S prihliadnutím na zmeny spoločensko -politicko-ekonomických podmienok, pripravili sa 2 varianty novely zákona o pamiatkovej starostlivosti. Novým riaditeľom ústavu bol od 1.VII.1990 menovaný Ing. arch. Ivan Gojdič. Vychádza slovník unifikovaných názvov hnuteľných kultúrnych pamiatok zapísaných v štátnom zozname a vypracováva sa “Automatizovaný register hnuteľných kultúrnych pamiatok /1991/.Ústav bol opäť premenovaný na Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti. Vypracovávajú sa návrhy na vyhlásenie pamiatkových zón miest. Koncepčne sa buduje ústredie s detašovanými regionálnymi strediskami a pracoviskami na území celého Slovenska. V roku 1991 sa vypracováva ideový zámer atlasu pamiatkového fondu Slovenska. Krajské ústavy ŠPSOP sa delimitujú pod ústav v roku 1992.Štatút ústavu z 21.1.1991 stanovuje, že ústav je opätovne vedecko-výskumnou, dokumentačnou a informačnou základňou pre zabezpečenie starostlivosti o pamiatkový fond Slovenska, koordinuje činnosti v odbore a rieši úlohy rozvoja.

Na základe konkurzného konania bola riaditeľkou ústavu od 1.I.1994 menovaná PhDr. Katarína Kosová, ktorá vzhľadom na nepriaznivú situáciu v oblasti pamiatkovej starostlivosti má za úlohu realizovať organizačné zmeny smerujúce k prehĺbeniu odbornej starostlivosti o pamiatky. V rámci koncepcie dochádza k zlúčeniu Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti so Štátnymi reštaurátorskými ateliérmi.

V rokoch 1994-1996 vzniká na úseku metodiky niekoľko odborných koncepčných materiálov k otázkam metodiky popisu kultúrnych pamiatok, metodiky ochrany výtvarnej, umelecko-remeselnej výzdoby objektov Slovenska, materiál pre pasportizáciu architektonických výtvarných a umelecko-remeselných prvkov, metodika celoslovenského zmapovania vitráží. Vypracováva sa pilotný projekt publikovania Ústredného zoznamu kultúrnych pamiatok a ďalšie.

Pripravované Národné metodické centrá v oblasti rezortu Ministerstva kultúry, vedú opätovne k reorganizácii, ktorá smeruje k vzniku Národného pamiatkového a krajinného centra, riaditeľom Pamiatkového ústavu sa opätovne stáva Ing. arch. Ivan Gojdič. Vzniká ústav krajiny, rozširuje sa sieť regionálnych pracovísk, avšak bez hlbšieho odborného zázemia, značne sa zvyšujú náklady na prevádzku pracovísk. Riaditeľom NPaKC sa stáva od 1. VII.1986 Ing. arch. Štefan Minárik, CSc a od 1.1.1998 /do 31.10.1998/ PhDr. Anton Hrnko, CSc.. Vytvorenie NPaKC neprináša pre oblasť pamiatkovej starostlivosti žiadané zefektívnenie činnosti. Vypracovávajú sa “Princípy výberu a ochrany kultúrnej krajiny /1997/, začína sa s realizáciou “Monitoringu ochrany lokalít zapísaných v svetovom kultúrnom dedičstve / Banská Štiavnica, Vlkolinec a Žehra,1997/. V roku 1998 sa začína so spracovávaním podkladov pre ústredný zoznam krajinných prvkov a atlas krajiny. Pracovisko Ústavu krajiny však zostáva odborne nedobudované a jeho práca je neefektívna, zabezpečovaná zväčša externými spolupracovníkmi.

V roku 1998 na základe konkurzného konania je opätovne menovaná do funkcie riaditeľky ústavu PhDr. Katarína Kosová, ruší sa NPaKC, štruktúra sa vracia znovu k osvedčenej pôvodnej funkcii ústavu, ako ústrednej metodickej organizácie pre plnenie úloh štátnej pamiatkovej starostlivosti, zmena názvu na Pamiatkový ústav s regionálnymi strediskami a pracoviskami a Oblastnými reštaurátorskými ateliérmi. Ústav ako ústredná výskumná, odborná metodická a dokumentačná organizácia, vykonáva koncepčnú, prognostickú a legislatívnu činnosť, potrebné výskumy a analýzy, ako aj dokumentovanie stavu pamiatkovo chráneného fondu. V roku 1999 bola najzávažnejšou úlohou príprava nového Zákona o pamiatkovej starostlivosti a Terminologického slovníka pamiatkovej starostlivosti.

Seriál: Dejiny pamiatkovej starostlivosti na Slovensku (6 zo 7)
Nabudúce: Dejiny pamiatkovej starostlivosti na Slovensku 2000 – 2002

Zdroj: www.pamiatky.sk | Mgr. Magdaléna Brázdilová