Hrnčiarske umenie je známe v dejinách ľudstva od pradávna. Aj kmene na najnižšom stupni vývoja dokázali pre svoju potrebu vyrábať nádoby z hliny, vysušovali ich na slnku, prípadne vypaľovali v ohni tak, že boli spôsobilé na uchovávanie zásob a tekutín. Až vynález nepriepustnej glazúry znamenal podstatné skvalitnenie keramických výrobkov. Tajomstvo jej zloženia poznali už starí EgypťaniaV Európe rozkvitalo hrnčiarske umenie v Španielsku v dobe nadvlády Maurov v prvej polovici 15. storočia. Tu vznikali nádoby na značne vysokej technickej a umeleckej úrovni. Boli pokryté nepriehľadnou bielou ciničito-olovnatou glazúrou, znakom pravej majoliky. Tieto výrobky dostali pomenovanie majolika podľa ostrova Mallorca (Majorka), cez ktorý boli dopravované do Talianska ako mimoriadne žiadaný tovar. V Taliansku strediskom tejto výroby bola už v 14. storočí Faenza, hlavné mesto provincie Ravenna, odkiaľ výrobky vyvážali do Európy pod názvom fajansa (z Faenza). Medzi majolikou a fajansou nie je žiadny technický rozdiel, keramické výrobky s bielou nepriehľadnou olovnato-ciničitou glazúrou nazývali v predalpských krajinách fajansa, na druhej strane Álp majolika. Na Slovensku sa ujali obe pomenovania. Technika fajansovej výroby sa čoskoro rozšírila aj do Francúzska, Nemecka a Nizozemska, kde v Delfte dosiahla najväčší rozkvet. Do Uhorska prenikol kult talianskej fajansy v sedemdesiatych rokoch 15. storočia najmä prostredníctvom dvora Mateja Korvína a jeho talianskej manželky Beatrix Aragonskej a tiež cez Tirolsko do Podunajska.

Zásluhu na rozšírení výroby fajansy na území Slovenska majú habáni. Náboženská sekta novokrstencov (anabaptisti – krst sa uskutočńoval až v dospelom veku jedinca) prichádzala na Moravu (od roku 1525) a odtiaľ na Slovensko (prví v roku 1546) zo severného Talianska, južného Tirolska a Nemecka a zo Švajčiarska.

Na Morave i na západnom Slovensku bývali habáni v spoločných dvoroch (tzv. Haushaben – odtiaľ pravdepodobne pomenovanie habán) a ich základným predpokladom spolunažívania bolo prísne dodržiavanie zásad spoločného majetku.

Ešte v 17. storočí tvorili habáni uzavreté ostrovy obyvateľstva, značne sa odlišujúce od domácich obyvateľov jazykom, religiozitou a z toho vyplývajúcimi osobitosťami života. Ako zruční remeselníci vedeli zabezpečiť nielen všetky svoje potreby, ale aj potreby domáceho obyvateľstva – šľachty, mesta i vidieka. Od 70-tych rokov 17. storočia sa rozličnými vplyvmi (katolizácia, uvoľňovanie vnútornej a formálnej jednoty bratstiev) začal rozpad habánskeho spoločenstva, zavŕšený v druhej polovici 18. storočia.

Rozpadom kolektívneho hospodárenia dielne na fajansový riad prešli do majetku jednotlivých habánskych rodín a postupne prijímali do učenia i príslušníkov domáceho obyvateľstva.

V 70-tych rokoch 17. storočia bolo na Slovensku sedem spoločných habánskych dvorov – Sobotište, Dechtice, Veľké Leváre, Moravský Ján, Košolná, Častá, ale habáni v skoršom (niekde naopak v neskoršom) období sídlili i v Brodskom, Horných Orešanoch, Kútoch, Gbeloch, Šaštíne, Holíči, v Senici, Chtelnici, Dobrej Vode a inde, najsevernejšie v Soblahove a Trenčíne. Habánska fajansa bola dokladom dokonalého ovládania remesla poznačená etikou habánskeho spoločenstva, najmä striedmosťou v umeleckom vyjadrovaní. Dekor habánskych prác bol najmä v počiatočnom období poznačený predpismi z roku 1612, ktoré zakazovali motívy ľudí a zvierat, ako i nádoby žartovných tvarov.

V súvislosti s objednávateľským okruhom (uhorská šľachta, mestský patriciát, remeselníci) sa mení i charakter výzdoby i morfológie habánskej keramiky. Najkvalitnejšie výrobky habánskej fajansy sú pokryté bielou kompaktnou glazúrou s dekorom v štyroch vysokožiarových farbách – modrej, žltej, zelenej a mangánovej. Od druhej polovice 17. storočia sa už objavujú i sýtomodré, sivomodré a žlté polevy, neskôr i mramorované. V poslednej štvrtine 17. storočia (po ceste habánskych vyslancov do Holandska) začínajú vyrábať tzv.holandskú bielo-modrú fajansu, ktorá imitovala čínsky porcelán. V tomto období už habánsku fajansu zdobia i prvky prevzaté z tureckej fajansy (napr. tulipány, klinčeky, konvalinky, bobule).

Kompozičné podnety prevzaté z delftskej fajansy (čínske krajinky, architektúra, vtáčiky a rastliny), renesančné prvky ako i turecké vplyvy doznievajú po celé 18. storočie, ale od jeho druhej polovice je evidentný vplyv domáceho slovenského prostredia, najmä v zdobení poľnohospodárskymi motívmi a koncom storočia už aj s výjavmi svätcov, svätíc a patrónov. Dlhotrvajúci proces zľudovenia habánskej fajansy súvisí i so zakladaním keramických dielní tam, kde dovtedy habáni neboli usadení (Stupava, Suchá, Modra a i.)

Výrazný vplyv na formovanie ľudovej fajansy mala manufaktúra v Holíči, založená manželom cisárovnej Márie Terézie, Františkom Štefanom. Ľudová fajansa v 19. storočí je spojnicou všetkých vkladov predchádzajúcich vývojových etáp, obohatená o domáce výtvarné prvky iných druhov ľudového umenia. Popritom sa však výzdoba fajansy viaže predovšetkým na požiadavky objednávateľa, ktorým je už v tomto období široký okruh obyvateľov miest a vidieka.

V súvislosti s narastajúcou konkurenciou priemyselne vyrábaného tovaru (kamenina, porcelán, smalt) sa zrýchlila výroba fajansí na úkor kvality, čo sa prejavilo i v obmedzenej farebnosti( napr. modro-biela), redukovanom dekóre a v konečnom dôsledku s ustupujúcim dopytom po fajanse i k zániku mnohých dielní.

Postupne sa pokúsime predstaviť jednotlivé dielne, ich produkciu, majstrov s ich značením i morfológiu, výzdobné techniky a motívy výzdoby predmetov z fajansy.

Lit.: Pišútová, I. : Fajansa. Tatran 1981
Landsfeld, H. : Lidové hrnčířství a džbánkaŕství. Pha 1950
Kalesný, F. : Habáni na Slovensku. Tatran 1981
Archív autora

pre Obnova.sk: Dorotka 2006/7