Porubčania sa modlia za svoj kostol

13. mája 2000
Obyvateľom hornonitrianskej dedinky Poruba začína dochádzať trpezlivosť. Tri roky sú nútení obracať sa k Bohu v kultúrnom dome. To im však až tak veľmi neprekáža. Tŕňom v ich očiach je absolútny nedostatok finančných prostriedkov na dokončenie opravy kostola svätého Mikuláša – národnej kultúrnej pamiatky. Kostol v Porube zvonku pôsobí ako nový. Interiér však potrebuje rozsiahlu rekonštrukciu.
Porubský kostol patrí medzi najstaršie katolícke chrámy na Slovensku. Prvé existujúce písomné zmienky o obci sú datované do roku 1330. V tých rokoch však už kostol stál. Slúžil ako bašta nastupujúceho kresťanstva v širokom okolí. Pod ochranu jeho hradieb, ktoré boli vybavené i strieľňami, prichádzali pochovať svojich mŕtvych veriaci aj zo vzdialených obcí.

Zamurovaný denník

Keď sa domácich spýtate na kostol, všetci vás odporučia na Jozefa Tisaja. Tento porubský rodák venoval miestnej pamiatke päťdesiat rokov svojho voľného času. Len tak z vášne zbieral všetky dostupné dokumenty o obci a jeho dominante. A, samozrejme, bojoval za jej záchranu. „Kostol svätého Mikuláša je skutočne unikátna pamiatka,” nadchýňa sa čiperný osemdesiatnik. „Okrem samotnej stavby sú vari najvzácnejšie fresky na vnútorných stenách. Podľa odborníkov až sedemstoročné.” Nevyčísliteľnú hodnotu však má aj drevený maľovaný strop z roku 1650 či tristoročný oltár.

Po prvýkrát sa snaženie Jána Tisaja stretlo s pochopením mocných v šesťdesiatych rokoch. Po mnohých intervenciách štát v roku 1967 vyčlenil na záchranu kostolíka štyridsaťtisíc Kčs. „Postavili sme lešenie a peňazí viac nebolo. Pozvali ma spolu s miestnym farárom na Krajský národný výbor a začali nám čistiť žalúdky. Vraj, ako je možné, že za peniaze, ktoré poskytla Bratislava, sme spravili tak málo. Trápilo ich, čo povedia ich nadriadení. Báli sa hanby,” spomína Ján Tisaj na tie časy. Navrhol, že skúsi napísať do Ameriky. Veril, že tam nájde bohatého rodáka, ktorý finančne pomôže. „Pochopiteľne, komunisti o tejto alternatíve nechceli ani počuť. Najprv mi vynadali, ako mi také niečo mohlo zísť na um, nakoniec však peniaze zohnali.”

Práce sa mohli začať. Za dva roky obnovili hradby a pustili sa aj do samotných múrov kostola. „Pri úprave múru zrazu na zem vypadli akési papiere,” opisuje vzrušujúci zážitok Ján Tisaj. „Keď som ich zdvihol zo zeme, neveril som vlastným očiam. Objavili sme denník porubského richtára z roku 1640.”

Neochotný archeológ

Na ďalšiu rekonštrukciu čakal kostolík tridsať rokov. „Až pred tromi rokmi sme zohnali dva milióny na obnovenie záchranných prác. Na zreštaurovanie kostolíka by sme však potrebovali aspoň desať miliónov,” odhaduje Jozef Tisaj. „Vymenili sme podlahu, o niekoľko centimetrov zdvihli strop, aby sa odkryli všetky pôvodné fresky, rozobrali oltár a bolo po peniazoch. Práve o osud oltára, teraz je uskladnený na fare, sa najviac obávam. Ak ho rýchlo neopravíme, červotoč, ktorým je napadnutý, ho môže zničiť a bude po pamiatke,” strachuje sa zanietenec, ktorého kvôli láske ku kostolu miestni prezývajú aj cirkevný otec.

Pri obnove asistoval aj archeológ. „Žiaľ, nespomínam na neho v dobrom,” hnevá sa Jozef Tisaj. „Pod podlahou kostola sme našli niekoľko hrobov. Odkryli sme ich. Vraj kvôli agresívnej pôde boli pozostatky veľmi poškodené. Pod kostolným oblúkom sme však objavili hrob, ktorý sa veľkosťou výrazne líšil od ostatných. Archeológ ho prikázal zasypať, i keď nebol dôkladne preskúmaný.” Jozef Tisaj mu to nedokáže odpustiť. Podľa viacerých zdrojov hrob svätého Metoda leží na neďalekom Vyšehrade. „Mám však taký pocit, že práve nepreskúmaný hrob v Porube by mohol patriť Metodovi. Ak aj nezomrel tu, jeho pozostatky sem mohli preniesť luteráni, ktorí tu rabovali. Kvôli archeológovi sme sa však o tom nemohli presvedčiť,” zlostí sa. Svoju teóriu Jozef Tisaj podporuje aj freskami. Na jednej z nich sú podľa neho vyobrazení Cyril a Metod. Údajne ide o najstaršiu maľbu týchto svätcov na Slovensku.

V súčasnosti práce na porubskom kostolíku stoja. Niet peňazí. „Pýtali sme azda už všade. Tri listy som poslal aj do Ameriky. Bez úspechu. Odpovedala mi iba jedna doktorka. Napísala, že peniaze by sme si zaslúžili, nemali sme však vraj voliť tých, ktorí nám teraz vládnu. Nech si pýtame od nich.” Aj pýtali. Na Úrade vlády postúpili ich žiadosť ministerstvu kultúry, odtiaľ putovala na fond Pro Slovakia. Ten pred dvoma rokmi poskytol iba symbolickú sumu, a odvtedy je ticho. „Pomaly prestávam dúfať, že sa dožijem dňa, keď bude kostol v Porube zachránený,” hovorí človek, ktorý mu obetoval celý život.

Len niekoľko hrobov

Pri komplexných rekonštrukciách historických budov je prítomnosť archeológa nevyhnutnosťou. „Má za úlohu na základe nálezov určiť obdobie vzniku objektu,” vysvetlila metodička obnovy kostola v Porube Mgr. Renáta Kollárová z Pamiatkového ústavu v Bojniciach. „Výstavba tamojšieho kostola je datovaná na koniec trinásteho, prípadne začiatok štrnásteho storočia. Nepatrí teda medzi celkom najstaršie na Slovensku,” tvrdí. Prvé murované kostoly sa na našom území objavili už v deviatom storočí v období Veľkomoravskej ríše. Najviac sa ich vyskytuje v okolí Nitry. „V chráme sv. Mikuláša sa zrealizovalo desať sondážnych výkopov v podlahe kostola. Okrem jednej mince a kovovej pracky sa našlo len niekoľko zničených kostí z druhej polovice sedemnásteho storočia.” Pravdepodobne išlo o hroby kňazov a cirkevných hodnostárov. „Pri stenách bolo aj niekoľko hrobov bábätiek. Deti, ktoré zomreli pred krstom, pochovávali do chrámov, snažili sa ich tak očistiť od hriechov,” osvetľuje zvyky našich predkov R. Kollárová.

Archeológ objavil aj hrob, ktorý sa javil starší od ostatných. „Nenašli sa v ňom však nijaké predmety, ktoré by pomohli určiť jeho vek. Určite však nejde o Metodov hrob,” vyvracia tvrdenia domácich odborníčka. „Konštantín a Metod žili v deviatom storočí. V tých dobách kostol v Porube ešte nestál. Takisto luteráni sem jeho pozostatky preniesť nemohli. Hroby v kostole totiž vznikli dlho pred ich príchodom.” Ani o nástennej maľbe, ktorú spomínal Jozef Tisaj, sa podľa R. Kollárovej nedá s určitosťou povedať, že znázorňuje Cyrila a Metoda. „Môže ísť aj o iných svätcov, hoci aj pre nás neznámych patrónov daného územia. Maľba neobsahuje typické znaky ani nápisy, pomocou ktorých by sme ju mohli niekomu priradiť.”

Aj napriek tomu, že senzácia sa nekoná, považuje Renáta Kollárová porubský kostolík za veľkú vzácnosť. „Najcennejšia je kompaktnosť kostola. Nebol príliš prestavovaný, takže unikátne dvojvrstvové fresky sa zachovali vo veľmi dobrom stave. Veľmi cenný je aj drevený oltár a renesančný maľovaný strop. Štát však musí poskytnúť ešte veľa prostriedkov, aby sa tieto pamiatky podarilo zachrániť,” dodala na záver Mgr. Kollárová.

Akcie Z

Obecný úrad v Porube prispel na záchranu unikátnej pamiatky skôr len symbolicky. „Náš ročný rozpočet sa pohybuje okolo dva a pol milióna. Stopäťdesiattisíc, ktoré sme na kostol vyčlenili, je teda dosť,” argumentuje František Marko, ktorý na čele obce nepretržite stojí od roku 1986. „Pred piatimi rokmi sme dostavali nový kultúrny dom, tri roky na to sme dokončili plynofikáciu. Zaviedli sme telefóny, súrne potrebujeme zrekonštruovať cestu do vedľajšej obce… Náklady sa vyšplhali na desiatky miliónov, úvery v bankách sme však splatili,” chváli sa starosta.

Podľa neho by obec mohla zbohatnúť na turistike. „Chodí k nám veľa turistov, hubárov, lyžiarov… Aj zo zahraničia. Žiaľ, zatiaľ im nedokážeme poskytnúť ani poriadnu stravu, ani ubytovanie.” Keby sa Porube podarilo na turistoch zarábať, zaiste by to pomohlo aj kostolu. „Zatiaľ sme odkázaní na pomoc a vôľu miestnych obyvateľov. Veľa z nich pracuje celkom zadarmo. Trochu mi to pripomína niekdajšie akcie Z,” pýši sa starosta. Bez pomoci štátu však príliš veľa nedokážu. „Keď sme chceli päťsto metrov od kostola ako pamiatky kopať, potrebovali sme hromadu povolení. Štátni úradníci nám vtedy narobili veľa problémov. Keď však ide o pomoc, aktívni už nie sú.”

Domácim pomáha aj poslanec NR SR prof. Juraj Švec. Kúpil si v obci chalupu a odvtedy sa sem pravidelne vracia. „Poruba a jej unikátny kostolík mi hneď na prvý pohľad učarovali,” vyznal sa niekdajší kandidát na prezidenta. „Od konca osemdesiatych rokov som sa pokúšal mnohých presvedčiť, aby venovali chrámu sv. Mikuláša pozornosť, akú si právom zaslúži. Až pred niekoľkými rokmi som získal prísľub štátnej správy, že s rekonštrukciou sa začne.” Profesor Švec sa spolieha aj na Európsku úniu. „V rámci rokovania Rady Európy sa uskutočnila výstava sakrálnych stavieb na Slovensku, v Poľsku a Maďarsku. Naša kolekcia vyvolala mimoriadnu pozornosť. Hádam sa nám podarí získať prostriedky z fondov UNESCO,” dúfa. Otvorené zostávajú aj možnosti grantov PHARE. „Osobne vediem poslaneckú kontrolu, ktorá sleduje, ako sa udeľujú tieto prostriedky. Verím, že aj odtiaľ sa nám podarí získať nejaké financie.”

Želanie Porubčanov, aby práve v ich obci bol pochovaný svätý Metod, sa nepotvrdilo. K Bohu sa zrejme budú ešte dlho obracať v kultúrnom dome. Lebo peniaze chýbajú všade. Faktom však je, že ani Porubčanom iba vrúcne modlitby nepomôžu.

Tomáš Köppl

Zdroj: Denník Pravda č. 110/00, 13. 05. 2000