Toto pomenovanie vzniklo v 19. storočí, kedy rozvojom strojovej výroby sa stala produkcia cínových predmetov lacnejšia a tým dostupná širokým vrstvám konzumentov. To však už boli počiatky úpadku kedysi jedinečnej umelecko-remeselnej práce cinárskych majstrov.

V praveku mal cín oveľa vyššiu hodnotu ako striebro, celé tisícročia patril k vzácnym kovom. Za najstaršie predmety z cínu sú považované dva náramky z ostrova Lesbos (asi 4 500 rokov).
Cín, latinsky Stannum, je striebristo lesklý, pomerne mäkký, veľmi kujný kov. Cín sa v prírode voľný nevyskytuje, vždy len v zlúčeninách.

Z latinského názvu cínu sa odvodzovali i pomenovania pre cinárskych majstrov. Zlievači cínu sú zaznamenaní ako stannifusor, stannator, výrobcovia cínových kaniev canulator. V prameňoch sa, pravdaže, stretávame aj s nemeckými termínmi Zinngieser a Kannengieser a maďarskými cinöntő a kancsóöntő.
Pôvodne sa cínové predmety vyrábali spôsobom strateného vosku. Na model z hliny sa naniesla tenká vrstva vosku a prekryla sa tenkou vrstvou hliny. Pri vypálení hliny sa vosk odtavil a do takto vzniknutého priestoru nalial majster cín. Keď cín stuhol, hlina sa rozbila a odstránila. Túto prácnu metódu už od 14. storočia postupne vytláčal iný spôsob výroby  cínových predmetov a to cez delené formy, ktoré po odliatí a spojení tvorili celok Pre takto vyrobené nádoby je charakteristický vertikálny šev.
Z dôvodu ľahšej taviteľnosti sa k cínu pridávalo olovo, vo väčšom množstve však pri styku s potravinami bolo škodlivé. Pomer olova k cínu býval približne 1: 10.  Až v roku 1770 vydala Mária Terézia dekrét, v ktorom sa nariaďuje cinárom, aby sa riady vyrábali z čistého cínu, bez prímesí olova. Takto vyrobené predmety boli značené ako Feinzinn a výrobky preliate zo starého (s olovom zmiešaného) cínu ako Vermischtes Zinn.



Cinárstvo bolo typicky mestským remeslom, konjunktúra ktorého nastala v 17. storočí. Na Slovensku máme doklady o prvom cechu cinárov z roku 1579 z Kremnice, v 17. storočí sú známe cechy v Bratislave, Košiciach, Levoči. Niektoré cechy tvorili len zlievači cínu alebo kanvári, inde sa spájali do spoločných cechov aj s nožiarmi či výrobcami pancierov.
V Čechách existovali cechy cinárov už v 70-tych rokoch 14. storočia (Praha, Brno), čo je pochopiteľné vzhľadom na bohaté ložiská cínu v Krušnohorsku. Tu boli dokázateľne ložiská využívané už v staršej dobe bronzovej.

Najvýznamnejší cinári však boli v Norimbergu, tiež v Prusku, Sasku, Durínsku a Wurtenbergsku.
Rozšírenou činnosťou cinárov bola výroba kanvíc, od čoho aj mali pomenovanie kanvári. Kanvice na vodu, pivo, víno boli rozlične tvarované, od valcovitých s hladkým či rebrovaným plášťom po rozličné kónické, bruchaté, v tvare amfor s plochým dnom, nezriedka na troch tvarovaných nožičkách. Aj forma poklopu bývala rozličná, hladká, vypuklá, zdobená, doplnená plastickou figúrou, erbom, vretenovitým alebo pologuľovitým uškom. Kanvice podľa tvaroslovia mali rozličné pomenovania, niektoré v závislosti od miery objemu (Humpen, Holben, Nischenkannen).



Okrem kanvíc boli častými predmetmi rozličné fľaše (štvor až osemboké) so závitnicovým uzáverom.
Pri zhotovovaní riadu, ktorý v počiatkoch bol určený len šľachte a patriciátu, bola hlavným kritériom funkčná úžitkovosť formovaná praktickými skúsenosťami. I tak sa taniere a misy prizdobovali aspon zvlneným okrajom a iniciálami majiteľa. K použitiu na stolovanie vyrábali cinári aj príbory, poháre, džbány, rozmanité dózy, cukorničky, lavóriky a servisy na kávu.

Súčasťou mobiliáru boli aj cínové svietniky (viacramenné lustre), olejové lampky, sväteničky, soľničky , kalamáre a nádoby na rozličné použitie.

Mnoho artefaktov z cínu tvorilo súčasť cechových inventárov.
Objednávateľmi cínových predmetov bola však aj cirkev. Krstiteľnice, svietniky, krucifixy a liturgický riad bola potrebné stále inovovať alebo dopĺňať.

Cín sa zdobil rytinami, vyrážaním dekoru razidlami, výnimočne maľovaním či zlatením.
Identifikovať predmety z cínu nie je problematické, pretože sú od 17.-18. storočia v prevažnej miere značené. Okrem značky s mestským znakom aj značkou majstrovskou a značkou kvality. Napríklad v nemeckých krajinách je kvalita označovaná rozetou, písmenom X, pre dovozový cín z Anglicka postavou anjela a pod. Značiek a ich variácií je veľmi mnoho.

V prvej polovici 19. storočia prichádza úpadok vo výrobe cínu, predmety dennej spotreby sa vyrábajú továrensky a z lacnejších a hygienickejších materiálov (kamenina, porcelán, smalt).
V Nemecku ( čiastočne i vo Francúzsku) sa výroba cínu preorientovala na historizujúce predmety, ktoré sa stali vyhľadávané ako upomienkové  a doposiaľ sa vyrábajú.

Lit.: Niggl, R. : Zinn nach altem Vorbild. Verlag Schneider – Henn, 1983
A archív autora

Dorotka 2006

Zdroj: www.obnova.sk