Margaréta Horváthová, Múzeum Karpatských Nemcov, Bratislava
Téma českého výtvarného umenia a jeho predstaviteľov vo vzťahu k Slovensku by pokryla priestor jednej monotematickej konferencie. Môj príspevok v žiadnom prípade nemôže saturovať šírku tejto problematiky, takže môže byť pochopený ako návod na uskutočnenie budúcej odbornej diskusie.V rámci vývinu česko-slovenských vzťahov vo výtvarnom umení upriamim pozornosť len na krátky, ale významný úsek prípravy, založenia a existencie združenia českých a slovenských maliarov pod názvom Grupa
uhorsko- slovenských maliarov a maliarskej kolónie ako prvej na území Slovenska. Od národného obrodenia v polovici 19. storočia je záujem o ľudovú kultúru prezentovanú ako “ľudový svojráz” vedmo s národným historizmom najcharakteristickejším prejavom národného kultúrneho vedomia. Je príznačné, že záujem o “ľudový svojráz” nie je iba slovenskou vecou. Od polovice 19. storočia, od čias Boženy Němcovej, Mánesa, Friča, Zvěřinu a Věšína, trvá neprerušený záujem o Slovensko aj v českej kultúre, ba sú v nej obdobia a ideové koncepcie, v ktorých je Slovensko ústrednou myšlienkou. Otázky vývinu národopisných a ľudovožánrových tém v českom a slovenskom výtvarnom umení sú už známe, i keď nie súhrnne spracované.

Na Morave sa záujem o ľudový žáner na prelome storočí saturoval Úprkom a jeho skupinou, v Čechách dokonca už dávnejšie ochabol. Výtvarná Praha mala už vtedy iné ústredné problémy a otázku národného umenia prestala spájať s ľudovo-žánrovou alebo národopisnou orientáciou. V období zvýšených aktivít politicko-národného hnutia, v atmosfére dôrazu na otázky národnej kultúry a slovanských kultúr, na výstave v Hodoníne v roku 1902, sa vykryštalizovala myšlienka založenia výtvarného združenia Grupa uhorsko-slovenských maliarov. Hlavným iniciátorom bol maliar Jaroslav Augusta (1878 Humpolec- 1970 Banská Štiavnica), ktorý sa dostal na Slovensko ako 14 ročný so svojimi rodičmi a súrodencami. Otec Peter Augusta bol obchodník s vlnou, ktorého obchod upadol a tak sa rozhodol presťahovať na Slovensko to Rimavskej Soboty, kde Jaroslav navštevoval dva ročníky maďarskej ľudovej školy. V roku 1894 sa rodina Augustovcov presťahovala do Tisovca, kde udržiavali blízke vzťahy s viacerými významnými dejateľmi, dokonca Jaroslav maľoval portrét Štefana Marka Daxnera na podnet jeho syna Ivana. Jaroslav Augusta tu zhotovoval portréty podľa fotografií a zároveň vypomáhal otcovi v jeho obchode.. Celoživotný vzťah Augustu k Slovensku sa nebudoval až v Tisovci, ale záujem o Slovensko v ňom vzbudil maliar Cyril Kutlík, ktorý bol hosťom Augustovcov v Humpolci. V rokoch 1897-1900 študoval J. Augusta na AVU v Prahe, kde pôsobil v spolku Detvan s J.G: Tajovským, Vavrom Šrobárom, M.R.Štefánikom a inými slovenskými študentami. Na štúdiách ho podporovala i Československá jednota. Počas prázdnin 1899-1900 maľoval národopisné motívy vo Veľkej Slatine, Očovej a na Dobrej Nive, kedy maliarsky objavil Detvu. Rázovitosť Detvy ho uchvátila natoľko, že pre “svoju veľkú tému” získal nadlho i konškoláka maliara Emila Pacovského. V ovzduší tohto veľkého objavu sa zrodila myšlienka založiť na Detve maliarsku kolóniu. Myšlienka kolónií bola v tom čase medzi výtvarníkmi aktuálna, temer vo všetkých výtvarných kultúrach. Inšpirovaní boli maliarskou kolóniou vo Worspwede pri Brémach, v Nagybányi, či Szolnoku. K pravidelným letným pobytom Jaroslava Augustu a Emila Pacovského v Detve sa pridružil nepravidelné návštevy a pobyty mnohých maliarov – študentov z Mníchova (kde študoval i J. Augusta v rokoch 1900-1906) a z Prahy. Boli medzi nimi Ludvik Strimpl, Otakar Vaňáč, August Satra, Hans Mach, Otto Otmar, Joža Úprka, Miloš Jiránek, či Antonín Brunner. Detva ostávala do roku 1908 hlavným stanom a výtvarným programom, ktorého obdobu nenachádzame vo výtvarnom umení na Slovensku. Je potrebné zdôrazniť, že Detva ako maliarska kolónia nespĺňala všetky kritériá a preto nie je možné klásť rovnítko voči ostatným súdobým kolóniám v Uhorsku. Obmedzené pracovné možnosti, nedostatok v ubytovaní a ďalšie technické problémy odradili viacerých záujemcov po prvom pobyte. Napokon stálymi účastníkmi kolónie boli len Augusta s Padovským, ale detvianska kolónia sa udržala celých osem rokov. Súbežne s Detvou mali Augusta s Pacovským záujem aj o iné kraje Slovenska – o Oravu, ktorá bola však už pred nimi “objavená” Věšínom. Jaroslav Věšín vstúpil do povedomia národno-spoločenského života na Slovensku výstavou svojich obrazov v Martine v roku 1887, ktorej súčasťou bola výstava výšiviek zorganizovaná Pavlom Socháňom.

Od Věšínovho zobrazenia Slovenska, ako šťastného kraja, kde sa všetko len tak rozplýva veselosťou a smiechom, kde nikdy nepozorujeme, že slovenský roľník musí aj robiť a pochovávať, sa Augusta s Pacovským odlišovali svojim umeleckým výrazom a námetmi. Grupa uhorsko-slovenských maliarov vznikla z dvoch podnetov – prvým bol detviansky program (kolónia), druhým potreba slovenského výtvarného združenia, ktorého myšlienka bola priamou odozvou hodonínskej výstavy v roku 1902. Výstava v Hodoníne mala byť spoločným podujatím moravsko-slovenských a uhorsko-slovensých maliarov, na ktorom sa zo Slovenska zúčastnili Tomáš Andraškovič, Jaroslav Augusta, Jozef Hanula, Karol Lehotský, Milan T. Mitrovský. Prípravy na túto výstavu zaktivizovali Augustu s Pacovským, ktorá sa tešili na možnosti prezentácie svojich detvianskych prác. K samotnému založeniu Grupy uhorsko-slovenských maliarov došlo na Žilinskej priemyselnej výstave v roku 1903, kde sa niektorí maliari podieľali na výstavke svojich obrazov. Tieto aktivity podporili bratia Makovickí z Ružomberka. Skutočným objavom výstavy sa stal Gustáv Mallý, ktorý bol aj jedným zo zakladateľov grupy. Výstavy sa zúčastnili aj T. Andraškovič, K. Lehotský a žilinský profesor Oberndorfm ktorý však po obvinení z panslavizmu predčasne svoje diela z výstavy stiahol. Prirodzene, že nechýbala účasť Augustu a Pacovského. Grupa uhorsko-slovenských maliarov bola personálne neveľký spolok; predsedom bol Emil Pacovský, tajomníkom Jaroslav Augusta a pokladníkom Gustáv Mallý. Napriek tomu grupa v nasledujúcich štyroch rokoch (do roku 1907) usporiadal spolu 11 výstav. Ani jedna z nich nebola realizovaná na Slovensku, väčšina na Morave. Okrem trojice zakladateľov boli príležitostne prizývaní slovenskí a českí maliari – Lehotský, Jiránek, Mitrovský, a brat Jaroslava Karel Augusta. Protagonista Grupy Jaroslav Augusta našiel hlavnú umeleckú ambíciu v národopisne vernom dokumente jedinečnosti života ľudu v mnohých krajinách, či dedinách Horného Uhorska. Emil Pacovský bol osobnosť s rapsodicko – romantickými sklonmi, nadaný i literárne, ktorý uprednostňoval pracovné motívy a všeobecne melancholickú atmosféru výjavov z ľudového života. Pacovský bol z členov Grupy najrozhľadenejší, s najväčšou šírkou záujmov, iniciatívny a veľkorysý. Jeho výtvarné dielo ostalo torzom, pretože po neúspechu na luhačovickej výstave v roku 1907 prestal postupne ako maliar pracovať a venoval sa vydavateľskej a literárnej činnosti, v čom tiež vykonal veľa v riešení a propagovaní slovenskej otázky. Vo februári 1907 opustil Detvu natrvalo, čím prispel k rozpadu Grupy. Jaroslav Augusta sa po mnohých cestách (v Prenčove u A. Kmeťa, v Pezinku u G. Mallého v roku 1909, v Bratislave v roku 1910) usadil v roku 1911 vo Važci, kde založil maliarsku kolóniu so stálymi príslušníkmi. K nim patril brat Karel Augusta, Peter J. Kern, moravský sochár Franta Úprka. Kolónia však zanikla už v roku 1913. S P.J.Kernom a Ivanom Žabotom zakladá J. Augusta v roku 1919 v Martine Spolok slovenských umelcov. Úsilia Grupy uhorsko – slovenských maliarov predstavovali výnimočnú dobovú tendenciu, ktorá síce nevytvorila základ na kontinuitné nadviazanie, no rozhodne zanechala svoj vplyv na výtvarnej a ideovej orientácii slovenských maliarov.

Október 2000
Margaréta Horváthová