Nie, že by som mal nariadenú karanténu, ale mnohí si jej strasti i slasti „užívajú“. Najhoršia je vynútená nečinnosť. Preto vám chcem ponúknuť nápad, ktorý je ako šitý na súčasnú situáciu.

Toť nedávno som sa venoval rímskym lárom a keďže často je dôležitý aj kontext, neušli mojej pozornosti ani penáti a máni. Všetci spomenutí patrili medzi ochranné božstvá domu a rodiny. Sídlili pri rodinnom ohnisku. Penáti chránili predovšetkým  pána domu ako aj najbližšiu rodinu a dedili sa v rodine a v rode. Lárovia boli ochrancovia všetkých členov domácnosti a boli spojení s obydlím a miestom. Ako máni – dobrodincovia, boli označovaní zomrelí predkovia, neskôr duše zomrelých.
Samozrejme ma zaujímalo, či aj my, Slovania –  Slováci, sme mali takýchto ochrancov. Mali. Ako domáce božstvo ctili Slovania Dida čo Deda – predka. Zdržoval sa v blízkosti domáceho ohniska, chránil dom pred zlými mocnosťami, rozmnožoval blahobyt, ochránil stáda a stále bdel nad prospechom hospodára. Ak sa rodina sťahovala, brali domáce božstvá so sebou.

Pri hľadaní informácií som narazil na Stejskalovu knižku „Labyrintem tajemna aneb průvodce po magických místech Československa“ (1991). Slovenskú časť spracoval slovenský prozaik, básnik, surrealista, kolážista, esejista, scenárista, dramaturg, výtvarník, prekladateľ a kritik Albert Marenčin. Pri všetkej povinnej úcte, tá slovenská časť, najmä rozsahom, za veľa nestojí.

Mapa slovenského labyrintu tajomna

Na ilustráciu ukážka jedného hesla.

Zlověstný sluha od Červeného vola (Labyrintem tajemna)
„V domě čp. 41 v Dunajské ulici se prý zjevuje přízrak zlého sluhy z bývalého hotelu Červený vůl, který stával na konci Růžové ulice.
Sluha prý kdysi v hotelu okradl a zabil bohatého obchodníka s kořením a potom utekl. Po mnoha letech se vrátil do města jako boháč a koupil si zmíněný dům v Dunajské ulici. Hryzlo ho však svědomí, a tak se nakonec ve svém domě oběsil. Od té doby prý před vánocemi za měsíčních
nocí lomozí po schodišti v těžkých dřevácích. Někdy se objevuje také v podobě černého psa.“

VRAH ANTON
Pred mnohými a mnohými rokmi našli v rožnej izbe hostinca brutálne zavraždeného bohatého kupca. Pri vyšetrovaní beštiálneho prípadu padlo podozrenie na hotelového sluhu Antona, ktorý po vražde zmizol. Sluha sa veru hosťom nepozdával, chodil vždy so sklonenou hlavou, stiahnutou medzi mohutnými plecami, sotva pozdravil a za peniaz, ktorý mu páni podali ako odmenu za rôzne služby, nikdy nepoďakoval. Celý Prešporok bol vzrušený vraždou. Mestskí hajdúsi síce behali, pátrali, snorili, no po Antonovi akoby sa zem zľahla. A predsa len Anton musel kupca obrať o peniaze, lebo pri mŕtvole sa nenašiel ani jeden grajciar, a nebohý na prešporský jarmok bez peňazí určite neprišiel. Prešporčania by pomaly na vraždu zabudli, nebyť toho, že na Dunajskej ulici akýsi cudzinec kúpil pekný rožný dom. Ten cudzinec však bol čudákom; vo dne vôbec nevyšiel na ulicu, iba večer, a to chodil len tak ukradomky, ani čo by sa skrýval pred vlastným svedomím. Na každom rohu ulice spomalil inak rýchly krok a pri zahýbaní obzeral sa napravo i naľavo, či ho niekto neprenasleduje. Čo to je za čudáka? Hovorievali si Prešporáci. Až raz ktorýsi z nich skríkol: „Ale veď je to Anton z Červeného vola! Pozrite sa, Antonova postava, také silné plecia nikto iný nemôže mať.” Do Prešporka sa vrátil a z peňazí z lúpežnej vraždy si kúpil dom. Táto zvesť sa napokon doniesla aj k hajdúchom, ktorí nelenili a na podivného domáceho pána vydali zatykač. Šesť pandúrov vybralo sa jeden večer na Antona. Dvere jeho bytu boli zamknuté, a keď nikto ani na silné búchanie neotváral, dubové dvere vylomili. Opatrne vošli do bytu, čakajúc, odkiaľ Anton zaútočí. Ale opatrnosť nebola potrebná. Antona našli obeseného, visel na tráme, už nedýchal. Vytušil, že je odhalený a sám vykonal nad sebou zaslúžený trest. Odvtedy dlho strašieval na Dunajskej ulici. Neskorí chodci vídavali ho, ako sa skrýval za rohy bočných uličiek. Rýchlym krokom prešiel cez Štúrovu ulicu až k Červenému volovi, miestu, kde ho premohla chamtivosť a priviedla do záhuby…

Rozprávky, povesti, báje, ale aj strašidelné historky patria jednoznačne do nášho kultúrneho dedičstva a preto si myslím, že Obnova je ideálnou platformou na ich zhromažďovanie a možno aj záchranu.

Ak teda poznáte strašidelná povesť alebo máte vedomosť o výskyte duchov, čarodejníc, zmokov, bludičiek, čertov, drakov, divožienok alebo iných bytostí, potešte nás správou do diskusie „Tajomné Slovensko“.