Okolie mesta bolo od nepamäti bohaté na vzácne kovy, zlato, striebro, cín a meď. Obyvatelia ich už oddávna ťažili. Podľa všetkého práve toto bola tá najdôležitejšia príčina, prečo uhorský kráľ Belo IV. niekdajšiu osadu na brehu Hrona povýšil na mesto tým, že jej udelil mestské privilégiá.
Ale to nakoniec nie je až tak dôležité. Oveľa dôležitejšie je to, že sa takáto udalosť v roku 1255 vôbec odohrala, pretože práve vďaka nej sa my Banskobystričania dnes hrdíme skutočnosťou, že naše mesto oslavuje svoje 750. narodeniny.

Listinu mestských privilégií, ako aj všetky ostatné výsadné listiny, starostlivo opatruje Štátny archív, pobočka Banská Bystrica. Text výsad je napísaný latinsky na pergamene s rozmermi 330 x 475 mm. V prostriedku je síce poškodené miesto (ako to vidno na reprodukcii), na ktorom chýba text, ale ten sa dá vierohodne zrekonštruovať podľa ďalšej listiny – listiny Štefana V. z roku 1271, v ktorej sa uvádza doslovné znenie textu výsad kráľa Bela IV. Keďže pri príležitosti výročia mesta sa stále tieto kráľovské privilégiá spomínajú, pre zaujímavosť Vám prinášame ich preklad.

Belo, z božej milosti kráľ Uhorska, Dalmácie, Chorvátska, Rašky, Srbska, Haliče, Lodomérie a Kumánie, všetkých verných Kristovi, ako prítomných, tak aj budúcich, hodlajúcich nahliadnuť do tejto listiny, pozdravujeme v mene Spasitel’a.

Predvídavá kráľovská obozretnosť zvykne svojich vyznamenať výsadami a hodnosťami, aby sa mu právom mohol zväčšiť počet služobníkov, pretože takto sa zachová vážnosť kráľovskej vznešenosti.

A preto chceme dať týmto obsahom na vedomie, že sme našim hosťom z novej osady Bystrice, blízko Ľupče, udelili na ich prosbu tieto výsady:

Aby si spoločne volili farára, ktorého sami predstavia ctihodnému otcovi ostrihomskému arcibiskupovi, aby ho potvrdil vo funkcii. Okrem toho si spoločne spomedzi seba vyvolia za porady celku a súhlasu richtára či sudcu na obdobie jedného roka a ten súdi vo všetkých sporoch a nemôže ich súdiť iný sudca krajiny.

Tiež môžu hľadať zlato a striebro a ostatné kovy v hraniciach celého zvolenského komitátu, ako aj v hájoch, lesoch a vodách a majú slobodu v niže uvedených hraniciach vo všetkých úžitkoch okrem poľovačky a rybolovu. Ďalej tiež platia desatinu zo zlatých baní; zo striebra a ostatných kovov sú povinní odovzdávať ôsmu časť.

Ďalej, v každom spore, ktorý sa rozsúdi súbojom, sa bude bojovať okrúhlym štitom a mečom, ako je zvykom u Sasov vtedy, ak osoba, ktorá ho žiada, je spomedzi nich, alebo ich slobody a národnosti. Ak by však osoba bola cudzieho pôvodu, vtedy spôsob súboja zostane na vôli panovníka.

Ďalej nie sú povinní prísť na dvor na nijaké vyzvanie, iba ak by bolo citované špeciálne našou listinou a vtedy sú povinní predstaviť sa pred nás alebo toho, koho sme určili tou istou listinou.

Okrem toho, našim spomínaným hosťom z Bystrici dovoľujeme, aby okrem našej vznešenosti nemohol u nich nikto užívať pohostenie, ak ho nepríjmu sami zo svojej vlastnej vôle.

Dodávame tiež, aby boli úplne oslobodení a vyňatí od všetkej právomoci a súdenia zvolenských županov na ten čas ustanovených.

Tiež si prajeme, aby nikomu neboli povinní platiť nijaké dávky alebo pozemkové poplatky.

Ďalej, pri výmene mincí, peňazomenci po dobu siedmich dní od svojho príchodu nemajú na hostí nijakú moc. Keď sa minie oných sedem dní, majú takú právomoc ako v Ostrihome a Budíne.

Okrem toho, spomenutí hostia z Bystrice budú požívať rovnakú výsadu pri platení mýta, akú požívajú naši hostia zo Štiavnice, aby sa im odteraz v celej krajine nečinili žiadne ťažkosti.

Okrem toho, aby sa všetko nakrátko uzavrelo, našim spomínaným hosťom dávame oráčiny, lesy a lúky do úžitku, na ktorých nech sa ich nikto neopováži obťažovať. Aby pre pochybnosť o medziach a hraniciach nevznikol v budúcnosti spor alebo omyl, dávame ich vyznačiť naším verným magistrom Baasom a v tejto listine sa uvádzajú tak, ako po poriadku nasledujú.

Prvá hranica sa začína od rieky Hron na mieste, kde rieka Udurna vteká do Hrona a vystupuje po rieke Udurne až k ceste, ktorá ide do Turčianskej stolice a na tejto ceste sa hranica obracia severným smerom. Odtiaľ prichádza pod úbočím veľkého vrchu až k potoku, ktorý sa volá Čelnica, v ktorom vystupuje až k menovanej rieke Hron a prechádza cez tú istú rieku cez nejaký ostrov a vystupuje na vysoký vrch a odtiaľ sa vracia na vrcholec vrchu prvej hranice, kde sa vlieva potok Udurna do rieky Hron a tu sa hranica končí.

Ďalej sme im do večného práva a slobodného vlastníctva darovali lúku nazývanú hradná.
Dané rukou nášho milého a verného magistra Smaragda, stoličnobelehradského prepošta, nášho dvorského vicekancelára, roku Pána 1255, ale nášho panovania dvadsiateho.

Zdroj: Spravodajca Mestského úradu v Banskej Bystrici č. 4/VII., august 2005