Anton Hykisch
Autor je popredný slovenský spisovateľ a publicista.
Z okna svojej pracovne v petržalskom paneláku denne hľadím na takmer gýčovitý obraz: osvetlený Bratislavský hrad, pod ním biela hmota parlamentu, kúsok nižšie osvietený dóm sv. Martina, hroty ďalších kostolov a prelamované striešky Starého Mesta, vzadu v hmlách Televízna veža na Kamzíku, vpredu sklený valec Národnej banky Slovenska. Pred týmto pozadím elegantné rameno Nového mosta s marťanskou kaviarňou, dolu naľavo neón Auparku a celkom vpredu mi svieti do okien sklená “krychľa” TPD, malého shopping centra s elektronikou, s menlivým farebným osvietením fasády. Musím vám povedať, že je to krásny pohľad. Nezamenil by som ho za nič. V tomto jedinom pohľade sú celé dejiny Bratislavy, ba ešte viacej: dejiny celej krajiny medzi Dunajom a Tatrami. Keď vyjdem zadnými dverami z domu v Banskej Štiavnici, aby som z drevárne priniesol košík dreva, zazriem na náprotivnom svahu obrovskú hmotu románsko-gotického Starého zámku, osvetlené múry opevnenia a mohutnú vežu s barokovým ukončením. Naši predkovia pred päťsto rokmi neváhali na strategickej výšine nad mestom zrušiť gotický chrám Našej Milej Panej a prebudovať ho na protitureckú pevnosť. Keď sa nakloním doľava, vidím štvorcovú baštu Nového zámku, kedysi strážnej veže proti Turkom. Vidíte, Boh a dejiny nás obdarili neuveriteľnými pohľadnicami. To je sila, výpovedná hodnota architektúry. Hovoriť o architektúre znamená hovoriť o dejinotvornom prvku. Diela architektúry prežili svojich vládcov, objednávateľov i sponzorov. Sú nezničiteľným svedectvom o vývoji ľudských spoločenstiev, civilizácií, kultúr. Hovorím to ako spisovateľ. Pravdaže, umelecké diela sú zničiteľné. Knihy možno podpáliť. Knihy horia zle, ale horia. Hudobné partitúry tiež. Stavby, tie najhrubšie kamene, odmietajú horieť vôbec. Odolávajú ohňu, slnku, mrazu, kyslým dažďom. Zvetrávajú, ale sú. Pretože sú z hrubého materiálu. Hmota býva tvrdohlavá. Dá sa láskať dobrým duchom, ale zloduchovi dá pocítiť svoje drapľavé kamenné či betónové prsty.

Umenie vytvorené z hrubých a netrebných materiálov sa ukázalo najtrvácnejším v čase. Je to paradox, ale treba si ho uvedomiť. Nad naším každodenným životom ľudí začiatku 21. storočia bdejú architektonické diela rôznych dôb ako penáti. Z architektúry a urbanizmu nesmieme byť nervózni, ani nešťastní. Ak sme, svedčí to o našej malej znalosti našich predkov alebo aj súčasníkov. Vždy keď počúvam diskusie o architektúre a urbanizme, cítim sa zle. Každý rozpráva svoje subjektívne želania, sny a rojčenia. Ako keby prostredie, v ktorom žijeme, bolo dielom dneška a jednotlivca, hoci v skutočnosti je dielom stáročí a tisícov aj anonymných tvorcov. Výsledkom naliehavých potrieb daného času, výsledkom prirodzeného egoizmu objednávateľov, tvorcov či staviteľov. Krásne pohľadnice vznikajú ako mozaika, nie ako výsledok jedného projektu. Vznik St. Peterburgu alebo Washingtonu D. C. sa zdá výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo. Dvesto rokov navršovania z nich urobilo zakorenený organizmus. Pôdorysy našich sídiel sa rodili kedysi v 12. – 14. storočí. Na nové radikálne zásahy u nás nebolo dosť prestíže, politickej sily ani peňazí. Národ bez štátu ťažko môže vytvárať svoj dejinotvorný imidž v kameňoch a betóne. Takúto situáciu však vo svete nemáme sami. Sú aj bohaté štáty, ktorých mestá postrádajú identitu a krásne architektonické solitéry zapadajú v ich stereotype. Spomeňme si na severoamerické metropoly bez ľudských centier, kde rolu architektonickej dominanty zohrávajú rôznotvaré a rôznovysoké televízne veže s kaviarňami. Čo by tí dali za náš pohľad na Bratislavu, Trenčín, Nitru, Kremnicu, Banskú Štiavnicu či Levoču!

Problém slovenskej architektúry nie je v tvorcoch, ba ani nie v objednávateľoch. Problém je v našej malej schopnosti vnímať veci okolo seba celistvo a v dejinnej súvislosti. Sme európska krajina, a to prináša so sebou radosti i záväzky. Slovensko je malou krajinou bez megapolisov (chvála Bohu). Je to stav, ktorý musíme využiť ako svoju najväčšiu výhodu. Preteplenie väčšiny slovenských miest sa začalo a úspešne pokračuje. Ako sa zmenili historické jadrá slovenských miest – k lepšiemu – za uplynulých 12 rokov slobodnej trhovej ekonomiky, vidí iba ten, kto sa po rokoch vracia na Slovensko z cudziny. Naše mestá majú zdedené dominanty. Nič nebráni, aby ich slovenskí architekti obohatili o nové. Nie sme odkázaní na televízne veže severoamerickej alebo malajzijskej provenencie.

Čo ostáva problémom, je Bratislava. Nie jej excentricita vzhľadom k ostatnému Slovensku. Má svoje miesto v trojuholníku Viedeň – Bratislava – Budapešť. Miesto pomyselné, nie skutočné. Bratislava má historickú dominantu, má aj revitalizované historické jadro. Skutočným problémom Bratislavy je jej sebareflexia, akási nechuť samotných občanov vytvárať atmosféru hlavného mesta, ktoré chce obstáť v súťaži s Viedňou či Budapešťou.

Problémom Bratislavy sú dejiny politicky nesvojprávneho národa. Centrum Bratislavy dodnes postráda národno-identifikačné dominanty, ktoré zakoreňujú Slovensko do dejín. Tradícia hradu ako sídla uhorských kráľov a korunovačného dómu je dobrá, ale nepostačujúca. Parlament oproti hradu je dobrým začiatkom, chýbajú iné oporné body. Žiaľ, v tomto sme premeškali aspoň sto rokov. Národno-štátna identifikácia väčšiny európskych národov je dielom prelomu 19. – 20. storočia. Kto si dnes uvedomuje, že Námestie hrdinov v Budapešti s kolonádou uhorských kráľov, tvár budínskeho kráľovského zámku, neogotická budova parlamentu, vzhľad hlavných tried je dielom rokov 1867 -1910? Patina sa dá ľahko dosiahnuť, len musí existovať vôľa a peniaze obraz dejín akosi popchnúť a urýchliť.

Bol by som rád, keby slovenskí architekti boli tvrdohlavejší, sebaistejší a mali viac odvahy ísť svojou cestou. Za jednu z hlavných prekážok “metropolizácie” Bratislavy považujem prehnaný purizmus. Konzervácia Bratislavy ako milého provincionálneho mestečka s rozkošným hradom nad Dunajom je absurdným zámerom. Bratislava musí mať primerané centrum v centre. Nie v Ružinove ani v Petržalke. Musí mať atraktívne nábrežia, musí mať (Boh mi odpusť!) priepustný bulvár, dobudované zmysluplné námestia s dvoma-tromi širokými triedami. Ukameňujte ma! Bratislava čaká na svojho Ludwiga Förstera či baróna Haussmanna. Ak budeme dirigovať rozvoj Bratislavy tak, aby z každučkého miestečka na ulici bolo vidno Hrad, Bratislava sa nikdy nestane príťažlivou metropolou mladého národa, ktorý vstupuje do Európskej únie.
Slovenskí architekti majú svoj tvorivý potenciál. Verím, že dokážu položiť nové tehličky do tej mozaiky, ktorú vytvára plynulý rozvoj architektúry pre život nášho národa nielen dnes, ale aj pre budúce storočia.

Zdroj:
Fórum architektúry – mesačník Spolku architektov Slovenska č. 5/2003

Pre Obnova.sk Pavel Fabian