Zdenko Ďuriška, Slovenská národná knižnica, Martin
Z prednesených príspevkov vyplýva, že výraznejší prílev Čechov na
Slovensko nastal až po vzniku spoločného štátu v roku 1918. Ale české
osobnosti prichádzali na Slovensko už aj predtým, niekde ich bolo viac,
inde menej. Medzi mestá, v ktorých pôsobil väčší počet českých
osobností patril aj Martin, ktorý v druhej polovici 19. storočia zaujal
miesto centra slovenského národného života.Do Martina prichádzali
poprední predstavitelia českej kultúry, napr. Adolf Heyduk, Rudolf
Pokorný, Jan Koula, Tomáš Garrigue Masaryk a ďalší, ktorí tak
prejavovali a propagovali česko-slovenskú vzájomnosť. Zvyčajne bývali
hosťami významných národných podujatí a ich prítomnosť v Martine
sprevádzal aj ohlas v slovenskej tlači. V Martine však žili aj menej
známe české osobnosti, ktoré sa tu usadili natrvalo, a práve o nich
chcem v tomto príspevku hovoriť. Jedným z prvých Čechov, ktorí sa
prisťahovali do Turca v druhej polovici 19. storočia bol obuvnícky
majster Jozef Horáček, ktorý sa usadil na Riadku. V roku 1854 sa v
Martine oženil s Františkou Hodnou. Ako vyplýva z matričného zápisu
jeho sobáša, mal vtedy už 30 rokov a pochádzal zo Žiželíc, nevieme však
s istotou či zo Žiželíc v okrese Kolín alebo v okrese Louny. Jeho syn
Jozef (1859-1911) prevzal otcovu dielňu, vynikol však najmä ako
ochotnícky herec v Slovenskom spevokole.1 O Jozefovi Horáčkovi st.
nemáme viac údajov a pravdepodobne sa nezachovali ani v jeho rodine,
pretože inak by sa o ňom v autobiografii zmienil jeho vnuk kníhkupec a
vydavateľ Ján Horáček.2 Ďalším “martinským Čechom” bol Karol Peterek,
ktorý sa narodil 8. 10. 1826 vo Frýdku (dnes Frýdek-Místek) a po
príchode do Turca býval najprv v Priekope. Z jeho predchádzajúcej
biografie nemáme temer žiadne informácie. V roku 1859 sa však oženil s
Žofiou, rod. Dianovskou pochádzajúcou z Necpál a manželia sa zakrátko
usadili v Martine, kde viedli hostinec, v ktorom v rokoch 1859-1860
hrávali slovenskí ochotníci divadlo.3 On sám podporoval národné
podujatia, na národné ciele prispieval i finančne a hneď po založení
Matice slovenskej sa prihlásil za jej člena. Zomrel 11. 4. 1869, no
jeho manželka ďalej viedla pohostinstvo a stala sa zakladajúcou členkou
martinského slovenského evanjelického gymnázia.4 Peterkovci deti nemali,
vychovávali však adoptívnu dcéru Matildu Kováčikovú, neter pani
Peterkovej, ktorá sa neskôr vydala za redaktora Juraja Čajdu. Spoza
rieky Moravy prišli do Martina aj traja bratia Jozef, Juraj a Ján
Čečotkovci (Czeczotkovci) pochádzajúci z dediny Horní Žukov v okr.
Karviná. Podľa rodinnej tradície sem prišli v súvislosti s
novovybudovanou Košicko-bohumínskou železnicou.5 Azda najvýznamnejšie
postavenie dosiahol Jozef (nar. 28. 2. 1830), ktorého 4. 2. 1861 po
zaplatení poplatku 30 zlatých v dome richtára Ondreja Košu prijali
medzi martinských mešťanov.6 Otvoril si tu obchod s miešaným tovarom, a
oženil sa so Zuzanou Gendovou, dcérou bývalého richtára Jána Gendu. Aj
on sa zapájal do národného hnutia, prihlásil sa za zakladateľa a člena
patronátu slovenského evanjelického gymnázia7 i za člena Matice
slovenskej. V roku 1867 ho zvolili za člena a pokladníka mestskej rady
a neskôr bol ako virilista aj členom obecného zastupiteľstva. Zomrel 6.
4. 1879. Mal početnú rodinu, z ktorej spomeňme aspoň vnučku Helu
Karlovskú, ktorá bola literárne činná a vydala sa za spisovateľa,
prekladateľa, redaktora a teológa Štefana Krčméryho. Druhý brat Juraj
Čečotka sa narodil okolo roku 1832 a vyučil sa za stolára. V Martine sa
v roku 1864 oženil s Máriou Eichlerovou, dcérou martinského mešťana
Imricha Eichlera, zomrel však už 28 10. 1872. Z jeho detí sa Ľudovít
Karol (1867-1944) stal spisovateľom, publicistom a redaktorom v
Budapešti, no svojimi politickými názormi bol vzdialený od martinského
národného centra.8 Tretí z bratov Ján Čečotka (nar. 15. 4. 1836) sa v
Martine usadil ako krajčír. V roku 1869 sa oženil s Karolínou
Frátrikovou, dcérou riadockého kotlárskeho majstra Ignáca Frátrika, ale
aj on zomrel pomerne mladý 6. 12. 1888. V Martine zostala rodina jeho
dcéry Anny, manželky stolára a národného pracovníka Jozefa Košinu
(1862-1924.).

Memorandové zhromaždenie v roku 1861 a založenie Matice
slovenskej vytvorili základné predpoklady pre vznik národného centra v
Martine. S tým súvisel aj rozmach hospodárskeho a podnikateľského
ruchu, ktorý sem pritiahol ďalšie české osobnosti. Bola to predovšetkým
tlačiareň založená v roku 1869 ako Kníhtlačiarsky účastinársky spolok.
Po vykonaných prípravných prácach a povolení založenia spolku jeho
vedenie na odporúčania pražského kníhkupca Fr. A. Urbánka pozvalo za
faktora, či vlastne vedúceho tlačiarne, Františka Andera pôsobiaceho
dovtedy v tlačiarni vdovy Karolíny Koberovej v Prahe, ktorý sem
skutočne aj prišiel 29. novembra 1869. Martinčania ho súčasne
požiadali, aby zakúpil pre tlačiareň potrebné strojové zariadenie a
získal “niekoľkých súcich sadzačov”.9 Ander splnil jedno aj druhé a
potom viedol tlačiareň celých 38 rokov. Do Martina si priviedol aj
manželku Emanuelu, rod. Langeovú a niekoľko detí, ku ktorým v Martine
pribudli ďalšie. Mal jedného syna Antona Jaroslava10 a štyri dcéry. Syn
sa usadil vo Viedni a prichýlil aj rodičov po penzionovaní otca v roku
1907. Z dcér zostali v Martine len dve, Božena, ako manželka etnografa,
fotografa, publicistu a spisovateľa Pavla Socháňa a Dorota, ktorá sa
vydala za rozvedeného obuvníckeho majstra Jána Matulu. Fraňo Ander
zomrel vo Viedni 20. 4. 1909 vo veku 72 rokov.11 Len niekoľko dní po
Anderovi zavítali do Martina aj ďalší odborníci a jeho budúci
spolupracovníci sadzač Rudolf Mitrovský a strojník Vojtech Struneček.
Rudolf Mitrovský sa narodil v 22. 8. 1845 v pražskej meštianskej
rodine, no jeho syn poznamenal, že nosil “známe meno českých pánov”.12

V martinskej tlačiarni pracoval ešte vyše polstoročia, bol akcidenčným
sadzačom a začas i faktorom. Angažoval sa v odborových organizáciách
slovenských typografov a v roku 1919 ako najstarší prítomný slovenský
typograf predsedal Zjazdu slovenských typografov v Martine. V roku 1873
sa stal zakladajúcim členom a potom dlhé roky funkcionárom
Dobrovoľného hasičského zboru a bol aj členom Slovenského spevokolu a
Turčianskeho kasína. Oženil s Emíliou Thomkovu (1850-1928), dcérou
váženého martinského mešťana a člena rozvetveného turčianskeho
zemianskeho rodu Daniela Thomku. Ich jediný syn Milan, významný maliar
a spisovateľ, sa často a rád hlásil k matkinej rodine a na pamiatku si
pridal k otcovmu i jej priezvisko. Rudolf Mitrovský zomrel 14. 3.
1921.13 O Vojtechovi Strunečkovi veľa nevieme, máme k dispozícii len
niekoľko kusých matričných údajov. Narodil sa v Prahe okolo roku 1841.
V Martine pobudol len zopár rokov, v roku 1877 mu tu zomrela manželka
Mária, rod. Karelová a v nasledujúcom roku sa oženil s vdovou po
krajčírovi Jánovi Kramárovi Rozáliou, rod. Pálešovou. Z jeho detí vieme
len o dcére Vilme Jozefíne, ktorá sa narodila v roku 1874 v Martine a v
roku 1914 sa vydala za Jána Horeckého z Valče. Vojtecha Strunečka v
roku 1881 vystriedal ďalší Pražan a rovesník Rudolfa Mitrovského Fraňo
Šulc. Narodil sa 9. 7. 1845 v Prahe, ale jeho predkovia pochádzali z
Tuchlovíc, okr. Kladno a už vo viacerých generáciách si odovzdávali
tlačiarske remeslo. Fraňo Šulc sa po absolvovaní nižšej strednej školy
vyučil v Koberovej tlačiarni. Po príchode do Martina tu zaviedol
stereotypiu a štvrťstoročie ako vedúci strojovne zabezpečoval celú
produkciu tlačiarne. V Martine sa stal podieľnikom Národného domu,
prispieval do knižničných zbierok Muzeálnej slovenskej spoločnosti a
pracoval i v Slovenskom spevokole. Zomrel 22. 3. 1908,14 ale nositeľmi
rodinnej tlačiarskej tradície sa stali jeho syn Dušan František
(1886-1938), zať Anton Novák (1878-1971), zakladatelia Novej tlačiarne a
neskôr ako knižný grafik a redaktor i vnuk Dušan Šulc (1912-1995). V
plejáde martinských odborníkov – typografov spred roku 1918 zachádzame
aj ďalších Čechov Václava Vyhnisa, Jána Štróbla, Rudolfa Slezáka a
Jozefa Skotteka. Václav Vyhnis, brat významného českého filológa Čeňka
Vyhnisa, sa narodil 28. 4. 1849 v Kostelci nad Labem, no vyrastal v
Prahe, kde sa rodina onedlho presťahovala. Vychodil reálne gymnázium a
vyučil sa za kníhtlačiara v Grégrovej tlačiarni. Kratšie slúžil ako
dôstojník rakúskej armády, no po čase sa vrátil k svojmu povolaniu a
pôsobil v Prahe. Do Martina prišiel aj on okolo roku 1881. V
Kníhtlačiarskom účastinárskom spolku pracoval ako sadzač i korektor,
pričom tlačil nototlač a vzhľadom na jeho vzdelanie mu zverovali aj
nemecké, grécke a latinské texty. Organizoval i odborové hnutie
tlačiarov, stal sa predsedom martinského krúžku Spolku uhorských
kníhtlačiarov a písmolejárov. Býval funkcionárom Dobrovoľného hasičského
zboru a po príchode do Martina vystúpil aj ako ochotnícky herec na
javisku Slovenského spevokolu.15 V roku 1910 musel pre chorobu z
povolania prácu zanechať. Zomrel 19. 9. 1914.16 V roku 1882 sa v
Martine oženil so Zuzanou Kašovicovou a narodili sa im dvaja synovia a
tri dcéry. obaja synovia však zomreli vo veku niekoľkých týždňov. Dcéry
sa dožili dospelosti a povydávali sa. Najstaršia Božena (1891-1967) za
spomenutého tlačiara, publicistu a verejného činiteľa Jozefa Skotteka
(1882-1950), rodáka z Miškovíc, okr. Kroměříž, ktorý v rokoch 1906-14
tiež pracoval v martinskom Kníhtlačiarskom účastinárskom spolku,17
Mária Ľudmila (1894-1969) za bankového úradníka Jozefa Urbanca a Anna
(1901-1983) za Jaroslava Touška.

Aj Ján Štróbl, narodený 21. 4. 1849 v Prahe, pracoval v martinskej
tlačiarni ako sadzač. Zapájal sa do národného hnutia, za čo bol
viackrát uhorskými orgánmi prenasledovaný a v roku 1905 i väznený. Mal
aj literárne ambície, od roku 1893 patril ku kmeňovým prekladateľom
Národných novín zo slovanských literatúr a pod pseudonymom Janko Klen
uverejnil aj niekoľko pôvodných čŕt. V rokoch 1879-1882 vystupoval aj
ako ochotnícky herec Slovenského spevokolu. Zomrel 21. 7. 1906.18 V
roku 1878 sa aj on oženil s Martinčankou Máriou Gallovou, dcérou Jána
Gallu a Márie, rod. Šípkovej. Narodili sa im štyria synovia, z ktorých
však jeden zomrel v detskom veku a ostatní z Martina odišli. Štróblovým
vnukom bol známy rozhlasový režisér a autor Vladimír Štróbl
(1920-1977). Rudolf Slezák sa narodil 20. 7. 1879 v Jasennej, okr.
Náchod. Po vyučení za sadzača v Biskupskej kníhtlačiarni v Hradci
Královém pracoval v Ottovej kníhtlačiarni v Prahe, neskôr v Národnej
kníhtlačiarni Kramář a Procházka v Olomouci a v roku 1907 prišiel do
tlačiarne martinského KÚS-u, v ktorej pracoval až do odchodu na
dôchodok v roku 1948. Do Martina prišiel na návrh A. Kolíska aj ako
skúsený ochotnícky divadelník a ako herec, režisér a organizátor sa
stal oporou Slovenského spevokolu. Zomrel 19. 2. 1965 v Martine.19
Ďalším priemyselným podnikom, ktorý založili v Martine bola Dielňa na
náradie, známa “Stoličková”, založená v roku 1889, v ktorej vyrábali
nábytok z ohýbaného dreva. Do tohto podniku prišiel okolo roku 1907 vo
funkcii technického správcu Ján Halla (8. 7. 1855 – 25. 1. 1917), ktorý
bol už dávnejšie účastinárom podniku a aj známym odborníkom v oblasti
nábytkárskeho priemyslu. Pochádzal z Velkej Bystřice, okr. Olomouc a
predtým pracoval ako dielovedúci v Thonetovej fabrike vo Vsetíne. Po
odchode riaditeľa martinskej fabriky Konštantína Hurbana ho v roku 1913
poverili jej vedením. V tomto období fabriku prevzala Tatra banka.20
Sám sa podieľal na výrobe nových vzorov nábytku, ktorým zariaďovali
mnohé slovenské podniky, okrem iných i novú budovu martinskej Tatra
banky. Zomrel počas prvej svetovej vojny v roku 1917.21 Bol otcom
spisovateľa Ivana Galla.22 Aj do martinského pivovaru založeného v
roku 1893 slovenskými podnikateľmi pozvali odborníka z Čiech. Bol ním
sládok Jan Mattúš, ktorý dovtedy pôsobil ako vrchný sklepmajster
meštianskeho pivovaru v Plzni. V Martine pôsobil do roku 1899, keď
prijal miesto sládka v pivovare v Hradci Královém. Od mája 1894 v
martinskom pivovare pracoval ako spílkar, sklepmajster a varič piva
Alois Čermák, ktorého po odchode sládka Mattúša a jeho nástupcu Maxa
Hartmanna poverili funkciou dočasného a neskôr riadneho sládka. Čermák
sa koncom roku 1918 stal i členom správnej rady pivovaru.23 Do okruhu
českých osobností pôsobiacich v Martine v sledovanom období treba
zaradiť aj prvú manželku advokáta a richtára Žigmunda Melfelbera
Ľudmilu, rod. Daněkovú. Narodila sa 5. 12. 1850 vo Frýdlante okr.
Liberec ako dcéra sládka Josefa Daněka (1819-1890).24 V čase sobáša v
roku 1872 však rodina už bývala v Novom Meste u Chlumce v okr. Nový
Bydžov (neskôr okr. Hradec Králové), kde vlastnila veľkostatok. Ľudmila
Melfelberová, rod. Daněková zomrela pomerne zavčasu, krátko pred
Vianocami 1890 v Prahe.25 V Martine žila len 18 rokov, no rodinnými
zväzkami spojila popredného národovca s významnou českou podnikateľskou
rodinou. Jej strýc Čeněk Daněk bol totiž zakladateľom a vlastníkom
podniku, ktorý sa v roku 1927 stal súčasťou rozsiahleho strojárskeho
koncernu Českomoravská-Kolben-Daněk, akciová spol. v Prahe. Tieto
rodinné zväzky mohli byť aj zdrojom finančných prostriedkov, ktoré
Žigmund Melfelber štedro vynakladal na národné ciele. Ľudmilu
Melfelberovú na valnom zhromaždení Živeny v roku 1880 zvolili do nového
spolkového výboru.26 Začiatkom 20. storočia sa v Martine usadil aj
stolársky pomocník a neskôr majster Karol Novák, ktorý sa narodil 22.
9. 1883 vo Vsetíne. Tu sa hneď zapojil do politického a kultúrneho
života martinského robotníctva a remeselníctva. Mal nezvyčajné hudobné
nadanie, v roku 1909 založil Robotnícky spevokol a stal sa jeho
zbormajstrom. Oženil sa s Paulou, rod. Kleinovou. Zomrel 11. 12. 1948 v
Martine.27 Približne v tom istom období ako Karol Novák prišiel do
Martina i vyučený murár Eduard Jančárik, ktorý sa narodil 18. 11. 1873
v Slušovicicach, okr. Zlín. V roku 1910 ho prijali do zväzku tunajšej
obce.28 Vďaka poctivej práci a usilovnosti sa čoskoro stal váženým
občanom. Neskôr zložil staviteľskú skúšku a založil si vlastnú
staviteľskú firmu, ktorá realizovala väčšinou jednoduchšie stavby.
Okrem toho odkúpil galandovskú tehelňu, ktorú zásadne zmodernizoval. Po
vzniku Československej republiky sa zapojil do organizovania slovenských
staviteľov, v roku 1921 sa stal spoluzakladateľom a prvým pokladníkom
Jednoty staviteľov pre Slovensko.29 Zomrel 24. 5. 1938 v Martine. 30
Podľa pamätníkov bol aj “eklatantným príkladom pre československú
vzájomnosť”. 31 Do Martina prišiel aj s manželkou Alojziou, rod.
Drábekovou a viacerými deťmi. Jeho dvaja synovia, obaja profesiou
stavitelia, Eduard a Stanislav sa oženili s dcérami organizátora
živnostníckeho hnutia Bohuša Kianičku. Synovia sympatizovali s národne
orientovanými politickými stranami a Stanislav patril k politickým
emigrantom z roku 1945. Po krátkom pobyte v Rakúsku sa usadil v
Argentíne, kde pôsobil i v krajanskom hnutí. Spomenuté osobnosti
prišli do Martina v priebehu polstoročia z rôznych dôvodov. Spočiatku
ich sem priviedla, zdá sa, len bežná migrácia alebo rodinné dôvody,
neskôr to však boli hlavne pozvania či ponuky práce od vedenia
tunajších priemyselných podnikov, v ktorých potrebovali odborníkov a
remeselníkov profesií, ktoré na Slovensku ešte veľké tradície nemali.
Títo Česi, niekedy aj Moravania a Slezania, sem ochotne prišli,
založili si rodiny a zúčastňovali sa aj na rôznych podujatiach
slovenského národného života. Jednoducho, stali sa Martinčanmi. Ich
pôsobenie v Martine predstavuje osobitnú kapitolu spolupráce Čechov a
Slovákov pred rokom 1918, najmä v hospodárskej oblasti.