Odpovídá PhDr. Štefan Kollár, riaditeľ Poštového múzea Slovenskej pošty, š. p. Banská Bystrica, Slovensko.Prečo stále nie sú múzeá na území bývalých socialistických štátov stále vnímané ako miesta primárnych investícií do ziskového turistického priemyslu?

ŠTEFAN KOLLÁR: Ak vychádzame z historického vývoja, treba poznamenať, že problematika muzeologickej práce a náhľadu na ňu je determinovaná mienkou Adama Smidtha, ktorý v roku 1776 popísal služby, do sfér ktorých patrí i muzeálna práca ako činnosť neprodukujúcu žiadnu hodnotu, a tak sa toto odvetvie v národnom hospodárstve veľmi podceňovalo, čo vlastne prevzal Karol Marx, a tým sa ovplyvnila mienka na túto oblasť týmto spôsobom i v stredovýchodnej Európe, tak povediac, možno ju sledovať i dodnes. Zabúda sa však, že v múzeách je často deponovaný veľmi vzácny materiál nielen z pohľadu ekonomického ale i z pohľadu historického, ktorým sa dá dokladovať historický vývoj národa, spoločnosti, jeho miesto vo svete a v Európe. Tento materiál je zdrojom poučenia, dokladom o histórii národa, a veľmi cenným produktom i z hľadiska služieb, nakoľko zákazník, ktorý prichádza do múzea, dostáva často veľmi dôležité informácie a poučenia. Týmto možno charakterizovať múzeá v súlade s pánmi Kotlerom a Armstrongom, ktorí v 90-tych rokoch 20-teho storočia vyslovili myšlienku: služba je akákoľvek činnosť alebo výhoda, ktorá jedna strana môže poskytnúť druhej, je v zásade nehmotná, jej výsledok nie je vlastníctvo. Produkt služby môže ale nemusí byť spojený s hmotným produktom.

Naše múzeá vo vzťahu k verejnosti pracujú často metódami, ktorých efekt na človeka nie je dostatočne odborne preverený.

ŠTEFAN KOLLÁR: Čo sa týka múzeí, a ich otvárania sa širokej verejnosti, je treba poznamenať, že nie je spracovaný v tejto oblasti dobrý marketing. Nemá dobré legislatívne zázemie, aspoň na Slovensku, čím vzniká neodborný prístup odborných pracovníkov múzea k verejnosti. Čo však sa dá odstrániť riešením marketingových problémov, zameraných tak na vnútorný marketing pracovníkov múzea, tu vyvstáva otázka, kto môže byť pracovníkom múzea, aké musí mať vzdelanie a skúsenosti na jednej strane a na strane druhej akým spôsobom má získané vedomosti, materiály sprístupňovať verejnosti. Možno povedať, že tak, ako je zber, výskum, evidencia, uloženie, sprístupnenie a výchova základným kódom muzeálnej práce, tak je základným kódom pri spracovávaní materiálu model utvárania informácií, komunikovanie s informáciami a ich využívanie, čo sa často v múzeách nepraktizuje dostatočne odborne.

České múzeá často pracujú v sociálnom prostredí, ktorého vlastnosti len laicky odhadujú.

ŠTEFAN KOLLÁR: Myslím, že i slovenské múzeá často pracujú v sociálnom prostredí, ktorého vlastnosti len laicky odhadujú. Čo však súvisí, ako som už uviedol, s marketingovou pôsobnosťou múzeí, vytváraním takýchto pracovísk, ale aj so systémom práce múzeí v minulosti, čo by bolo potrebné v súčasnosti zmeniť, nakoľko múzeá nie sú len prijímatelia akýchsi dotácií, ale mali by byť i tvorcami finančných prostriedkov aspoň do tej miery, aby si mohli vykryť niektoré menej náročné prevádzkové záležitosti. Týmto by nastala symbióza vzťahov medzi zriaďovateľom a múzeom, čo by bolo potrebné podporiť i v legislatívnej oblasti. Ovšem tu treba poznamenať, že niekedy je človek smutný i z toho, že väčšina zriaďovateľov sa nezúčastňuje na odborných seminároch, pracovných poradách, a tým nežijú problémami múzeí, čím nenastáva spätná väzba zriaďovateľ.

Súčasné spochybnenie niektorých prirodzených funkcií múzeí českou spoločnosťou vedie ich pracovníkov niekedy až k vyhraneným zjednodušeným úvahám i činnostiam, popierajúcim prirodzenú identitu zbierkotvornej inštitúcie.

ŠTEFAN KOLLÁR: S týmto Vašim názorom môžem plne súhlasiť, tento jav možno sledovať i na Slovensku. Žiaľ múzeá sa niekedy stávajú až akýmsi Dysneylandom, a nie serióznou inštitúciou sprostredkujúcou informácie vedeckého charakteru širokej verejnosti. Myslím si, že „dysneylandská“ práca je skôr doménou inštitúcií zábavneho charakteru. Osveta muzeálna by mala v prvom rade sprístupňovať verejnosti informácie vedeckého charakteru, vhodnou formou na základe metodiky, seminárov, školení, resp. inými pracovnými metódami. Kto do múzea prichádza, najmä mládež, by už mal mať základné informácie zo školy a rodiny

Súčasný vzťah múzeí a ich zriaďovateľov nie je dostatočne funkčný. Disharmónia je charakteristická na jednej strane veľkým podceňovaním a nezáujmom, na druhej strane formálnym, násilným zasahovaním do činnosti múzeí.

ŠTEFAN KOLLÁR: Antagonizmus medzi zriaďovateľom a múzeami som čiastočne už spomínal. Treba však povedať, že i zriaďovateľ musí zvážiť okolnosť, komu, akému odborníkovi zverí starostlivosť o dané zariadenie. Nakoľko som pracoval ako inšpektor pre múzeá pre pamiatky a prírodu 12 rokov, môžem povedať, že nie všetci kolegovia v tom období sa do problému múzea vyznali, nakoľko nemali potrebné vzdelanie. Na strane druhej však nie všetci zástupcovia múzeí, teda riaditelia, mali potrebné skúsenosti z riadiacej práce, ekonomiky, často sa pozerali na muzeálnu prácu úzko, len cez prizmu svojej odbornosti. Tento antagonizmus je možné odstrániť tým, že jedna i druhá zainteresovaná strana, ktoré sú v podstate na jednej lodi, naučí sa chápať problémy druhého a nachádzať spoločné riešenia. Prevenciu vidím v školstve, ktoré by malo pripravovať viacej odborníkov v oblasti muzeológie a spoločenských vied. Zároveň zriaďovatelia by mali mať pracovníka, ktorý okrem jeho legislatívnej oblasti by bol už školou pripravený na legislatívnu oblasť múzeí a zároveň by bol oboznámený s muzeologickou prácou.