Zuzana Mišíková, 1.7.2002
Na filmových komédiách, ktorých hlavným predstaviteľom bol v Taliansku dodnes obľúbený komik, umeleckým menom Totó, sa zabávalo a naďalej dobre baví a smeje už niekoľko generácií obyvateľov Apeninského polostrova, hoci od jeho smrti uplynulo už pomaly 35 rokov. Bol ako stvorený na stvárňovanie onoho klasického typu prefíkaného, všetkými masťami mazaného talianskeho južana, perfektne ovládajúceho umenie vynájsť sa v každej situácii, ak treba aj klamstvami a podvodmi. Krivé zrkadlo, ktoré nastavoval talianskej spoločnosti, zobrazilo neraz veľmi verne chyby a malé aj veľké neresti Talianov, ako to bolo, napríklad, aj v jednej filmovej komédii, kde hral podvodníka vydávajúceho sa za majiteľa svetoznámej rímskej fontány di Trevi, ktorý naivného amerického turistu dokázal presvedčiť, aby si ju od neho za hrsť dolárových bankoviek aj kúpil. Bol to však len film s vymysleným príbehom, na ktorom sa dalo schuti zasmiať, veď kto by mohol naletieť a myslieť si, že taká vzácna kultúrna pa
miatka, ktorá je majetkom celého národa, môže byť aj na predaj? Ale keď talianska vláda nedávno schválila dekrét o “revalorizácii”, iným slovom . predaji alebo, ešte modernejšie povedané . privatizácii časti nehnuteľného kultúrneho majetku krajiny, ktorého údržba je vraj pre štát príliš nákladná, aby tým, čo zaň utŕži, mohla zaplátať dieru v štátnom deficite, mnohých Talianov veru smiech prešiel. Po krajine sa začali šíriť aj poplašné hlasy a kde-kto sa začal pýtať, či to má znamenať, že sa budú privatizovať nebodaj aj také verejné historické a umelecké poklady, ako sú trebárs Koloseum či šikmá veža v Pise. Berlusconiho vláda na to ústami ministra hospodárstva a ministra kultúry hneď aj zareagovala – uistením, že ničoho takého sa obávať netreba, lebo privatizovať sa bude len nehnuteľný majetok, ktorý je z historického a kultúrneho hľadiska menej významný a že to bude veci len na osoh, pretože súkromníci sa budú môcť starať o jeho údržbu a zachovávanie lepšie ako štát, ktor
ý na to nemá dosť prostriedkov a necháva ho chátrať. Navyše, dve spoločnosti s ručením obmedzeným, ktoré majú vzniknúť na základe príslušného vládneho dekrétu o predaji časti nehnuteľného majetku . ako tvrdia ministri . by mali zodpovedať nielen za jeho privatizáciu, ale aj ochranu pred prípadným zneužitím. Do diskusie sa nakoniec zapojil aj prezident talianskej republiky Varlo Azeglio Ciampi. Napísal premiérovi Berlusconimu list, v ktorom mu dôrazne kládol na srdce, aby ľudovo po našom povedané, šaty predaja kultúrneho a historického dedičstva krajiny najprv päťkrát premeral, kým sa pustí do ich strihania. Opozičné politické sily ľavého stredu a rôzne občianske združenia majú proti chystanému (podľa nich) “rozpredávaniu” národného bohatstva mnohé, miestami aj ostré námietky a žiadajú vládu o predloženie zoznamu monumentov a pamiatok, ktoré zamýšľa ponúknuť na predaj. Minister kultúry im však odkázal, že nijaký zoznam vopred predkladať nebude. No v Taliansku, kde možno prakticky skoro na každom kroku doslova “zakopnúť” do nejakej pamätihodnosti, či už monumentu alebo stavby, ktorých hodnota pri tom obrovskom množstve často nie je ani len docenená, bude veľkým problémom určiť, čo bude a čo nebude možné predať. A nemenej chúlostivou otázkou je aj . komu a za čo!

zdroj: www.radiozine.sk

článok pre www.obnova.sk zaslal P. Fabian