Česko-slovenské vzťahy na stránkach tlače Hlinkovej slovenskej ľudovej
strany a Slovenskej národnej strany v období autonómie Slovenskej
krajiny.

Barbara BystrickáPo Mníchovskej dohode sa znovu otvorila otázka štátoprávneho postavenia Slovenska v rámci Československej republiky. V zmenenej medzinárodnej, ale aj vnútropolitickej situácii došlo k preskupeniu politických síl vo vnútri štátu. Oslabené boli predovšetkým pozície vládnucich českých strán a dominantnou politickou stranou na Slovensku sa stala Hlinkova
slovenská ľudová strana. Jej predstavitelia využili tieto zmeny a
intenzívnejšie nastolili požiadavku prijatia autonómie Slovenska podľa
návrhu z 5.6. 193 Tieto snahy boli zavŕšené prijatím Žilinskej dohody
6.10. 1938, ktorá bola výsledkom dohody slovenských politických strán, v skutočnosti však predstavovala úplne presadenie koncepčných zámerov HSĽS, ale súčasne bola aj kompromisom medzi ústrednou vládou, HSĽS a slovenskými politickými stranami. Po vzájomných rokovaniach predstaviteľov novo utvorenej slovenskej autonómnej vlády, členov HSĽS s predstaviteľmi ústrednej vlády bol 22.11. 1938 prijatý ústavný zákon o autonómii Slovenska , čím sa ČSR zmenila na federáciu asymetrického modelu.

Aj napriek tomu, že v novej autonómnej vláde mali okrem členov
HSĽS zastúpenie aj politici z agrárnej strany, v skutočnosti ďalší
vnútropolitický vývoj na Slovensku určovala výlučne HSĽS. Začala sa
etapa budovania “nového Slovenska”, ktorá bola typická svojim
nedemokratickým, autoritatívnym charakterom a dotkla sa nielen
politického, ale aj spoločensko-kultúrneho vývoja na Slovensku.
Významnú úlohu v procese prestavby Slovenska na princípoch
“národných a kresťanských”, zohrala propaganda, ktorá mala zdôvodňovať
uskutočňované zmeny. Jej trvalou súčasťou sa stala negácia
predchádzajúceho politického systému. Kritikou predchádzajúcej politiky
a jej hlavných zásad sa malo odôvodniť prevzatie politickej moci na
Slovensku, prebiehajúce zjednodušovanie politických pomerov, t.j.
likvidácia pluralitného systému a nastolenie mocenského monopolu jednej
strany, ako aj celková prestavba Slovenska podľa predstáv HSĽS. Typickým
prejavom nového režimu sa stalo aj hľadanie a vytypovanie vnútorného
nepriateľa. HSĽS sústredila svoju pozornosť spojenú s ostrou kritikou
na predstaviteľov bývalého režimu, hlavne E. Beneša a M. Hodžu,
“čechoslovakistické” strany, predovšetkým však na Čechov a Židov.
Prirodzeným následkom bolo vzrastanie protičeských a protižidovských
nálad na Slovensku, podporované šírením hesiel : ” Česi peši do Prahy” a

” Slovensko Slovákom” .
Cieľom tejto systematickej propagandy bolo nielen zahmlievať podstatu
budovania autoritatívneho režimu na Slovensku, ale aj získavať sympatie
obyvateľstva pre uskutočňované politické zmeny. Negovaním
predchádzajúceho systému a jeho postupným odstraňovaním sa mala utvoriť
možnosť budovania “nového a lepšieho Slovenska”, v ktorom by boli
uspokojené všetky potreby občanov. Jedným z najvýznamnejších
masovokomunikačných prostriedkov, ktoré ovplyvňovali a utvárali verejnú
mienku na Slovenku bola tlač. Práve na stránkach periodík jednotlivých
politických subjektov sa odzrkadľovali aktuálne problémy autonómneho
Slovenska. Ich štúdiom sa dajú zmapovať najčastejšie diskutované otázky,
pričom práve počas autonómie sa ňou stal vzťah predstaviteľov
politických strán k česko-slovenským vzťahom, predovšetkým k postaveniu
Čechov na Slovensku. Po 6.10. 1938 sa táto problematika dostáva do
kvalitatívne odlišnej roviny a mení sa aj postoj k riešeniu tohto
problému.
Po prijatí zákona o autonómii Slovenskej krajiny a v dôsledku zmien na
politickej scéne sa utvorili nové podmienky za akých mohli rôzne
periodiká vychádzať. Predstavitelia HSĽS si uvedomovali význam tlače v
ovplyvňovaní verejnej mienky a aj z toho dôvodu pristúpili k ráznym
opatreniam voči periodickej tlači ostatných politických strán. Niektoré
z nich napríklad Slovenské zvesti boli zastavené už počas októbra, a
niektoré – Slovenský hlas – prestali vychádzať koncom roku 1938. Do
ostatných periodík boli 29.10. 1938 dosadení vládni dôverníci, ktorí do
veľkej miery určovali charakter novín. Propagandisticky sa zdôvodňovala
potreba “zmenšenia” počtu novín ako nezdravého a nežiadúceho javu na
Slovensku: ” Náš národ nepotrebuje veľa a slabo vystrojených novín, ale
niekoľko dobre redigovaných a technicky zdokonalených časopisov.” Z
uvedených dôvodov sa do popredia dostávali predovšetkým denníky HSĽS
Slovák a Slovenská pravda.

Významnou oporou nového systému boli aj silne
nacionalisticky vyhranené časopisy – týždenník Gardista, ktorý začal
vychádzať od 18.1. 1939 a dvojtýždenník Nástup.
Zmeny po 6.10. sa dotkli aj druhej autonomistickej strany na Slovensku –
Slovenskej národnej strany, čoho dôkazom bolo aj zvýšenie periodicity
ich tlačového orgánu Národných novín. Po prijatí autonómie Slovenska
začali vychádzať ako denník.
Prakticky všetky denníky privítali na titulných stranách uskutočnenie
autonomistického programu a zmenu štátoprávneho postavenia Slovenska v
ČSR. Najvýraznejšie sa v tomto smere prejavila tlač HSĽS, ktorá
prezentovala prijatie autonómie ako naplnenie sebaurčovacieho práva
Slovákov. Veľmi pozitívne sa hodnotil pád tak často odsudzovaného
centralistického režimu a fiktívnej idei jednotného československého
národa. HSĽS sa považovala za jedinú oprávnenú politickú stranu, ktorá
môže a bude rozhodovať v nových politických pomeroch. Súčasne vytýčila
zásady budovania “nového” Slovenska na zásadách kresťanských a
národných, v duchu hesla : ” Slovensko Slovákom.” Vykonávané opatrenia
naznačovali, že z procesu prestavby Slovenska budú vylúčení “škodcovia
národa”, pričom sa jednalo predovšetkým o Čechov a Židov.
Prijatie autonómie Slovenska privítala aj SNS, čo sa odrazilo i na
stránkach Národných novín. Podľa SNS nové štátoprávne usporiadanie
konečne vyriešilo slovenskú otázku v zmysle slovenských požiadaviek a
dosiahlo sa ňou naplnenie národnej slobody Slovákov. Podobne ako HSĽS
aj SNS privítala pád ” fiktívnej idei jednotného československého
národa” a pripravovala sa na budovanie Slovenska, ktoré bude naplno v
správe Slovákov. Aj Národnie noviny poukazovali na prehmaty českej
vlády voči Slovákom a od zmeny štátoprávneho postavenia Slovenska
očakávali, že sa týmto javom v budúcnosti zamedzí a nebudú sa viac
opakovať: ” Dobrých 17 rokov znášali sme príkoria od Čechov a
Čechoslovákov, za svoje presvedčenie.”
Súčasťou preberania moci na Slovensku predstaviteľmi HSĽS bola negácia
a kritika predchádzajúceho režimu a jeho výsledkov. Jednou z prvých
oblastí, ktoré boli podrobené kritike bola zahraničná politika. Podobné
stanovisko zastávala aj SNS. Aj napriek tomu, že ani jedna z oboch
politických strán nemala ujasnenú koncepciu zahraničnej politiky, v
období pred prijatím Mníchovskej dohody bola predovšetkým HSĽS kritikom
oficiálnej zahraničnej politiky ČSR. Vývoj po Mníchove 1938 chápali ako
potvrdenie správnosti svojho stanoviska a kritiku obrátili najmä proti
E. Benešovi: ” Naše ministerstvo zahraničia pod vedením bývalého
ministra zahraničných vecí dr. Beneša – to bolo kráľovstvo samo pre
seba, kde sa rozhadzovali tisíce a milióny len tak … kde jediným
rozhodujúcim pánom bol šéf tohto úradu dr. Beneš, ktorý ako keby si bol
toto ministerstvo vyárendoval”. Tento trend nebol typický len pre
spomenutú tlač HSĽS a SNS, ale súvisel s celkovým nastoleným
“protibenešovským” kurzom druhej republiky a objavoval sa ako v
slovenskej, tak aj v českej tlači. HSĽS a SNS po Mníchove kritizovali aj
koncepciu organizácie bezpečnosti štátu v predchádzajúcom období, ktorá
sa im javila ako nesprávna a neúčinná. Obe strany mali výhrady voči
ZSSR, ako jednému zo zásadných pilierov v predchádzajúcom bezpečnostnom
systéme ČSR, pretože odmietali jeho vnútorný systém a nepovažovali
Sovietsky zväz za adekvátnu záruku účinnej pomoci v prípade ohrozenia
republiky. Proti ďalšiemu pilieru Benešovej zahraničnej politiky –
Francúzku, kládli požiadavku pestovania dobrých vzťahov s okolitými
susednými štátmi.
V náväznosti na pertraktovanie problémov spojených s organizáciou
bezpečnosti, geopolitickým postavením Slovenska, novým pomerom síl a
vplyvu veľmocí v stredoeurópskom priestore sa vynorila aj otázka
budúcnosti krajiny. Zaujímavo reagovala časť autonomistickej tlače na
pertraktovanie myšlienky utvorenia samostatného slovenského štátu v
bližšie neurčenom čase, ktorá sa začala objavovať v denníkoch ľudovej
strany a v prejavoch jednotlivých predstaviteľov radikálneho krídla HSĽS
od decembra 1938. SNS aj keď vo viacerých smeroch podporovala koncepciu
ľudovej strany a jej precíznejšie neformulovanú predstavu ” nového
Slovenska” , v štátoprávnej otázke však jednoznačne presadzovala zásadu,
že budúcnosť Slovenska je zaistená len vo federalizovanej
Československej republike. 16 V rámci ľudovej strane sa názory na
budúcnosť Slovenska a jeho štátoprávne postavenie až priamo diametrálne
líšili. Umiernené krídlo strany síce myšlienku samostatného slovenského
štátu v budúcnosti neodmietalo, avšak jeho realizáciu chceli prenechať
ako súčasť prirodzeného evolučného vývoja a dosiahnuť ju zásadne len
legálnym spôsobom.17 Na druhej strane radikáli z HSĽS nebrali ohľad na
formu vyhlásenia štátu, chceli dosiahnuť samostatnosť za pomoci
nacistického Nemecka18 a okrem mnohých prejavov na verejných
zhromaždeniach, približne od decembra 1938 propagovali svoje predstavy o
samostatnom štáte aj v slovenskej tlači. V celkovom kontexte sa však
myšlienka samostatného štátu v periodickej tlači neobjavovala
systematicky, ale
viac-menej sporadicky. Bol to bezosporu pokus o ideologické
ovplyvňovanie verejne mienky a hoci Slovák prinášal takéto informácie,
respektíve publikoval prejav A. Macha na zhromaždení v Rišňovciach 5.2.
193919 a podobné vyhlásenia, nešlo v žiadnom prípade o rozhodujúci trend
propagandisticko – politického pôsobenia. Otázka samostatnosti Slovenska
nepredstavovala na stránkach autonomistickej tlače ústrednú tému dňa,
dokonca ani nie v období po zásahu ústrednej vlády na Slovensku v dňoch
10. 3. – 14.3. 1939.

Tento problém nastoľovali výlučne radikáli a tak sa
pokúšali ovplyvniť myslenia a postoje verejnosti.
Ďalšou často diskutovanou otázkou na stránkach denníkov obidvoch strán
bolo riešenie maďarských územných požiadaviek po mníchovskej
konferencii. Predstavitelia HSĽS, ktorí sa zúčastnili na rokovaniach v
Komárne, mali po prvý krát možnosť aktívne zasiahnuť do medzinárodnej
politiky. Svoj postup v tejto veci sa snažili prezentovať ako nesmierne
pružný, na rozdiel od predchádzajúcej pražskej politiky, ktorá všetky
problémy riešila zdĺhavým diskutovaním a bez konkrétnych výsledkov. HSĽS
verila, že rokovania s maďarskými politikmi dopadnú v prospech
Slovenska.20 Rovnaký názor v tomto smere zastávala aj SNS, ktorá taktiež
dúfala v skoré vyriešenie celého problému. Pre obidva politické subjekty
bolo prijatie Viedenskej arbitráže obrovským sklamaním. Na rozdiel od
SNS sa HSĽS priamo podieľala na rokovaniach a odmietala si priznať svoju
porážku a za neúspech Viedenskej arbitráže vinila predovšetkým
predchádzajúcu politickú garnitúru. Postupné nastoľovanie
autoritatívneho režimu na Slovensku bolo sprevádzané aj zjednodušovaním
politického systému na Slovensku. Táto myšlienka nebola len imanentnou
zložkou HSĽS, ale podporovali ju aj ostatné politické strany na
Slovensku. Ľudová strana ale presadila svoju koncepciu zjednodušenia
politického systému, ktorá v konečnom dôsledku viedla k likvidácii alebo
tzv. zlúčeniu všetkých politických strán, s výnimkou politických
subjektov národnostných menšín, s HSĽS. SNS spočiatku predpokladala, že
ako strana, ktorej program už pred 6.10. 1938 obsahoval požiadavku
autonómie, bude mať podiel na moci spolu s HSĽS. Z týchto dôvodov sa
vyslovila za úzku spoluprácu s ľudovou stranou, ktorá, ale ako sa v
nasledujúcom období ukázalo, nemala záujem deliť sa o moc so žiadnou
politickou stranou. 21 Terčom útokov tlače ľudovej strany sa stala
činnosť celoštátnych strán
– agrárnikov, sociálnych demokratov a pod., ktorých slovenské časti
podliehali riadeniu pražského centra. Najmä voči ním, nositeľom
centralistickej politiky na Slovensku sa sústredila v tlači forsírovaná
kritika preto, že “práve oni zostali poslednými baštami tých politikov,
ktorí ešte verili v zvrátenie pomerov na Slovensku po 6.10.” Tento
proces zjednodušovania politických pomerov na Slovensku spočiatku
podporovala aj SNS: ” České politické strany pestovali na Slovensku
politiku protislovenskú a štátu škodlivú.”22 České strany, podľa názoru
SNS, stratili na Slovensku svoje opodstatnenie a preto národniari
požadovali zastavenie činnosti sekretariátov týchto strán. Predstava SNS
o zjednodušení politických pomerov mala však presne stanovenú hranicu,
ktorá sa nestotožňovala s názormi HSĽS, o čom svedčí aj rozčarovanie
národniarov, keď došlo z iniciatívy Krajinského úradu novembri 1938 k
zastaveniu činnosti ich strany. Výsledkom úsilia HSĽS bolo utvorenie
jednej politickej strany Hlinkovej slovenskej ľudovej strany – Strany
slovenskej národnej jednoty. HSĽS tento akt z ideologického hľadiska
prezentovala ako koniec trieštenia politických síl na Slovensku a
spojenie národných síl Slovákov do jednotnej politickej strany. Práve
toto tvrdenie sa stalo najčastejšie opakovaným argumentom, ktorým sa
malo odôvodniť zjednodušovania politických pomerov a stalo sa súčasťou
účelovo vedenej propagandy pri ospravedlňovaní uskutočňovaných
antidemokratických opatrení.
Denníky HSĽS pravidelne a pomerne často vyzdvihovali na svojich
stránkach pozitívne vlastnosti novej autonómnej vlády, jej schopnosť
rýchleho rozhodovania a nazývala ju vládou činov. Práve týmto sa mala
odlišovať od predchádzajúcich pražských vlád, ktoré sa “unavovali
neustálym schôdzovaním, vyčerpávali sa jalovými debatami a mudrovaním. Z
toho dôvodu bolo nutné, aby skrachovali, spolu s celým systémom, aký
budovali.”23 Cieľavedomá diskreditácia vládnutia predchádzajúcich elít
spájaná s kritikou demokratického systému utvárala ilúzie o efektívnosti
nového spôsobu vládnutia, ale hlavne o nutnosti nahradiť predchádzajúci
systém autoritatívnym režimom.
Pozornosť HSĽS sa po 6.10. 1938 sústredila tiež na prijatie zákona o
autonómii Slovenska, ako bol publikovaný v Slováku 5.6. 1938. Rokovania
o prijatí zákona prebiehali v čase od 8.10. do 22.10. 1938, kedy bol
schválený poslaneckou snemovňou Národného zhromaždenia. HSĽS však počas
tohto obdobia vytvárala v tlači dojem, že česká strana sa snaží
prijatie zákona o autonómii Slovenska oddialiť a zámerne taktizuje.
Ústavnou zmenou malo podľa HSĽS konečne dôjsť k odstráneniu krívd
páchaných na Slovákoch počas predchádzajúceho obdobia. Slováci, podľa
slov predstaviteľov HSĽS nemali možnosť zasahovať do štátnej politiky a
práve štátoprávna zmena v republike im túto možnosť mala poskytnúť.
Veľmi podobné tendencie možno sledovať aj u SNS. Aj ona upozorňovala na
zdĺhavé rokovania ohľadne prijatia zákona o autonómii a požadovala jeho
čo možno najskoršie prijatie a to v podobe, ako ho formulovala HSĽS.24
Pritom bolo objektívnou skutočnosťou, ako to potvrdili aj problémy s
interpretáciou tohto zákona počas Homolovho puču na Slovensku, že tento
ústavný zákon nebol precízne pripravený, napríklad čo sa týkalo
kompetencii kto môže odvolať slovenskú autonómnu vládu. Súčasne obidve
politické strany zaujali rovnaké stanovisko v otázke voľby prezidenta a
prijatia splnomocňovacieho zákona. Okrem už spomenutých okruhov
problémov v oblasti zahraničnej politiky a politického vývoja na
Slovensku venovala autonomistická tlač veľkú pozornosť postaveniu Čechov
na Slovensku. V denníkoch ľudovej strany sa ihneď po prijatí zákona o
autonómii Slovenska rozprúdila ostrá propagandu, ktorá sledovala
konkrétne ciele; odstrániť českých zamestnancov zo Slovenska, ktorý v
procese preberania moci sa stali nežiaducimi a nespoľahlivými. Novo
budovaný režim sa nutne musel zbaviť byrokratického aparátu, ktorý bol
nielen budovaný z Prahy ale fakticky predstavoval mocenské páky
ústrednej vlády na Slovensku. Na tieto miesta bolo potrebné dosadiť ľudí
oddaných ” novému” režimu, tým odmeniť verných prívržencov a
sympatizantov strany a zabezpečiť si potrebné mocenské páky. Z hľadiska
ideologického odôvodnenia bolo veľmi pôsobivé tvrdenie o tzv. chlebovej
otázke t.j. že odchodom českých zamestnancov sa utvára priestor pre
uplatnenie Slovákov, ako aj možnosti ich zamestnania. Predovšetkým v
periodickej tlači HSĽS sa navodila spoločenská atmosféra, ktorá mala
vplývať na kompetentné miesta aby sa otázka českých zamestnancov riešila
rýchle a radikálne. Už 14.10.1938 Slovák na svojej titulnej strane
uverejnil správu o výmene na dôležitých miestach a to: krajinského
prezidenta, policajného riaditeľa mesta Bratislavy a četníckeho veliteľa
na Slovensku . V nasledujúcom období sa na stránkach Slováka a
Slovenskej pravdy uverejňovali zoznamy českých zamestnancov , ktorí boli
daní k dispozícii Prahe.25 Veľmi diskutovanou otázkou bola aj
zamestnanosť Čechov v slovenskom školstve. Najčastejšie atakovanou
osobou sa stal ministerský radca Kaloušek, ktorý bol nakoniec odvolaný a
nahradený P. Čarnogurským. ” Tým si oddýchlo celé Slovensko, ktoré na
poli školskom zakúsilo toľko útrap od tohto človeka, ktorý svoj úrad
zapriahol do najbezočivejšej služby skrachovaného režimu.” 26 Vyučovanie
na školách, pôsobenie českých profesorov a učiteľov na stredných
školách, ale aj na Univerzite Komenského v Bratislave sa stalo po 6.10.
1938 jedným z prvých problémov, ktoré sa začali pertraktovať v tlači. Už
14.10. 1938 funkcionári slovenských študentských spolkov odovzdali
ministrovi školstva a národnej osvety M. Černákovi memorandum, v ktorom
okrem iných otázok sa nastolila požiadavka prepustiť českých profesorov,
ktorí nemali kladný pomer k slovenským veciam.27 Na stránkach tlače sa
táto otázka objavovala takmer permanentne a do značnej miery
ovplyvňovala postoj verejnosti, najmä keď sa zdôrazňovalo, že na
Univerzite Komenského sa aj po 20 rokoch jej existencie nielen prednáša,
ale aj úraduje česky. V tomto smere však okrem oprávnenej kritiky
existujúceho neudržateľného stavu utvárala periodická tlač HSĽS aj
atmosféru negatívneho prístupu aj k účinkovaniu českých profesorov a
učiteľov v miestnych podmienkach. Poskytovali a vyzdvihovali sa, či už
oprávnené, ale aj ničím nezdôvodnené argumenty, ktoré mali potvrdiť
nutnosť odvolania českých zamestnancov v školstve. Vo viacerých
prípadoch išlo o riešenie lokálnych problémov, bez prihliadnutia na
celkovú situáciu na Slovensku, takže na druhej strane sa v masmédiách
ľudovej strany ozývali aj kritické hlasy proti radikálnemu a neuváženému
postupu pri riešení postavenie českých zamestnancov na Slovensku. 28. V
tomto kontexte mala v periodickej tlači HSĽS a SNS veľmi pozitívny ohlas
dohoda ústrednej a autonómnej vlády z decembra 1938 o odsune 9 000
českých zamestnancov zo Slovenska.29 K zmierneniu napätia v tlači
prispela aj návšteva nového prezidenta republiky E. Háchu počas Vianoc
na Slovensku. Táto tendencia mali však len krátke trvanie, pretože v
súvislosti s narastaním problémov medzi ústrednou a autonómnou vládou v
politických a hospodárskych otázkach, pod vplyvom článkov propagujúcich
utvoreniu samostatného slovenského štátu, tlačová kampaň sa zostrovala,
naviac keď sa vytiahli otázky kto a koľko na koho dopláca a pod. 30
Problematike českých zamestnancov na Slovensku venovala značnú
pozornosť aj tlač SNS. Národnie noviny upozorňovali na nespravodlivosť
predchádzajúceho režimu, ktorí preferoval na Slovenku českých
zamestnancov. Taktiež predstavitelia SNS požadovali odsun českých
zamestnancov zo Slovenska, táto požiadavka sa však nenastolovala s takou
ostrosťou a naliehavosťou ako to bolo v tlači HSĽS. SNS žiadala
odstránenie jednostrannej politiky Prahy: ” kedy boli na voľné miesta
dosadzovaní Česi, pričom Slováci mali už dávno svojich vhodných ľudí.”31
Súčasne ale s touto požiadavkou zdôrazňovali, že na Slovensku je veľa
Čechov, ktorí sa spolupodieľali na budovaní Slovenska a bolo:” by veľkým
hriechom a veľkou nevďačnosťou, keby sa týmto Čechom krivdilo.”
Zmeny uskutočňované na Slovensku sa nedotkli len politického života, ale
zasiahli aj oblasť kultúry a spoločenského života. Na mnohé otázky,
ktoré HSĽS nastolovala a požadovala ich riešenie, reagovala SNS podobne.
Išlo napríklad o ustanovenie slovenčiny ako úradného jazyka na
Slovensku. Obidve strany privítali túto zmenu veľmi pozitívne : ” Týmto
nariadením slovenskej vlády, sotiera z dejín ubíjania slovenčiny, jej
obchádzania a znevažovania nenávidené slovíčko “spravidla”, ktoré
vnieslo toľko nesúladu medzi Slovákov a Čechov.”32 V celku možno
konštatovať, že tlačové orgány obidvoch strán sa po autonómii
zradikalizovali, treba ale vidieť rozdiely v tóne obidvoch. Národnie
noviny zaznamenali po prechodnom návale radikalizmu ustupujúcu tendenciu
na rozdiel od Slováka a Slovenskej pravdy. Pravdou je, že Národnie
noviny boli čoraz výraznejšie konfrontované z rastúcou tendenciou HSĽS
prevziať moc o čom svedčila aj cenzúra dôležitých článkov, ktoré
analyzovali rozdiely v náhľadoch na uberanie sa vývoja autonómneho
Slovenska. SNS, ktorá si spočiatku myslela, že sa bude spolupodieľať na
moci , podporovala politické aktivity HSĽS. Neskoršie možno sledovať v
Národných novinách isté rozčarovanie nad tým, že ľudová strana nielen
neskrývala ambície obmedziť pôsobenie národniarov, ale ich priamo
vyradiť z politického života, dokonca likvidovaním ich strany.
Permanentne vysokým stupňom radikalizácie sa vyznačovali populistické
ľudácke denníky Gardista a Nástup. Zaoberali sa tými istými okruhmi
problémov ako Slovák a Slovenská pravda, pričom zvolili oveľa ostrejšie
a často veľmi populistický zamerané formulácie.33 Prezentovali názory
radikálneho krídla HSĽS, a aj preto formulovali svoje postoje v
ostrejšej forme. Je však v tomto kontexte typické, že aj keď práve toto
krídlo strany bolo predovšetkým forsírovalo požiadavku okamžitého alebo
čo najrýchlejšieho vyhlásenia samostatného štátu, tieto myšlienky sa na
stránkach oboch časopisov objavovali, ale v nie tak razantnej forme ako
by sa dalo predpokladať. Pritom ich celkový dosah bol prirodzené
obmedzený už len v dôsledku skutočnosti, že sa nejednalo o denníky.
Periodická a neperiodická tlač HSĽS po 6. 10. 1938, na rozdiel od
predchádzajúceho obdobia, tlmočila názory a predstavy vládnej strany v
procese budovania monopolu politickej moci. Patrila k najmasovejším a
najúčinnejším nástrojom ovplyvňovania verejnosti a utvárania verejnej
mienky. V kontexte politického vývoja v pomníchovskom období
autonomistická tlač vrátane denníka SNS neprispievala k ukľudneniu
verejnej mienky, ale práve naopak sa často stávala nástrojom nátlaku a
napomáhala vyhrocovať česko-slovenské rozpory. Tento stav sa odrážal aj
v existencii vzrastajúceho vzájomného osočovania ako na stránkach
slovenskej, tak aj českej tlače. Narastanie demagogického a
populistického prístupu sa najvýraznejšie prejavovalo v hodnotení
predchádzajúceho vývoja vyúsťujúce často v spochybňovanie a negáciu
celkového postavenia Slovenska v štáte. Pertraktovanie česko-slovenských
vzťahov však na druhej strane tvorilo len časť celkového ideologického
pôsobenia a popri až demagogickom prístupe k týmto problémom existovalo
aj reálne hodnotenie politického diania. Celkove spôsob interpretácie a
hodnotenia česko-slovenských vzťahov na stránkach autonomistickej tlače
odrážal reálny stav, pretože nielen signalizoval ale aj dokumentoval, že
v tomto období dochádzalo k narastaniu rozporov, zhoršovaniu vzájomného
pomeru a obojstranne stupňujúcej nedôvere.