľko desiatok zaniknutých hradov na Slovensku – väčšinou zanikli v priebehu 14. a 15. storočia. Akým spôsobom sa tak stalo, je teraz ťažko dokazovať, ale asi prirodzeným – neudržiavaný a nepotrebný hrad sa vykradol, zmenil na ruiny, materiál sa použil na iné stavby… Bolo to predsa tak dávno. Ale dnes je situácia odlišná. Platia iné hodnoty, priority a vízie. Vízia Slovenska bez hradov ma nenapĺňa ničím, iba ak odporom. K sebe vlastnému, vlastnej nemohúcnosti, ale aj určitými výčitkami voči tým, ktorí by mohli, keby chceli a najmä voči tým, ktorí majú a nerobia nič. Nie všetko je predsa len otázka peňazí, aj keď v prípade údržby slovenských hradov ide o obrovské sumy. Ale aby som neostal len pri všeobecnostiach. Už niekoľkokrát som sa stretol s informáciami, že ľudia sami od seba (nadšenie, lokálpatriotizmus, národná hrdosť, záujem o hrady vo svojom okolí…) začali opravovať zrúcaniny na vlastné náklady. Niekde viac, niekde menej odborne, niekde vyložene amatérsky. Prvý prístup treba len privítať, pretože to je jedna z najschodnejších ciest, ako zvyšky hradov zachrániť aspoň v takej podobe, ako sa nachádzajú v súčasnosti. Druhý prístup treba samozrejme zamietnuť… Celá vec má však háčik, veľa háčikov. Konkrétne – Turňa nad Bodvou.

Hrad sme navštívili pred nedávnom (júl 2002), napriek tomu, že vstup na hrad je zakázaný. Nie kvôli tomu, že by sa opravoval, práve naopak, deštrukcia pokročila natoľko, že sa už stalo nešťastie… Ale chcem písať o inej veci. Skupinka vysokoškolsky vzdelaných nadšencov z Košíc (väčšinou inžinieri), ktorým Turňa nad Bodvou prirástla k srdcu, sa rozhodla, že hrad postupne opravia – na vlastne náklady, s pomocou rovnako zapálených brigádnikov, ktorých zohnali takmer sto – a pod odborným dohľadom. Odborníčka z Košíc najprv súhlasila s postupom prác – a potom všetko zakázala. Hrad teraz pôsobí ako mačko-pes. Niečo je vyčistené (náletový porast bol síce vyrúbaný, ale po zastavení prác burina rastie veselo ďalej), niektoré múry začali vypĺňať kameňmi a maltou, niektoré očistené paradoxne vystavili ešte väčšiemu náporu vetra a dažďa. Ústredná veža je doslova “vyhryzená” do tvaru, ktorý dlho nevydrží. Ak záchrancovia hradu nedostanú zelenú, rozsype sa. Hrad sa volá podľa tejto veže – turne… Jediná výhrada odborníčky z Košíc sa dotýkala financovania opráv – kým nebudú mať fanúšikovia dostatočný balík peňazí, opravu nedovolia. Radšej nech sa hrad rozpadne. Toto uvažovanie nemá žiadnu logiku – veď aj za štátne peniaze sa opravuje postupne a nie naraz. Hrady sa predsa opravujú desaťročia.

Veď len prednedávnom sprístupnili po dlhodobom opravovaní a konzervovaní dva nádherné hrady – Beckov a Strečno. A doteraz napríklad nie je sprístupnený hrad Likava, ktorý sa opravuje takmer dvadsať rokov a ktorý sme tiež nedávno “tajne” navštívili. Na Likave je urobené veľmi veľa – a práca stojí, hrad je nedokončený a nebezpečný. A čo Vígľaš? Vígľaš, je raritou medzi zrúcaninami slovenských hradov. Zrúcaninou sa stal totiž iba v priebehu niekoľkých rokov!!! Ešte pred II. svetovou vojnou bol funkčný, boli na ňom kancelárie nejakého úradu. Cez vojnu hrad vyhorel a za niekoľko rokov sa dostal do stavu, ako ostatné hrady za storočia. Je to neuveriteľné, ale je to tak. Preto jeho zrúcanina pôsobí tak zvláštne a preto bola aj čiastočne opravená, ale kde niet peňazí, tam padajú murivá, ako sme videli aj na tomto hrade v roku 2000 – na druhom nádvorí bol čerstvý zosuv kamenia… Alebo Považský hrad – stačí si pozrieť fotografiu z roku 1986 a našu z roku 2000 – v ľavom rohu spadol veľký kus muriva a v pravom celá niekoľkometrová stena – za 14 rokov…

K čomu vlastne smerujem? K niekoľkým bodom:

1. Na Slovensku je vyše sto zrúcaním hradov, ktoré tvoria nesmierne duchovné i materiálne dedičstvo nášho národa (bez rozpakov ich môžeme označiť za slovenské “rodinné striebro”).

2. Iba asi 20 až 30 hradov je v stave, ktorý sa dá využiť na muzeálne, expozičné, alebo komerčné účely (takmer všetky sú vyhlásené za národné kultúrne pamiatky: Bratislavský hrad, Devín, Červený Kameň, Bojnice, Trenčín, Krásna Hôrka, Budatín, Levický hrad, Krásna Hôrka, Oravský hrad a iné).

3. Všetky ostatné hrady chátrajú a postupne nám miznú priamo pred očami.

4. Existujú len dve možnosti zachovania tohto dedičstva – zo štátnych príspevkov, ktoré sú obmedzené, a zo súkromných aktivít (tým sa kladú prekážky predovšetkým odborného charakteru).

5. Treba výrazné podporiť súkromné aktivity smerujúce k oprave a záchrane zrúcanín.

6. Myšlienku predaja hradných zrúcanín je potrebné odmietnuť, alebo určiť len minimálnu symbolickú cenu – nadšencom, ktorí sú schopní obetovať svoj čas, intelekt a svoje peniaze treba hrady jednoducho venovať (s právom dohľadu pri oprave).

A to je všetko. Iba tak sa hrady zachránia aspoň v terajšej podobe a budú naďalej svedectvom ľudskej zručnosti, odvahy, usilovnosti estetického cítenia. Iba tak ostanú hrady naďalej objektom nášho záujmu, vychádzok a nie na poslednom mieste i národnej hrdosti (veď ich koniec koncov stavali naši pra-pra-predkovia) a nezmenia sa iba na názvy dedín…

Zdroj: http://www.slovakradio.sk/inetportal/slovensko/pages/printClanok.php?clanokID=10668&lang=1