Rímska ríša zanechala po sebe nielen „mŕtvu“ históriu stavebných pamiatok, umeleckých artefaktov, akvaduktov, amfiteátrov, mien kráľov a cisárov, ale aj stále „živú“ históriu svojho intelektuálneho vplyvu, ktorý siaha cez stáročia a tisícročia až do súčasnosti. Možnosť navštíviť výstavu, ktorá fakty a súvislosti sprítomňuje na jednom mieste, s podrobným historickým komentárom, s vierohodnými maketami a rekonštrukciami ako aj s originálnymi nálezmi, ponúka Východoslovenské múzeum v Košiciach. Výstava Aquincum – Rimania v Budapešti trvá do konca januára 2004.

Rímska ríša zanechala po sebe nielen „mŕtvu“ históriu stavebných pamiatok, umeleckých artefaktov, akvaduktov, amfiteátrov, mien kráľov a cisárov, ale aj stále „živú“ históriu svojho intelektuálneho vplyvu, ktorý siaha cez stáročia a tisícročia až do súčasnosti. Možnosť navštíviť výstavu, ktorá fakty a súvislosti sprítomňuje na jednom mieste, s podrobným historickým komentárom, s vierohodnými maketami a rekonštrukciami ako aj s originálnymi nálezmi, ponúka Východoslovenské múzeum v Košiciach. Výstava Aquincum – Rimania v Budapešti trvá do konca januára 2004.

Rímska ríša, napriek tomu, že jej najväčší rozkvet trval iba niekoľko storočí, zanechala po sebe nielen „mŕtvu“ históriu stavebných pamiatok, umeleckých artefaktov, akvaduktov, amfiteátrov, mien kráľov a cisárov, ale aj stále „živú“ históriu svojho intelektuálneho vplyvu, ktorý siaha cez stáročia a tisícročia až do súčasnosti. Je to nielen latinský jazyk, ktorý tvorí esperanto vedeckého sveta a ktorého vplyv nevedomky prenášame aj my ďalej v každodennej jazykovej praxi. Slová ako mobil, altán, direktor, model používame bez toho, aby sme si uvedomovali ich rímske korene…

Rímska ríša bola možno prvou reálnou Európskou Úniou – s ašpiráciami na vytvorenie svetovej ríše – samozrejme – vtedy známeho sveta. Pri troške šťastia by sa im to možno bolo aj podarilo… Rimania dobytým územiam často zachovali dosť širokú autonómiu pri dodržaní niekoľkých podmienok – a to predovšetkým pravidelne odvádzanie daní, uznanie nadvlády rímskeho cisára a plnenie iných dodávok (obilie, dobytok). Rimania vo svojom dobyvateľskom rozmachu (podobne ako o niekoľko storočí neskôr napríklad Napoleon a po ňom Hitler) postupne dobyli a okupovali veľkú časť Európy, Malej Ázie a časť severnej Afriky. Všade, kam prišli, zanechali po sebe armádu a – kultúru helenizmu. Armáda neskôr odišla, podobne ako civilné rímske obyvateľstvo, prípadne splynuli s pôvodnými alebo novými kmeňmi či národmi, ale kultúra – a to hmotná i nehmotná, pretrvala.

Hoci aj na Slovensku máme významné pamiatky na Rimanov, ktorí sa prechádzali na brehu nielen Dunaja, ale aj Váhu či Hrona, nie je ich tak veľa a nie sú také monumentálne ako v neďalekom Rakúsku (Carnuntum) či Maďarsku. (Aquincum) Na Slovensku medzi najznámejšie patrí rímsky kastel Leányvár a neopevnené rímske sídlisko Kelemantia neďaleko Iže pri Komárne, rímska Gerulata v Rusovciach pri Bratislave či nedocenená Villa Rustica v Bratislave Dúbravke, ktorá patrí medzi archeologické a historické unikáty.

Už len z hľadiska spomenutých súvislosti ma nesmierne priťahovala možnosť navštíviť výstavu, ktorá všetky tieto fakty sprítomňuje na jednom mieste, s podrobným historickým komentárom, s vierohodnými maketami a rekonštrukciami ako aj s originálnymi nálezmi. Navyše ak ústredným bodom výstavy je Aquincum, mesto, ktorého veľká časť sa dá vidieť aj dnes – a nielen na výstave Aquincum – Rimania v Budapešti, ktorú som navštívil pri svojej vianočnej návšteve Košíc a mojich košických blízkych. Výstava je umiestnená v priestoroch Východoslovenského múzea, ktoré v roku 2003 oslávilo 100 rokov od otvorenia budovy múzea, ktorú dnes Košičania nazývajú historická.

Aquincum patrilo vo svojej dobe medzi typické mestské aglomerácie rímskej ríše, odkiaľ Rimania spravovali svoje provincie. Je najväčším a najvýznamnejším rímskym mestom na území Maďarska. Rozkladá sa na úpätí (Tabán) vrchu Gellért. „V polovici 1. storočia tu vznikol rímsky tábor pre pomocné jednotky. Koncom 1. storočia do Aquinca preložili légiu. Mesto tvorili:
A. tábor II. légie Adiutrix severne od Arpádovho mesta a luxusný miestodržiteľský palác na dunajskom brehu,
B. canabae okolo vojenského tábora s rozsiahlymi výrobnými dielňami a pohrebiskami,
C. asi 2. km severne od canabae rozložené civilné mesto, ktoré asi v roku 124 získalo od cisára Hadriána práva municípia.
Západne od municípia sa rozprestieralo pohrebisko, veľké sídlisko a dielne hrnčiarov. Canabae a minicípium získali v roku 194 ako jednotná obec najvyšší titul provinčných miest – colonia.“ (in. Encyklopédia archeológie. Bratislava, 1986)

Výskumy sa začali v roku 1788, od roku 1880 pokračujú takmer nepretržite dodnes. Preskúmal sa najmä vojenský tábor, celá východná polovica municípia s verejnými budovami, kúpeľmi, svätyňami (napr. mitreum) ako aj obytnými domami. Vykopané a čiastočne rekonštruované sú aj časti canabae – obytný dom s kúpeľom, Herkulova villa (ktorá bola objavená v rokoch 1957-1967) s pozoruhodnými mozaikami nachádzajúca sa v priestore pred severnou bránou tábora. Prieskum sa uskutočnil aj v ranokresťanskej kaplnke (cella trichora). Z vojenského tábora je napríklad vidieť veľké kúpele objavené už v roku 1788, odkryté sú aj obidva amfiteátre (civilný a vojenský) a početné piliere akvaduktu. K najznámejším stavbám patrí miestodržiteľský palác (Hadrianov), ktorý má impozantné rozmery 140 x 150 m a bolo v ňom okolo 100 miestností, mnohé vyzdobené freskami a mozaikami.

Dlhoročný podrobný a detailný výskum priniesol obrovské množstvo poznatkov o štruktúre mesta, o jeho fungovaní, o skladbe society a o luxuse, o ktorom sa napríklad takým Avarom, ktorí sa usadili na týchto miestam neskôr, ani nesnívalo… Výstava približuje všetky oblasti vojenského, verejného a obchodného života bývalých obyvateľov Aquinca. Rozdelenie výstavy podáva celistvý obraz doby, priestoru a času, v ktorom Rimania obývali terajšie územie Maďarska a ktoré nazývali Pannonia. Toto územie bolo rozdelené na dva veľké celky – západná časť sa volala Horná Pannonia (Pannonia Superior) a východná časť Dolná Pannonia (Pannonia Inferior). Centrom Pannonie, sídlom miestodržiteľa, ktorý reprezentoval moc a silu Ríma, sa stalo práve Aquincum.

Aqiuncum bolo predovšetkým sídlom légie. Légia predstavovala špičkovú vojenskú moc, ktorá slúžila na presadzovanie mocenských záujmov práve cez svoju blízkosť a mohutnosť. Zloženie légie bolo nemenné – tvorilo ju 6 000 mužov rozdelených na 10 kohort po 6 centúrií. Tábor légie tvorila pevnosť, ktorá mala rozmery 476×520 m, ochranný múr a 4 brány – na každej strane tábora. Okrem iných častí je zrekonštruovaná napríklad južná brána tábora. Výskum priniesol doklady o hygiene, ktorá bola na špičkovej úrovni, ale nemyslíme si, že vojaci žili v nejakom luxuse – v jednej spálni bývalo 8 vojakov – spálňa mala 16 m².

Civilný život v meste riadil orgán zvaný ordo decuriorum, jeho členmi boli decurios, ktorí si zo svojich radov volili predstaviteľa mesta – duumvira – čo je ekvivalent dnešného primátora. Za výstavbu a poriadok zodpovedal aedilis, financie mal na starosti questor. Kvôli predpokladaným výdavkom spojených z výkonom funkcie mohol byť decuriom iba majetný občan.

Mesto bolo výstavné a rozsiahle. Výstava približuje aj techniku výstavby. Najčastejším stavebným materiálom bolo drevo, kameň a tehly. Na dlážke je zobrazený spôsob ukladanie kamenných súčastí – pripomína súčasnú zámkovú dlažbu. Tehly, dlaždice a škridle sa od dnešných líšia len v detailoch, alebo sa nelíšia vôbec. Zaujímavé sú aj zvyšky rúr, ktorými sa do mesta a do jednotlivých domov rozvádzala voda – tá zase pritekala po akvadukte, z ktorého sa taktiež zachovali zvyšky. Vody bolo potrebné obrovské množstvo – v meste boli početné väčšie či menšie kúpele.

Súčasťou mesta boli aj významné stavby, ktoré slúžili pre spoločenský, kultúrny, alebo náboženský život – fórum, miestodržiteľský palác, bazilika, súd, verejné kúpele. Na výstave ich reprezentuje predovšetkým podrobná maketa amfiteátra spolu so súvekými zobrazeniami rôznych scén – tanečných, bojových, zápasníckych, hudobných. Kultúrny život bol veľmi bohatý, využíval predovšetkým sviatky rôznych bohov a patrónov, cez ktoré sa zabávalo celé mesto. Preto na výstave nájdeme aj unikátne zachované predmety – model divadelnej masky, pohár, volútový kahanec, rukoväť noža, hracie kocky, hrací kruh.

Zaujímavú kultovú stavbu predstavuje model svätyne obsadenia prameňa, ktorý je precízne spracovaný do najmenších detailov. Duchovný život prezentujú aj zachované sochy a náhrobné kamene, ktoré dosahovali veľkú kvalitu a hodnotnú výzdobu (napríklad náhrobok Castricia Victora). Na výstave môžeme obdivovať aj pamiatky, ktoré mali technický charakter a ktoré svedčia o prepracovanom systéme mier a váh, matematiky a geometrie, napríklad – pokladničku, mince, jednoramenné váhy, závažie, kružidlo, geodetický prístroj, olovnicu, uhlomer.

Na výstave je pútavo vyobrazené aj oblečenie Rimanov (ale aj napríklad Keltov, ktorí predchádzali Rimanov) – a tak môžeme vychutnať podobu odevu na postavách muža, ženy a dieťaťa. Ak si k tomu primyslíme vystavené exponáty šperkov, príveskov, náušníc a záľubu Rimaniek krášliť sa často a pekne – ožije pred nami celý historický obraz antického sveta. Absolútnym unikátom na výstave je nález kovových súčastí prenosného organu, ktorý bol úplne zrekonštruovaný. Aj on prispieva k celkovej mozaike dávneho národa, ktorý tak významne zasiahol do dejinného vývoja antického sveta.

Výstava Aquincum – Rimania v Budapešti by nebola úplná, keby nemala aj historický úvod a záver. Dôkladnosť prípravy je vidieť zo všetkých vystavených exponátov, ktoré zachytávajú dané územie od neolitu (mladšia doba kamenná), cez ranú dobu bronzovú, neskorú dobu bronzovú a prítomnosť Keltov až po vznik Aquinca. Zaujímavý a podnetný je napríklad fakt, že stredoeurópska lineárna kultúra bola rozšírená univerzálne na celom rozľahlom území – od parížskej kotliny až po rieku Dnester. Charakteristické znaky sú takmer všade rovnaké. Aj táto časť výstavy je bohato dokumentované nálezmi, fotografiami, modelmi a rekonštrukciami – napríklad vynikajúca rekonštrukcia domu nositeľov kultúry zvoncových pohárov a oblúkovými múrmi v Százhanombatte.

Záver výstavy je svojim spôsobom skľučujúci, možno preto ho autori obmedzili na minimum. Po všetkej tej nádhere rímskych stavieb, kanalizácie, fresiek a mozaík prídeme k polozemnej chatrči, ktorá akoby tu nepatrila, akoby ju omylom primiešali do sveta helenizmu. Ale ona tam patrí – je to rekonštrukcia príbytku Avarov, ktorí prišli na územie Pannonie po Rimanoch… Akoby sme sa znovu vrátili do praveku. Ale to už je iná história.

Vladimír Hanuliak, 12. 01. 2004

Zdroj: http://www.radiozine.sk/page.php?id=1438