Rok 1997 sa niesol v znamení osláv 125. výročia vzniku Kanadského národného archívu. V tomto príspevku sa nebudem venovať histórii archívu, ale moju pozornosť zaujalo pri čítaní slávnostných čísel časopisu tohto archívu The Archivist/L Archiviste” slávnostné otvorenie Gatineau Preservation Centre” (GPC). Články sú zaujímavé aj z toho dôvodu, že Slovenská národná knižnica v Martine pripravuje výstavbu nového depozitu (1), pričom v zásadných otázkach ochrany nie je rozdiel medzi archívnym a knižným materiálom……Úlohou GPC je ochraňovať uskladnený archívny materiál počas dlhodobej periody a zabezpečenie jeho použiteľnosti. Vysokokvalifikovaný personál, ktorý bude dozerať na zbierky bude využívať moderné prostriedky na kontrolu a ochranu a tak zabezpečí, že misia minulých a súčasnej generácie bude pokračovať do budúcnosti pre dobro všetkých Kanaďanov (2). V roku 1967 sa Kanadský národný archív (tiež Verejný archív) spolu s Kanadskou národnou knižnicou presťahovali do novej budovy na 395 Wellington Street v Ottawe. Veľmi skoro sa však ukázalo, že priestory pre uskladnenie archiválií sú nedostatočné a preto časť materiálu bola uskladňovaná v rôzných iných objektoch v blízkom okolí často v nevyhovujúcich podmienkach (3). Preto sa vláda tento problém rozhodla radikálne riešiť zmenou štruktúry Národného archívu aj v súvislosti s rozvojom informačných sietí. V roku 1992 došlo k decentralizácii v riadiacej schéme archívu, kde popri centrálnej administratíve sa vytvorili 4 provicionálne centrá: Provincionálny archív v Manitobe, Verejný archív v Novom Škótsku, Archív v Univerzitnej knižnici v Britskej Kolumbii, Montrealská kancelária Národných archívov v Quebeku (1). Takto koncipovaný archív spravuje viac ako 600 regionálných archívov v celej krajine (2). Zo spoločnej budovy archívu a knižnice sa archív vysťahoval, tak, že administratívna časť sa presťahovala cez cestu” do The West Memorial Building, ktorá sa rekonštruuje pre potreby archívu a bude tu administratívne centrum riadenia archívov. Ďalej tu bude sústredená metodika, výskumné kapacity ako aj nové moderné výstavné priestory pre verejnosť. Toto rozhodnutie vlády vychádzalo z myšlienky ponechať administratívu v strede mesta a archívny materiál uložiť v novom modernom depozite asi 12 km od centrálnej budovy archívu v oblasti nazývanej City of Gatineau, ktorá sa stáva novým moderným obchodným a správnym strediskom hlavného mesta (4). Národný archív v Kanade v súčasnosti obhospodarujú viac ako 79000 metrov vládnych dokumentov, 41000 m súkromných a iných dokumentov, 1,2 miliona máp, 19 miliónov fotografií, 300000 umeleckých predmetov a viac ako 200000 hodín zvukových, filmových a video záznamov (3). Ide o archívne záznamy, rukopisy, grafické záznamy, audiovizuálne záznamy kanadskej vlády a jej predstaviteľov, významných spoločností, všetkých typov organizácií a jednotlivcov, ktorí majú nejakú úlohu v rozvoji krajiny. Toto veľké množstvo informácií pomáha utvárať kanadskú identitu, zvyšuje národné uvedomenie a určuje cestu rozvoja spoločnosti. Na význam zmeny v spôsobe poskytovania informácii verejnosti poukazuje aj 490000 sprostredkovaných informácií cez WWW servér archívu (http://www.archives.ca) za mesiac október 1996. Pri vzniku myšlienky vybudovať nový moderný depozit už začiatkom 70. rokov rezonovali dve základné skutočnosti. Nevyhovujúce podmienky uskladnenia dokumentov v rôznych budovách archívu a myšlienka ochrany kanadského národného dedičstva v budúcom tisícročí. Pri otázke čo chrániť a ako chrániť The International Commission on Education for Twenty-First Century (tzv. Jacques Delorsová komisia) rozoberala tému čo chrániť a čo je vzácnosť (5). Vzácnosťou – pokladom je niečo prirodzene vzácne, unikátne, často krehké, alebo ohrozené. Aký účel má, aby sa majstrovské dielo držalo (ako napr. diamant v sejfe) uzavreté a izolované od každého a od všetkého. Cenu vzácnosti však určuje len skutočná ľudská vnímavosť vzácnosti sprostredkovaná pohľadom, dotykom, obdivom, mierou hodnotenia a porovnávania. Kdežto ak by to bolo inak, vzácnosť by ostala ako neúspečný objekt, nič nehovoriaca myšlienka. Pre spoločnosť je kľúčové predovšetkým to, aby veci boli interpretované, t.j. popísané vo svojej podstate. Ide o sprostredkovanie informácie, že veci niečo užitočné – významné ponúkajú, čo produkuje následne súhlas, alebo nesúhlas a priamo ovplyvňuje chod udalostí. Mienka okolia založená na interpretácii podmieňuje ďalšiu interpretáciu a odtiaľ sa odvíjajú ďalšie udalosti (6). Okrem základnej myšlienky – ochrana a zabezpečenie, ktorá bola dominantná pri navrhovaní GPC, veľký význam sa prikladal aj myšlienke dostupnosti záznamov o národnej histórii. Ochrana archívnych záznamov má tiež za cieľ zmierniť nepriaznivé následky vyplývajúce z nie ideálneho nakladania s archívnymi dokumentami v minulosti. Komisia definuje ochranu ako všetky akcie, ktoré môžu byť uskutočnené na zabezpečenie dlhodobého prežitia archívnych záznamov. Do tejto definície sú zahrnuté tieto funkcie: manažment zbierok, fyzická kontrola, kopírovanie a konzervovanie. Pri súčasnom finančnom obmedzení všetkých kultúrnych organizácií, vrátane archívov, sa veľmi zvažovalo, aký spôsob ochrany zvoliť. Termín preventívna konzervácia” je počuť stále častejšie a častejšie v tomto kontexte. Väčšina ľudí spontánne prijíma termíny preventívna medicína, prevencia kriminality, ktoré sa dennodenne objavujú. Ide tu predovšetkým o to, aby sme sa vyhli krízam, stratám, poškodeniu alebo zničeniu a tým spojeným zvýšeným výdavkom čo, je často sprievodný javom týchto udalostí. V tomto zmysle základným nariadením pre väčšinu archívov je zabezpečenie stálych podmienok v rámci preventívnej ochrany dokumentov tak, aby súčasne bol dlhodobo zabezpečený maximálne možný prístup k týmto dokumentom pre čo najväčší počet používateľov. Preventívne konzervovanie je posvätnou snahou”. Ide o koncepciu, ktorá môže byť označená ako proces, ktorý prebieha s archívnymi dokumentami od ich akvizície až po ich uskladnenie. Tento proces pozostáva z množstva jednoduchých postupov až po zabezpečenie vhodných a dlhodobých podmienok skladovania. Centrum ochrany v Gatineau (GPC) je skutočne moderný chrám národnej pamäti 20. storočia, v ktorom sú národné klenoty pod dohľadom vyskúšaných technológií (6). Je to nádherná budova futuristického vzhľadu, ktorá patrí k najväčším architektonickým výtvorom v kanadskom hlavnom meste v posledných rokoch. Síce už začiatkom sedemdesiatych rokov sa začalo uvažovať o výstavbe nového depozitu, ale pre samotnú stavbu bol dôležitý termín december 1987, kedy Komisia pre kultúru a výmenu informácií Dolnej komory parlamentu sa rozhodla, že sa začne stavať nová budova, aby sa vyhovelo Národnému archívu, ktorý požadoval bezpečné sklady. Stručný harmonogram výstavby nasledovný: máj 1988 – schválenie vládou september 1988 – bolo vybraté miesto január 1989 – miesto bolo odkúpené október 1990 – boli dohotovené plány september 1992 – začala sa výstavba január 1997 – sťahovanie fondov leto 1997 – otvorenie GPC. V cenových reláciach 80. rokov stála výstavba budovy 89 mil. USD a vnútorné vybavenie 18 mil. USD. Budova, ktorá zastrešuje tak veľa vzácností, nie je celkom obyčajná. V podobe a líniach, ktoré vychádzajú z jej funkcie je pre ňu symbolická ochrana a otvorenosť. Stavba tejto budovy bola plánovaná tak, aby bola vhodným termickým kontajnerom pre archívne dokumenty na ďalších 500rokov. Realizácia si vyžiadala 10000 ton betónu, 1354 nosných stĺpov, ktoré boli zabudové do základov, 1700 stĺpov, ktoré nesú vonkajšiu konštrukciu, 1200 ton nehrdzavejúcej ocele, stovky sklenených panelov a rafinované riešenie energetiky stavby a kontroly vnútorného prostredia. Budova GPC je obrovská (32000 m2) pre porovnanie asi ako 2 futbalové štadióny. Tento chrám pamäti je postavený zo skla, ocele a betónu a predstavuje technológiu budúcnosti, ktorá je nositeľom nového umenia osvetlenia, toku línií a štruktúr, otvorených oceľových konštrukcií, riešenia interiéru a pod. Architekt Ron Keenberg navrhol systém budovy v budove, čo je bežný spôsob ochrany v drsných klimatických podmienkach, ktoré sú typické pre túto krajinu (7). Jadro budovy je obklopené škrupinou zo skla a ocele, ktorá zabezpečuje ochranu pred klimatickými zmenami. Vnútorný priestor má tri časti. Je to vstupný spoločenský priestor, samotný depozit, nad ktorým sa tesne pod oceľovou strechou nachádza laboratórna časť. Samotné jadro budovy, ktoré tvorí depozit je v strede stavby a skladá sa zo 48 úplne uzavretých priestorov -“krýpt” za tlmiacou vzduchovou zónou tak, aby sa neutralizovali vonkajšie zmeny v teplote a relatívnej vlhkosti. Každá krypta má rozmer 350 m2 (pre predstavu napr. 10×35m) a zmestí sa do nej asi 12000 archívnych krabíc. Na výstavbu krypt sa použil liaty vodoodolný a ohňovzdorný betón a každá krypta má tri technologické poschodia. Všetky elektrické a mechanické systémy sú úplne odhalené a sú futuristicky umiestnené zvonku na stenách vnútornej budovy. Zbierky sú chránené vo vnútri krýpt viacerými spôsobmi: masívne betónove steny zabezpečia konštantné podmienky vo vnútri krýpt v značne dlhom čase bez nutnosti použitia zložitých systémov klimatizácie; steny krýpt dokonale zabezpečujú pred rozšírením ohňa a vody z jednej krypty do druhej, tak isto hore ako aj dolu; úplne viditeľné mechanické a elektrické rozvody a inštalácie zabezpečujú okamžitý prístup k poruche; trvanlivé materiály (betón, nerezová oceľ) boli použité pre tie časti budovy, ktoré musia pretrvať veľmi dlhý čas; komponenty budovy, ktoré sú vystavené nejakým vplyvom opotrebovania, alebo sú súčasťou objektov a miest, kde dochádza k ošúchaniu, pretrhnutiu a vytvoreniu trhlín sú navrhnuté tak, aby sa dali ľahko vymeniť, ak sa skončí ich životnosť. Treťou časťou sú laboratória (8). Sú umiestnené nad depozitom, a slúžia na ochranu pamiatok, kopírovanie a ochranné mikrofilmovanie a sú riešené na spôsob tzv. mobilnej dediny, čo znamená, že veľmi jednoduchou prestavbou alebo skôr premontovaním sa dá podľa potreby meniť rozmiestnenie a veľkosť pracovných priestorov. Pre tento účel bol navrhnutý aj laboratórny nábytok. Laboratóriá sú konštruované z tých istých trvanlivých materiálov ako v celej budove. Steny sú z galvanizovanej ocele, skla a panelov s plastikovou lamináciou, ktorá nepotrebuje použitie náterových farieb. Odstránené sú výpary farieb, prach a hluk. Ochrana sa všeobecne rozumie ako úsilie predlžujúce život niečoho na tak dlho, ako je to len možné. Pôvodne bolo pripravených 6 technických projektov a dva architektonické. Vybral sa návrh GPC, pretože všetko, t.j. umiestnenie zbierok a ich spracovanie, sprístupnenie a ochrana bude na jednom mieste (7). Podmienky výberu umiestnenia budovy boli tieto: potenciálne zdroje znečistenia v blízkosti budovy; prístup zdravotných služieb (rýchla zdravotná pomoc); blízkosť k centru Ottawy; priestor pre budúce rozšírenie. Technologické podmienky vyplynuli z požiadaviek preventívneho konzervovania: výber vhodných zdrojov svetla vo vzťahu k UV svetlu pri osvetlení citlivých materiálov v laboratóriach a študovniach; pokrytie schodov a chodieb, čo má vplyv na kvalitu vzduchu v budove; dokonca sa zvažoval aj výber a kvalita farieb depozitov. Kanadský konzervačný inštitút kategorizoval možné škodlivé vplyvy takto: priame fyzikálne faktory, mechanické poškodenie pri manipulácii; zlodeji, vandalovia a bezdomovci; nevhodné podmienky skladovania (teplota a vlhkosť); mikroorganizmy (neprimerane vysoká vlhkosť); UV svetlo; oheň a požiare; voda a zatopenie; znečistenie z vonkajších ale aj vnútorných zdrojov. Tento prehľad posudzovaných činiteľov poškodenia dáva obraz o náročnosti výberu projektu budovy a pre výber vnútorných systémov a materiálov. Návrh budovy predovšetkým zohľadnil charakter a množstvo materiálu, ktorý bude v nej uskladnený, čo v konečnom dôsledku určilo veľkosť budovy a jej architektonické riešenie. Zohľadniť bolo treba aj špecifické podmienky, ktoré si vyžadujú rôzne druhy archiválií a ich uloženie v archívnych krabiciach. Vnútorné štruktúry krýpt boli prispôsobené rozsahu jednotlivých kolekcií, police boli starostlivo naplánované tak, aby optimálne vyhovovali intenzite cirkulácie jednotlivých typov materiálov za podmienok ich dokonalej ochrany. Police sú hlavným komponentom ako funkciou tak i cenou. Vyše 80 km dĺžky políc a asi 5,8km koľajníc bolo zapustených do betónu podlahy. Bol použitý ručný mobilný systém regálov a všetky detaily systému spĺňajú podmienky preventívneho konzervovania. Dokonca do koľajníc regálov boli zabudované zariadenia, ktoré stabilizujú police v prípade zemetrasenia. Aj farby, ktoré boli použité na úpravy povrchov boli vybraté tak, aby neuvolňovali do ovzdušia organické látky a neovplyvňovali kvalitu prostredia. Veľa času a námahy bolo vynaložené pri príprave koncepcie 48 krýpt, v ktorých je uskladnený archívny materiál. Zvolené technické riešenie je výsledkom snahy eliminovať z krýpt všetky systémy, ktoré v nich nemusia byť, ak nie sú potrebné priamo pri ochrane zbierok. Tak sú odstránené všetky možnosti vzniku nepredvídaných udalostí. Krypty majú len ručne ovládané regály, svetlo, detektory dymu a plynu, merače zmeny teploty a vlhkosti, systém odstraňovania vlhkosti z krýpt, blízko vchodu bezdrôtový telefón, ktorý má prijímač a vysielač a nevodný hasiaci systém. Inštalačné trubky, alebo elektrické vedenia, ktoré sú v budove neprechádzajú cez krypty. GPC poskytuje ľahký prechod medzi troma základnými úrovniami budovy. Sú tu 4 m široké cesty v halách, automatizované dvere, veľké výťahy dovoľujúce ľahký pohyb v budove. V budove je urobená sekvencia priestorov vo vzťahu k štruktúre služieb, ich objemu a pohybu materiálu a ľudí. Pre dlhodobé uskladnenie sú zabezpečené rôzne režimy, pričom sa kladie dôraz predovšetkým na kontrolu a reguláciu teploty a relatívnej vlhkosti (RV) tak, aby výkyvy boli čo najmenšie: najväčší počet krýpt má teplotu 18oC a 40 % RV pre papier a magnetické média (audio, video, EDD záznamy); pre čiernobiele kinofilmy a fotografické záznamy sú vytvorené podmienky s teplotou 18oC a 25 % RV; 2 krypty sú chladené a tu sa uskladňuje farebný filmový materiál. Teplota je tu -18oC a 25 % RV; jedna krypta s teplotou 18oC a 50 % RV je vyhradená pre Národnú archívnu kolekciu obrazov a glóbusov. Úloha GPC je ochraňovať materiál počas dlhodobej periódy a zabezpečenie jeho použiteľnosti. Vysokokvalifikovaný personál, ktorý bude dozerať na zbierky a bude využívať rôzne merania ochrany zabezpečí, že (kanadská) misia bude pokračovať do budúcnosti pre dobro všetkých Kanaďanov. V najbližšej budúcnosti sa GPC stane “domovom” pre desiatky tisíc metrov textových archiválií, milióny obrazov a obrazového materiálu, tisícky hodín audiovizuálných záznamov a milióny “listov” informácií, ktoré Národný archív v Kanade doteraz uskladňoval v rôznych budovách často za nevyhovujúcich podmienok. Táto nová budova toto všetko spojí a tak umožní aplikovať profesionálny prístup k ochrane, často vysoko špecializovaný a jedinečný pre mnohých expertov ako sú reštaurátori starých dokumentov, odborníci na konzervovanie a prevenciu, špecialisti prenosov dát a informácií, archivári, ktorí denodenne pracujú na dlhodobom zabezpečení archiválií tak, aby tento trezor Národnému archívu bol vždy prístupný a dobre chránený.

Ing. VLADIMÍR BUKOVSKÝ, CSc.
LITERATÚRA

Matica chudobnejšia. Pravda, 19. 1. 1998. Enns, D.: The National archives new service strategies. The Archivist, 113, 1997, s. 40-45. Wilson, I, E.: The National archives 1872-1997: 125 years of service. The Archivist, 113, 1997, s. 28-39. Koltun, L.: A treasury for Canada s archives- Remembering how we made it happen. The Archivist, 114, 1997, s. 20-29. Wallot, J.-P.: Massage from National archivist of Canada. The Archivist, 114,1997, s. 2-5. Grimard, J.: The Gatineau Preservation Centre: A site devoted to memory. The Archivist, 114, 1997, s. 6-9. Grace, J.: A building for preservation. The Archivist, 114, 1997, s. 10-19. Groh, R.: National archives preservation centre- The architecture of project requirements. The Archivist, 114, 1997, s. 30-35.