Dni európskeho kultúrneho dedičstva, ktoré pod záštitou Rady Európy sa každoročne konajú aj na Slovensku, patria zatiaľ k ojedinelým európskym podujatiam. Ak „európskej“ kultúrnej politiky dodnes niet, spoločná stratégia sa skôr či neskôr musí zrodiť. V prvej fáze možno ako štít proti agresivite kultúry americkej. Expandujúcu amerikanizáciu a hegemónne postavenie kultúr západnej Európy mnohí už dnes vykresľujú ako nepriateľov našej kultúry. Lebo, vraj, ide o fenomén, ktorý vygumuje z kultúrnej mapy sveta niečo tak chatrné a chúlostivé, ako je slovenská kultúra. Hľa, aká mohutná môže byť malovernosť!
Ak mnohí tvrdia, že naša kultúra je ohrozená predovšetkým zvonku, nie je to tak. Iba my rozhodujeme o výbere hodnôt (alebo balastu), každý sa viac, aj menej, prispôsobuje ponuke. A ponuka spravidla iba kopíruje žiadosti. Sotva ospravedlniteľný je však bezduchý žáner tých subjektov, ktoré patria priamo alebo nepriamo pod gesciu štátu. Vrátane tzv. verejnoprávnych inštitúcií. No len konštatovať, že pseudokultúra nadobúda kolosálne rozmery, je alibizmom, aj keď urobiť týmto trendom mantinely je prácne a nepohodlné. Nečudo, že aj vládou prijatá stratégia kultúrnej politiky riešenia takmer neprináša. Nielen nerieši celú pôsobnosť rezortu, ale ju zužuje a „presúva“ do lona regiónov a miest. Obsah pojmu „štátny“ je deformovane odvodený od toho, či inštitúcia je (alebo nie je) zapojená na štátny rozpočet. Pritom práve zdroje na realizáciu zámerov „štátnej“ kultúrnej politiky vláda z materiálu škrtla!

Ak kultúra nemá byť iba rezort, prípadne „kapitola“ v rozpočte, no prinajmenšom životný štýl, resp. spôsob života spoločnosti, treba občana vybaviť dispozíciou aktívne sa o kultúru zaujímať. On však upachtený zabezpečovaním existencie najskôr spočinie pred televíznou obrazovkou, na ktorej vidno čokoľvek, čo nenúti zamestnávať telo, a najmä ducha. Na našom domáckom „pereši“ je otupený divák vďačným konzumentom rafinovanej ponuky, ktorá mu vstupuje do cesty. Smotánkou ozdobené médium ho zároveň presviedča, že je úžasný, lebo si vybral správne. Teda práve ich televíziu, bulvárny denník alebo týždenník. Veď tak urobilo aj desaťtisíce ďalších presne spočítaných „píplov“ a štatisticky verných čitateľov.

Uvedomujúc si, že peniaze nie vždy produkujú kultúru (spravidla zbohatlíci sa obklopujú nevkusom), nemožno ani predpokladať, že ak spoločnosť zbohatne, tak sa zdroje programovo do kultúry aj dostanú. Zlyhania vidíme v mnohých oblastiach aj dnes. V praxi sa tomu hovorí protekcia, neprehľadnosť finančných tokov, korupcia. Štátna podpora komerčných aktivít by najmä nemala pohltiť sumu určenú na žánre, ktoré vzhľadom na ich podstatu nie sú schopné si na seba zarobiť. Z celého spektra hodno spomenúť aspoň tvorbu pre deti a oblasť ochrany kultúrneho dedičstva. Zotrvačná podpora inštitúciám „na výslní“ (tzv. „erbové“ organizácie rezortu), bez ohľadu na kvalitu výsledkov ich činnosti, je zhubným a nemotivujúcim prvkom už prekonanej praxe. Pretrvávajúce privilégiá „elít“ vo viacerých sférach kultúry a umenia sú brzdou skutočného kultúrneho rozvoja spoločnosti.

Proces globalizácie interpretovaný aj ako nezvratný, nastoľuje požiadavku rozvoja nových obranných mechanizmov. Treba si však uvedomiť, že globalizácia nie je „výdobytkom“ dneška, lebo aj v minulosti tu bola. Ide o tradíciu vnucovania iných kultúr podrobovaním si území alebo rozvojom obchodu. Nuž a „inšpirácia“ formou preberania vzorov stála aj pri kolíske nášho písomníctva, resp. pri expanzii kresťanstva.

Niet tak nízko položenej latky, aby ju mnohí nedokázali podliezť. Aj to je dôvod, aby ciele kultúrnej politiky štátu smerovali k výšinám. V konkurencii sotva uspejeme, ak na misky váh položíme to, čo nezaváži, ale prepadne ako neplatná minca cez merače pravosti a rýdzosti. Niečo, čo by nebolo originálne, podliehajúce globálnej kvalite akéhosi „európskeho pudingu“. Vysoké ciele v zámeroch a stratégiách ale neprejdú, kým kultúra nebude na najvyšších priečkach rebríčka hodnôt a priorít nášho štátu. To, čo sa deje v posledných rokoch, má s kvalitným prístupom ku kultúre iba málo spoločné. Takej „kultúry“ už bolo naozaj dosť!

JAROSLAV LIPTAY
Revue pre kultúrne dedičstvo „PAMATKY a múzeá“ č.3/2005, str.1