Neznáma história

BRATISLAVA Pred 100 rokmi v takomto čase už mali Slováci po parlamentných voľbách. Dopadli pre nich najúspešnejšie od vzniku uhorského štátu. Do 400-člennej dolnej komory snemu sa dostalo zrazu sedem panslávov z Hornej zeme. Medzi nimi aj známy ružomberský lekár Vavro Šrobár.

Jeho kampaň viedol nemenej obľúbený katolícky kňaz Andrej Hlinka, Šrobárov kmotor. Už koncom júna 1906 však dali úrady oboch uväzniť. Dôvod? Poburovanie ľudu proti maďarskej národnosti. “V meste mohol voliť iba ten, kto mal vlastný dom a platil domovú daň, volič z vidieka zase musel vlastniť predpísanú výmeru pôdohospodárskej pôdy,” hovorí historik Michal Barnovský zo Slovenskej akadémie vied. Boli aj ďalšie ohraničenia. V celom Uhorsku bolo preto oprávnenými voličmi len asi 6 percent dospelého obyvateľstva. “Spomedzi Slovákov však spĺňalo majetkový a vzdelanostný cenzus ešte menej mužov, ako bol celoštátny priemer,” dodáva Barnovský. Ženy vtedy vôbec nemali volebné právo. “V Uhorsku volebné urny neboli, ani sa nešlo za plenty, pretože sa nevolilo tajne, ale verejne, hlasy sa zapisovali,” pokračuje historik. Každý volič musel nahlas vysloviť meno kandidáta. V národnostne zmiešaných okresoch robila maďarská vrchnosť všetko pre to, aby sa zástupcovia menšín dostali do budapeštianskeho parlamentu v minimálnom počte. Používali sa na to kortešačky, sprevádzané opíjaním a násilím.



Slovenský týždenník priniesol pred voľbami 1906 túto výzvu: “My nižšie podpísaní sa slávnostne osvedčujeme, že všetci budeme voliť nášho slovenského ľudového kandidáta pána dr. Vavra Šrobára. Ďalej sa osvedčujeme, že za volenie neprijmeme od neho ani jedenie, ani pitie, ani za furmanky, ale že si všetky útraty, ako sa na rozumných a statočných ľudí svedčí, zo svojho uhradíme.”

Voľbám už aj vtedy predchádzala vojna medzi súperiacimi stranami v médiách. Bol to nerovný boj, záujmy vládnucich Maďarov a ďalšieho pomaďarčovania zastupovali v Ružomberku najmä noviny Rózsahegy és vidéke. Vyzývali priaznivcov Krajinského maďarského spolku, aby sa k nemu hlásili nosením tulipánu. Slovenská národná tlač odpovedala agitovaním proti “čvachom”, čiže rôznym odrodilcom. “Čvachov neslobodno na ulici pozdravovať, neslobodno im ruku podávať, nakupovať u nich, ísť k ním na zárobky,” vyzýval Hlinka v Katolíckych novinách. Onedlho prišla odpoveď z vyšších cirkevných miest. Biskup Prevy najprv zakázal Hlinkovi pôsobenie v prospech kandidáta Šrobára a keď to nepomohlo, suspendoval ho od všetkých povinností katolíckeho kňaza.

Šrobár napriek tomu vo voľbách uspel. Najprv ho uväznili, koncom augusta 1906 sa však ako poslanec dostal na slobodu. Hlinku držali vo vyšetrovacej väzbe až do decembra 1906. Vtedy sa začal súd proti desiatim liptovským panslávom, ktorí sa najaktívnejšie zapojili do volebnej kampane. V prípade Hlinku znel rozsudok na dva roky väzenia a vysokú finančnú pokutu. “Proces bol jedným zo stovky súdnych konaní, ktoré v tom čase prebiehali proti národne uvedomelým Slovákom,” konštatuje Alena Bartlová z Historického ústavu SAV.


Zdroj: www.PRAVDA.sk / Autor: (jc)