Soňa BARTOVIČOVÁ, 2001
Míňame tabuľu, ktorá upozorňuje na Čachtice a zaháňame nápad odbočiť a nadýchnuť sa vône stredovekých krutostí. Pokračujeme tým istým smerom, ktorým by šiel školský autobus, keby práve neboli prázdniny. Touto cestou ich chodieva požehnane. S cieľom aspoň v niečom podobným, ako je ten náš. Aj my sme zvedaví na rodný dom a múzeum Ľudmily Podjavorinskej. A ešte na oveľa viac.
Tam, kde kvitne baza
V mieste, kde sa stretávajú Biele a Malé Karpaty s Myjavskou pahorkatinou a Považským podolím nachádzame Bzince pod Javorinou. Bzince, ako každá z kopaničiarskych obcí, neležia, ani sa nenachádzajú. Skôr sa rozprestierajú. Kopanice so svojimi dolinkami, úbočiami a vŕškami sú čarovné. Také čarovné, že by človeku ani nenapadlo, aká dlhá je cesta, ktorá sa cez ne prepletá. Rovných štyridsať kilometrov. Za každou z krkolomných zákrut sa môže vynoriť chalúpka alebo usadlosť. Väčšina, zaplaťpánboh, dosiaľ pripomína pôvodnú kopaničiarsku architektúru. Každý si však stavia podľa vlastného vkusu, aj preto stoja medzi pôvabnými chalupami ich menej šťastné sestry z nedávneho obdobia. Doďaleka kričia svojou hranatosťou a necitlivosťou majiteľov.

Brezová, Jablonica, Hrušové, Višňové, Vrbové – názvy blízkych obcí neskrývajú spriaznenosť s prírodnými reáliami. Ani Bzince nie sú iné, hoci nezasvätenec sa predsa len sám nedovtípi, že Bzince boli Bezincami a “bez”, alebo po bzinsky “gbez” je baza, ktorej tu vraj vždy kvitlo neúrekom.

K Bzinciam pod Javorinou patrí Hrušové, Cetuna a Hrubá strana. Väčšina z 2017 trvalo bývajúcich obyvateľov býva v centre – Bzinciach. K domorodcom však neustále pribúdajú chalupári, ktorí si kupujú domčeky na kopaniciach a ujímajú sa ich. Aj preto teda toľko pokrikovania, robotníkov vylepšujúcich obydlia a rovnako toľko obzeračov radiacich ako na to. Bez nich by obrázok Bziniec nebol ani úplný, ani taký malebný.

Zdalo by sa, že svojím umiestnením v lone Bielych a Malých Karpát zaclonenom Veľkou Javorinou, to má turistika v Bzinciach a okolí vyhrané. Zčasti aj má. Lesné úseky sa striedajú s lúčinami a oddychovými miestami, chodníky sú dobre vyznačené, trasy prístupné pre všetky vekové kategórie. To, čo je však pre stredoslovákov samozrejmosťou, sa na podjavorinských kopaniciach nerobí. Obyvatelia neprenajímajú izby na nocľah pre turistov. Jednak z nedôverčivosti a napokon, stále ešte nie sú odkázaní na to, aby si privyrábali využívaním turistického ruchu. Aj preto sa veľa dovolenkárov v obci nezastavuje, len ňou prejde.

Keď pršalo, mrholilo …
Celkom inak je to so spomínanými školskými autobusmi. Podľa slov Eleny Kučerovej, sprievodkyne po pamätnej izbe autorky najrecitovanejších veršov pre deti Ľudmily Riznerovej – Podjavorinskej, v niektoré júnové dni ich parkuje pred pamätnou izbou v rade niekoľko za sebou, ročne príde aj stošesťdesiat výprav, teda šesť až sedem tisíc návštevníkov. Bzince pod Javorinou skrz-naskrz žijú osobnosťou svojej rodáčky. Inak by sme sa hádam ani nedozvedeli chýr, podľa ktorého vraj spisovateľka neoplývala príliš príjemnou povahou.
Spomínajú aj osud ďalšieho rodáka profesora Rudolfa Macúcha, orientalistu, ktorý ovládal 48 jazykov slovom i písmom. Pôsobil v Oxforde a v Berlíne, manželku si našiel v Iráne. Do Bziniec ju však nikdy nepriviedol. Vypytovať sa na Bzince a nespýtať sa na Slovenské národné povstanie je takmer urážka. Za hrsť zeme z Cetuny, kde padol hrdina SNP Miloš Uher, leží teraz v srdci povstania, Banskej Bystrici.

Akí sú teda Bzinčania? Presne takí, akí boli ich predkovia, ktorí pred stopäťdesiatimi rokmi založili tradíciu Slávností bratstva Čechov a Slovákov. Na vrchu Javorina sa v júli tohto roku zišlo asi päťtisíc ľudí. Akí sú? Ľudmila Podjavorinská o nich pred sto rokmi napísala, čo platí aj dnes: “Povahy sú skorej tichej, cit je u nich zachovaný a srdce na pravom mieste.”

Zdroj: http://www.civil.gov.sk/CASOPIS/2001/1924ba.html (skrátené a upravené)