Krajinou, z ktorej vyšiel priamy podnet k prvým pamiatkárskym akciám u nás, bolo Bavorsko, a to cez pamiatkovú starostlivosť Rakúskej ríši, kde bola pamiatkovým orgánom C.k. centrálna komisia (Kaiserliche und konigliche Central – Commision zur Erforschung und Erhaltung der Baudenkmale). Táto komisia bola zriadená cisárskym nariadením z 31.decembra 1850. V roku 1853 začala komisia svoju činnosť aj na Slovenskom území. Mala sedem členov konzervátorov a 5 členov korešpondentov, medzi nich patrili gróf Ján Keglevich, Arnold Stummer, Ipolyi Arnold, Ignác Fabry, Maximilian Siemanowsky a korešpondenti gróf Anton Balassa, A.Zipser. Napriek tomu, že C.k. centrálna komisia sa hlásila svojim názvom k architektonickým pamiatkam, jej zorné pole od začiatku obsahovalo temer celý dnešný register pamiatok.

O činnosti komisie na Slovensku počas jej 20-ročného účinkovania /1853-1872/ nevieme toho veľa. Medzi známe úpravy patria obnova eszterházyovského pamätníka vo Veľkých Vozokanoch, reštaurovanie beneditkínskeho opátstva v Hronskom Beňadiku , záchranné práce na Dóme sv. Alžbety v Košiciach. Ipolyi Stummer ako konzervátor južnej časti Bratislavského kraja, vykonal rozsiahly terénny a historický prieskum pamiatok Žitného ostrova a vydal ho tlačou. Tento materiál sa stal na temer 100 rokov jediným parciálnym súpisom pamiatok na Slovensku. C.k. komisia rozvinula vlastné umelecko-historické bádanie o pamiatkach na Slovensku a bola prvým pamiatkovým orgánom pre Uhorsko a Slovensko, hoci hlasy volajúce po organizovanej a inštitucionálnej záchrane pamiatok siahajú už do počiatkov 40-tych rokov 19.stor. Sú spojené napr. so Spolkom uhorských lekárov a prírodovedcov, ktorí na svojich stretnutiach oboznamovali účastníkov s historickými pamätihodnosťami hosťujúceho mesta. Pre pamiatkovú starostlivosť sa stalo významným ich stretnutie v Košiciach, kedy účastníci žiadali Maďarskú vedeckú akadémiu, aby vzala pod svoj patronát košické pamiatky.

Akadémia sa vo februári 1847 obrátila na verejnosť s výzvou “vo veci vlasteneckých pamiatok”. Rozsah pojmu pamiatky bol veľmi široký. Vzťahoval sa na architektúru, plastiku, maľbu, umelecko – remeselné a národnohistorické pamiatky. Bokom ostali pamiatky ľudovej architektúry a technické pamiatky. Časovou hranicou pre pamiatky mal byť začiatok 18.storočia. V roku 1858 historik G. Wenzel podal v pléne Maďarskej vedeckej akadémie návrh na zriadenie archeologickej komisie /založená v roku 1858/, ktorej náplňou mala byť realizácia výzvy z roku 1847.

V Uhorsku zostala potom pamiatková starostlivosť na celé polstoročie nedeliteľnou súčasťou archeológie, podobne aj dejiny umenia. Komisia nemala výkonné sily pre pamiatkové úkony. Od roku 1861 sa vyvinula snaha zriadiť podobný útvar pre Uhorsko, ako bola Viedenská C.k. centrálna komisia .

Nariadením Ministerstva kultu a výučby č.5371 zo 4.apríla 1872 bola zriadená pri ministerstve Uhorská dočasná komisia pre pamiatky, ktorej kompetencie a pracovná náplň boli vyjadrené stručne. Úlohou komisie boli súpis, dokumentácia, kategorizácia a údržba pamiatok. Komisia bola vytvorená ako výkonný orgán nadriadeného Ministerstva kultu a vyučovania. Štatút komisie bol schválený ministerstvom 5.júla 1902 pod číslom 41187/1901. Najzávažnejším v štatúte bolo ustanovenie o zavedení registra -katalógu objektov, ktoré boli vyhlásené za pamiatky, resp. u ktorých sa ešte čakalo na rozhodnutie, alebo sa rozhodlo negatívne. Prvým predsedom komisie sa stal akademik Augustín Szalay /1872-1877/,druhým gróf Jeno Zichy /1877-1906/ a tretím barón Gyula Forster. Podľa viedenskej komisie, vytvorila si Uhorská dočasná pamiatková komisia po celej krajine sieť korešpondentov, pre ktorých komisia vypracovala dotazník s ôsmymi bodmi /obdržalo 33 osôb /. V prehľade o jej činnosti v roku 1870/1871 sa ako príloha nachádzal zoznam 853 významnejších pamiatok krajiny.

Nástupcom dočasnej komisie sa stala Štátna pamiatková komisia, ktorá spravovala pamiatky na Slovensku počas obdobia 50 rokov.. Cieľavedome sa organizuje dokumentácia pamiatok a už v r.1878 Uhorská dočasná pamiatková komisia publikuje zoznam svojich grafík /944 kusov/, išlo zväčša o zobrazenia architektúr a jej článkov. Štátna pamiatková komisia dáva vyhotoviť kópie nástenných malieb, práce sa zúčastňujú reštaurátori-maliari Fr.Storno st. a ml., Št.Groh, J.Huszka, P.J. Kern. Vo vzťahu ku Slovensku Štátna pamiatková komisia najviac pozornosti venovala sakrálnym pamiatkam, menovite architektúre.

I.Henszlman sa pokúsil zostaviť výberový zoznam 570 pamiatok, nebol však bez chýb a nebol úplný.

V roku 1906 P.Gerecz vypracováva bibliografiu o pamiatkových objektoch, ktorá obsahovala odkazy na literatúru, grafický a spisový materiál Štátnej pamiatkovej komisie, kde sa uvádzajú pamiatky podľa historických žúp.

Topograficky koncipoval Gerecz aj svoj zoznam nástenných malieb v Uhorsku. Do svojho zoznamu zaradil aj kópie malieb, ktoré dala vyhotoviť Štaátna pamiatková komisia.

Fr.Kubínyi stručne zhodnotil pamiatky Zvolenskej župy.

K.Divald vypracoval rozsiahlu prácu o spišských umeleckých pamiatkach /zač.20.st./, bola viac umelecko-historickou prácou ako súpisovou.

Pojmu súpis pamiatok sa najviac priblížila práca A.Ipolyiho s popismi architektúr a umeleckého remesla v banskobystrickej diecéze /1875/.

Od začiatku 20.st. vzrastal i počet svetských pamiatok, dochádza k reštaurovaniu významných svetských architektúr /Bojnice ,Zvolen, Vígľaš, Banská Bystrica/. Do sféry záujmu Štátnej pamiatkovej komisie sa dostáva i meštianska architektúra. V zhode s dobovými tendenciami sa Štátna pamiatková komisia stará predovšetkým o solitérne pamiatky, postupne objavuje hodnotu historických súborov, ako hradieb, veží, bášt, mestských brán. V registri pamiatok sa začínali v 20.stor. objavovať aj dnešné národno-historické pamiatky (milenárne pomníky na Devíne a na Zobore ).

Nedostatkom práce komisie bolo, že sa nepresadila ako rozhodujúci pamiatkársky a reštaurátorský činiteľ na všetkých pamiatkových akciách a o mnohých spočiatku ani nevedela. v zozname akcií, ktoré sa realizovali v r.1871-1918 figurujú Hronský Beňadik, Bardejov, Košice, Kežmarok, Kremnica, Bíňa a Spišský Štvrtok.

Zdrojom finančných prostriedkov na úhradu pamiatkových akcií boli mimoriadne dotácie na konkrétne uvedené pamiatky, Náboženský fond a v roku 1886 sa vytvára nový prameň skutočná pamiatková základina, ktorú vytvorili vydaním 800.000 kusov zlosovateľných úpisov. Názory a vedomosti o pamiatkovej starostlivosti i prístupy k reštaurovaniu boli neadekvátne a po roku 1872 sa k týmto nedostatkom pripojilo apriórne výlučné hodnotenie gotiky, ako vrcholu európskeho umenia. Architekti, ktorí mali reštaurovať pamiatky , odstraňovali z nich všetko, čo bolo dostavané neskôr a zostali v zajatí puristickej metódy optimalizovanej gotiky. Stúpencami tejto metódy boli prof. techniky I.Steindl a člen pamiatkovej komisie staviteľ a architekt Fr.Schulek. Vrcholom regotizačných puristických úsilí architektov komisie, boli obnovy gotických katedrál v Košiciach a v Bardejove. Ich realizátorom bol I.Steindl, tento mnohé časti nahradil a “vylepšil ” novotvarmi. Pamiatkárske akcie na Slovensku pred rokom 1918 sprevádzali mnohé nedostatky, ale aj pozitíva. Pred skazou sa podarilo zachrániť veľa cenných pamiatok, rozvinula sa výskumná i dokumentačná činnosť a popularizácia pamiatkového fondu.

Negatívom, ktoré ovplyvňuje hodnotenie uhorskej pamiatkovej starostlivosti v celých dejinách je snaha maďarských zberateľských inštitúcií odviezť čo najviac fondu Slovenska a tak sa do Budapešti resp. Ostrihomu previezli gotické tabuľové oltáre a plastiky stredovekého umenia a Štátna pamiatková komisia oficiálne tieto snahy podporovala.

Obdobie rokov 1919-1945 je v dejinách slovenskej pamiatkovej starostlivosti úplne samostatnou epochou. V dôsledku rozpadu Uhorska a vzniku Československej republiky, došlo k vytvoreniu slovenských pamiatkových orgánov v Bratislave. Druhé štvrťstoročie 20.stor. znamenalo odklon od puristickej a rekonštrukčnej (dotváracej) metódy a príklon k prísnej konzervácii. Zmenil sa tiež predmet záujmu pamiatkovej starostlivosti.

Do popredia sa posunul záujem o drevenú architektúru, sakrálnu i svetskú. Stúpa tiež záujem o technické pamiatky, najmä hnuteľné. Samostatnú Slovenskú pamiatkovú správu vytvorilo nariadenie ministra s plnou mocou pre Slovensko dr.V.Šrobára čís.8380-prez. z 20. októbra 1919. Publikované bolo v Úradných novinách čís.32 pod čís.155/1919. V nariadení sa hovorí:

“Ochranou výtvarných pamiatok umeleckých, historických, ľudových i pamiatok prírodných a ochranou svojrázu kraja a domoviny na Slovensku poveruje sa Vládny komisariát na ochranu pamiatok na Slovensku a prikazuje sa mu právomoc býv. uhorskej komisie pre zachovanie umeleckých a historických pamiatok vo všetkých záležitostiach, ktoré priamo alebo nepriamo majú vplyv na ochranu pamiatok.”

V nariadení sa taxatívne vypočítali okruhy kompetencie komisariátu a povinnosť robiť výskum a dokumentáciu pamiatok, ako i založenie katastra /zoznamu, súpisu/ nehnuteľných pamiatok, ale i ich propagácia. Nariadením ministra pod čís.4432-2-prez. z 10.decembra 1919 sa určila tiež kompetencia komisariátu pri vývoze pamiatok a obchode so starožitnosťami a s tým bola spojená tiež povinnosť viesť kataster movitých pamiatok. Pracovníkmi komisariátu boli J.Hofmann /otázky vlastnej pamiatkovej starostlivosti/, J.Vydra a A. Václavík / otázky ľudového a moderného umenia/. Komisariát bol obdobou pamiatkových ústavov v Prahe a Brne. Rozdiel bol len v otázkach podriadenosti, pretože úrady v Prahe a Brne podliehali priamo Ministerstvu školstva a národnej osvety a bratislavský len nepriamo. Až od r.1933, bol podriadený priamo tomuto ministerstvu.

Vedúcim komisariátu bol architekt Dušan Jurkovič, ktorý tu pracoval od apríla 1919 do 24.decembra 1922. Nástupcom a vedúcim vládneho komisariátu sa stal dr.Ján Hofman, český umelecký historik, pamiatkár a muzeológ, ktorý bol presvedčeným stúpencom konzervačnej metódy a programovo pristupoval k svojej úlohe zachovávať pamiatkové bohatstvo Slovenska. V r. 1919 vydáva brožúrku , v ktorej vysvetlil pojem pamiatky /hmotný majetok národa/,aké druhy pamiatok sa rozoznávajú / stavebné, sochárske, maliarske, remeselné, ľudové, prírodné, miestne názvy/,akým nebezpečenstvám sú vydané pamiatky a ako ich ochraňovať. V práci z roku 1938 populárne rozvinul úlohy a program pamiatkovej starostlivosti na Slovensku, napísal tiež stručné dejiny výtvarného umenia na Slovensku. Vládny komisariát napriek tomuto bol pod jeho vedením viac-menej pasívnym pozorovateľom diania na poli pamiatok.

Ani také osobnosti ako Vladimír Wagner / na referáte od júla 1927/ a Václav Mencl / od r.1930/ nemali snahy vytvoriť z komisariátu viac než administratívne pracovisko, využili však svoje sily a vedomosti na úsek prehlbovania znalostí dejín umenia na Slovensku. Vladimír Wagner bol prvým syntetikom dejín slovenského umenia a neskôr sa venoval dejinám plastiky a maliarstva. V.Mencl sa stal znalcom dejín slovenskej architektúry.

Komisariát nepokročil ani v otázkach súpisu nehnuteľných a hnuteľných pamiatok. V r.1919 poveril poslucháča filozofie J.Reicherta inventarizáciou kaštieľa v Topoľčiankach, v r.1920 mu odovzdal dobrozdanie o sgrafitách na Slovensku M. Duchek.

V roku 1922 boli vykonané súpisy architektonických pamiatok Bratislavy a Trnavy pre potreby regulačných plánov. Neskôr to boli zoznamy pamiatok Banskej Bystrice, Banskej Štiavnice, Levoče, Košíc a opätovne Bratislavy, tieto mali už temer povahu záväzných štátnych zoznamov. Pomerne veľký kus práce sa na komisariáte vykonal v oblasti ľudovej architektúry, najmä sakrálnej. Keď v októbri r.1921 vyhorela obec Čičmany, vládny komisariát si predsavzal pomocou D.Jurkoviča obnoviť ich v plnej kráse . Zámer sa nepodaril. Nerešpektoval sa pôvodný pôdorys obce . Úspešnejší bol komisariát pri záchrane drevených kostolov na Slovensku.

K systematickému získavaniu údajov z katastra komisariát pristúpil až v r.1924,vypracoval sa štvorstránkový dotazník, ktorý mal 9 základných otázok, na konci tohoto materiálu sa požadovali informácie o tom, ktoré pamiatky potrebujú opravu, sú v zlom stave, alebo ohrozené predajom, odvezené do Budapešti, resp. predané do súkromných rúk. Na akcii sa pracovalo dlho, ešte v r.1927. V spisovni komisariátu sa zachovalo cca 800 vyplnených dotazníkov. Úroveň vyplnených dotazníkov nebola zvlášť vysoká, väčšinu ho poslali učitelia ľudových škôl, teda tí, ktorí neboli veľmi oboznámení s pamiatkami a umením. Na vládnom komisariáte sa vyhotovili len miestne zoznamy pamiatok.

V apríli 1925 komisariát usporiadal v Prahe v Zemědělském muzeu výstavu drevených kostolíkov / fotografie, škice, plány, akvarely /. K vážnemu riešeniu problému týchto pamiatok došlo v r.1927.Zásady ich záchrany komisariát zhrnul do memoranda, ktoré predložil Ministerstvu školstva a národnej osvety 14.októbra 1927.Vypracoval sa tiež obežník pre župné úrady, ktorý proklamoval požiadavku stálej súčinnosti štátnej správy s pamiatkovými orgánmi vo veci ochrany týchto pamiatok. V.Mencl sa zaslúžil tiež o záchranu malých dedinských románskych a gotických kostolov. Komisariát bol zainteresovaný tiež na zachraňovaní hradov a hradných ruín. V Trenčíne sa konzervuje Barborin palác, chystá sa zameranie Spišského hradu a arch. Jurkovič vypracoval projekt na záchranu Oravského hradu, zabezpečili sa i prostriedky na záchranu Zvolenského hradu, práce sa však nerealizovali. Prebiehali aj práce na obnove Devínskeho hradu a Beckova.

Prehľady o pamiatkových akciách, ktorých sa komisariát zúčastnil, vydáva v rokoch 1936 a 1937. Celkovým prehľadom pamiatkových akcií za roky 1919-1935 bol zoznam umeleckohistorických objavov v rámci pamiatkovej ochrany /Zprávy památkové péče 1937,č.3/. Počas 20 ročnej existencie bola práca komisariátu podrobená viac krát kritike, ktorej vzdorovala niekedy úspešne, niekedy menej úspešne. Činnosť komisariátu neprestala ani odchodom dr.Jána Hofaman do Čiech v decembri 1938,ani po odchode Dr.V.Mencla. Funkciou vedúceho bol poverený dr.Vl.Wagner, na komisariát nastupuje aj dr.Július Kálmán, historik umenia.

Komisariát zaniká vládnym nariadením č.29/1939 Slov. zákonníka z 24.marca 1939. Kompetencie prechádzajú na novo vznikajúce slovenské Ministerstvo školstva a národnej obrany v Bratislave, kde vzniká pamiatkové oddelenie, ktorého vedúcim sa stáva Vladimír Wagner, čím sa zachovala kontinuita práce i vedenia.

Oddelenie pamiatok sa muselo vyrovnať s problémom revízie celého pamiatkového fondu. V súvislosti s približovaním frontu k Slovensku, vynárala sa otázka zabezpečenia pamiatok.

Z pamiatkových akcií v r. 1939 -1945 možno spomenúť adaptáciu Grassalkovichovho paláca na sídlo prezidenta, podľa projektu prof. E.Belluša, akciu ale viedlo Ministerstvo verejných prác. Pozoruhodným bolo aj reštaurovanie r.k. kostola v Liptovskom Mikuláši na popud akad.maliara Janka Alexyho.

Počas vojny, v roku 1944 sa pamiatky dostali do bezprostredného nebezpečenstva. Pamiatkový fond na Slovensku utrpel značné škody, ale oveľa viac im ublížili nasledujúce mesiace po prechode frontu. Podľa údajov z roku 1947 bolo na Slovensku vo vojne a po nej zničených resp. poškodených 255 profánnych stavieb /kaštiele a kúrie/, 20 hradných ruín, 308 rím.kat.,137 ev.a.v. a 80 gr.kat.kostolov, poškodené boli i pomníky a pamätníky, rozkradol a zničil sa interiér 450 kaštieľov a kúrií.

Povereníctvo SNR pre školstvo a národnú osvetu pôsobiace v Košiciach, vytvorilo referát pre pamiatkovú starostlivosť. Na čele referátu stál riaditeľ SNM v Martine Ján Geryk. Vzhľadom na situovanie úradu tento nemohol rozvinúť väčšiu činnosť.

Po presťahovaní Povereníctva do Bratislavy, sa Geryk vracia do Martina , na oddelení pamiatok pracuje dr.Wagner a do apríla 1945 ho viedol dr.Jaroslav Dubnický. Vykonal sa dopyt vo viacerých kaštieľoch na západnom Slovensku ohľadne ich stavu a celkovej situácie. V júli 1945 bol zaslaný ONV obežník v ktorom sa prikazovalo vykonať súpis umeleckých predmetov okresu, práce sa ďalej sústredili na problémy starostlivosti o kaštiele a kúrie, pričom sa požadovalo zabezpečenie hnuteľných pamiatok a zbierok a ich oddisponovanie na bezpečné miesto.

V roku 1946 opäť prevzal vedenie oddelenia dr.Wagner, ktorý pokračuje v akcii záchrany ohrozeného kultúrneho majetku zvážaním až do jesene 1947. V súvislosti s touto úlohou bol kreovaný i nový pamiatkový orgán, Národná kultúrna komisia a tak dochádza k dvojkoľajnosti v riadení . Jej ustanovujúca schôdza sa konala 12.9.1946 a popri predsedovi prof.J.Martinkovi, vedúcou výkonného aparátu sa stala dr.O.Wagnerová. Činnosť komisie sprevádzali mnohé prieťahy v kompetenciách. V roku 1949 bolo k vyhlásených prvých 14 objektov za štátny majetok. Pamiatkové oddelenie povereníctva venovalo veľa pozornosti v rokoch 1945-1948 otázkam reštitúcie slovenského kultúrneho majetku z Maďarska.

Po vytvorení KNV ako stredného stupňa štátnej moci, bol prenesený na ne aj výkon pamiatkovej starostlivosti a vznikajúce referáty na KNV pôsobili aj ako určité investorské útvary, chýbal však organizačný článok, ktorý by poskytoval základné informácie o pamiatkach a ktorý by sa podieľal na ich záchrane od orientačného výskumu cez pamiatkový zámer, až po konečnú kolaudáciu. Tým sa stal Pamiatkový ústav.

Pamiatkový ústav v Bratislave bol zriadený výnosom povereníka pre školstvo, vedu a umenie Ladislava Novomestského / čís.9864-I / 5 z 15. marca 1951 s účinnosťou od 1.januára.

Seriál: Dejiny pamiatkovej starostlivosti na Slovensku (1 zo 7)
Nabudúce: Dejiny Pamiatkového ústavu 1951 – 1959

Zdroj: www.pamiatky.sk | Mgr. Magdaléna Brázdilová