Jedanástym ročníkom prehliadky filmov a videozáznamov o ľudovej kultúre a človeku Etnofilm Čadca 2000 sa tento v dvojročnom cykle sa opakujúci festival preniesol do druhej desiatky svojej existencie ako medzinárodné bienále festivalu dokumentárnych filmov a videofilmov venovaný problematike ľudovej kultúry, spôsobu života ľudského spoločenstva, etnografii a sociálnej antropológiiTohoročný filmový sviatok sa uskutočnil od 4. do 7. októbra 2000 a ako každý ročník priniesol rôznosť pohľadov a spracovania filmov, ktoré poväčšine nevznikali ako filmy etnografické, ale keďže kritéria festivalu hovoria o filmoch a videozáznamoch o človeku a jeho kultúre bolo ich umiestnenie zo širšieho výberu výberovou komisiou namieste. Tak ako každý ročník aj jedenásty mal sprievodné podujatia, ktoré boli venované pri príležitosti budúcoročného osemdesiateho výročia vzniku prvého slovenského hraného filmu bratov Siakeľovcov Jánošík v roku 1921 jánošíkovskej a zbojníckej tématike vo filme, divadle a kultúre. Spoluporiadateľ Kysucké múzeum sa v dňoch tesne pred festivalom presťahovalo do nových priestoroch, kde v priestoroch budúcej expozície pripravilo dve výstavy “Klepot kolies na oceľových šínach po horách a dolinách” venovanú lesným úzkokoľjným železniciam na Slovensku, ktorej autorom bol PhDr. Ivan Žilinčík z domáceho múzea. Druhou, výstavou v priestoroch novej budovy múzea bola výstava temticky bližšia k téme sprievodných podujatí “Jánošík vo výtvarnej tvorbe”, ktorú zo zbierok Slovenského národného múzea – Etnografického múzea v Martine pripravil autor tohto príspevku za spolupráce s kurátorkou fondu keramiky a ľudového umenia PhDr. Martou Pastierikovou.Ďalšou výstavou, ale v Dome kultúry, v ktorom prebiehali projekcie, semináre a ďalšie sprievodné podujatia festivalu, bola výstava Jánošík vo filmovej tvorbe zostavená z filmových plagátov, fotografií a článkov o filmoch zo zbierok Slovenského filmového ústavu Mgr. Štefanom Vraštiakom. . Dvadsať rokov v živote spoločenstva je pomerne veľa, za dvadsať rokov trvania Etnofilmu v Čadci nastal aj posun v dostupnosti a technických
možnostiach média akým je videofilm. Samozrejme počas tohto obdobia nastali posuny aj v možnosti pre jeho uplatnenie v tvorbe videofilmov o človeku a jeho kultúre. Všeobecné rozšírenie a poznanie videokamery zmenili aj postoju ľudí, objektov snímanie ku kamere a dianiu okolo nakrúcania filmov. Prejavilo sa to vo viacerých najmä autentických záberoch. Festivalu , aspoň porote určite pomohlo pri hodnotení rozdelenie filmov a videofilmov do súťažných kategórii. Boli to a/ dokumentárna tvorba, b/ publicistická tvorba, c/ inscenované formy, d/ záznamy etnologických a antropologicjých javov . Porotu tento rok tvorili PhDr.Jadwiga Glowa – filmová historička, Krakov Poľsko,Ing.arch Vladimír Merta ,režisér , hudobník Praha,Česká republika,Mgr. Ján Fúzik , novinár, režisér Budapešť, Maďarsko, Mgr.Tomáš Hučko, režisér, dramaturg Bratislava a PhDr. Martin Mešša , etnológ ,Martin. Porote predložila výberova komisia v zložení Marián Brázda /SFÚ/ René Lužica /STV/ a Viliam Jablonický /KFN SSN/ 36 filmov z toho 15 slovenských a 21 zahraničných z toho 1O Česká republika, 3 Švajčiarsko, 2 Taliansko a Maďarsko, po 1 filme Juhoslávia, Poľsko, Nemecko a Veľká Británia. V mimo súťažných projekciách mohli hostia festivalu uvidieť viacero filmov. Divákov zaujal film režisérky Drahomíry Vilhanovej Správa o putovaní studentů Petra a Jakuba, nakrúteného v koprodukcii česko.
slovensko- francúzkej, pásmo Jánošík vo filme a televízii, film Viktora Kubala Zbojník Jurko a film Jánošík Jaroslava Siakeľa z roku 1921 Súťažné filmy boli dosť na dosť vyrovnanej úrovni. Niekde dobré a zaujímavé námety boli spracované vágne a z hľadiska filmárskeho na slabšej úrovni, inokedy zase vágne témy boli rozprávané peknou filmovou rečou Atraktívne zábery cudzokrajných kultúr, prekrásnej prírody a dobrodružného putovania sa niesli viac v zanamení oslavy vlastného výkonu a prekonavania prekážok ako ponúkaným možnostiam bližšie ukázať svetu skrytú tvár novoobjavených kmeňov Novej Guiney, čím znižoval svoju výpovednú hodnotu v rámcoch kritéria súťaťe festivalu aj keď sa jedná o dobrý a pozoruhodný film. Také boli napr. Tajomné Mamberano, 60 min. r.Pavla Barabáša, či dominancia hovoreného slova na kameru, aj keď krásnych výpovedí indických duchovných v Poltikovičovom filme Sarvamangalam/ 57min/.

Je to film s dobrou pokojnou kamerou, nádhernými obrazmi indickej prírody, ale v dľžke výpovedí- monológov hodnej hraného filmu. Iné filmy zase s pozoruhodnou tématikou sa nechali uniesť témou a zabudli na filmovú reč. Rozdelenie do kategorii umožnili brať žánrové rozdiely na vedomie a vytvoriť širší priestor pre hodnotenie filmov. Tématickú pestrosť nakoniec odzrkadlilo aj hodnotenie poroty, ale i divákov a zvláštnej poroty Literárneho fondu. . Traktovanie etnografického filmu ako naivne realistickej, dokumentárnej perspektíve ako želania zdokumentovať to čo je viditeľné ako ho traktoval Slawomir Sikora v štúdii Nowe przestrzenie antropologii wizualnej / Konteksty / ešte stále je viacmenej výraznym prístupom viacerých tvorcov, kde sa niekedy stráca to čo je za obrazom. To. že etnológia je vedou spoločenskou, a prejavy v materiálnej kultúry sú odrazom vedomia človeka i celého spoločenstva sa porota snažila hľadať vypovedané filmovou rečou v súťažných filmoch. Samozrejme to, že v ktoromkoľvek filme o človeku môžeme nájsť aj množsto etnologických či sociologicko kultúrnych údajov a výpovedí o spoločnosti bolo jasné nielen porotcom, ale aj divákom. Je zaujímavé, že filmy, ktoré v komentároch používali etnografické údaje, či lepšie povedané akési zobecnené frázy o ľudovej kultúre slovami o udržiavaní tradícií nepôsobili presvedčivo, jednak tým, že divák nevedel kto mu dáva túto informáciu, a jednak tým , že takéto vyjadrenia pôsobia frázovito, nad to použitím prístupov dokumentu a inscenovaných foriem je divák zmätený / Dejiny svojráznej dediny r. Milan Štelbaský/ . Mnohým filmom s dobrou tematikou dobre režijne a kamerou spraveným filmom neprospela metráž, keď počiatočnú dynamiku vystiedalo pomalšie tempo a záver v protiklade od dynamického úvodu niekedy pôsobil ako natahovanie času, či hľadanie toho čo ešte povedať ukázať. Takto som vnímal film Rómska kultúra v Čechách r. Jaroslav Hovorka- 59 min., ale i Previanti r. Miroslav Janek – 55min, Jeden rok, r. Břetislav Rychlík. Nopak mnohé kratšie filmy dokázali vyjadriť veľa, naviesť diváka do problematiky, myslenia objektu snímky / Jak se žije varhaníkum r. Ján Sebechlebský – 14min. Samotáři z Černé vroble r. Ivo Macháček,Otvorené okná r. Robert Kichhoff. Mnohé výborné námety stroskotali na nižšej filmarskej prepracovanosti, akokeby sa tvorcovia spoliehali na samotnú nosnosť témy / Ja nie som Šuko r. Ján Fajnor/ Spolčensky traktovaná a filmársky roky atraktívna rómska téma sa objavila vo viacerích filmoch. Povodňou postihnuté rómske osady pri dedinách Jarovnice, Svinia sa objavili pri prezentácii aktivít nerómov pre ich zapojenie do života spolčnosti a to či už v pracovno,m či duchovnom smere.Takými boli napr. film Cikánský Buh, ktorý pre serial českej televízie Slovenské okno natočila režisérka Jana Pirohová, Čierne slovo r. R. Kirschhoffa, Rómske kmeny – Rumungeři na Slovensku r. Tomáša Gregora, ktorý v niektorých sekvenciách 14 minutového filmu pripomínal televízne noviny . Peknu kamerou , ale i obsahom ma zaujaly film poľský snímok Cziego zemia nieurodzi r. Maria Kurbela o živote nových , z miest pochádzajúcich obyvateľov vyľudňujúcej sa Warmii a ich hľadaní spôsobov obživy i vzťahu k novému prostrediu. Zaujímavý výberom aktuálnej témy Nemcov v Sliezku,ich postojov k Poľsku, fašizmu a sebahodnotení, viditeľnou prácou s témou , ktorú priamo vo filme royvíja bol film Time Warp r. Benjamin Geissler, aj keď sa mu dajú vytknúť mnohé filmárske nedôslednosti. Zostriih autentických záznamov z rozvodových konaní pred súdom v Iráne je film Divorce Iranien Style, r. Kim Longinoffo, ktorý odhaľuje európanom časť bežne skrytých práv žien v tejto krajine , kde právo vychádza z Koránu a islámskych právnych noriem .Film ID Swiss sa otvorene zaoberá témou národnosti/ ID – identity /, či pocitu alebo vedomia etnickej príslušnosti ako cudzincov žijúcich vo Švajčiarsku tak švajčiarov žijúcich v cudzine. Dokument je akýmsi prepojením suchých štatistických výkazov s ralitou ako ju pociťuje časť obzvateľov tejto viecnárodnostnej krajiny s množstvom cudzincov. Svieži pohľad na pozíciu, náhľady na spoločnosť, rozdiely v živote na Slovensku a V Británii v podaní dievčta baby-sit približuje film Lepší život r. Natalia Vídenská. Dobrá kamera, práca so strihom a prevaha obrazovej výpovede umocňuje zámer režiserky ukázať ako život tak hodnotenia v etnickej opozícii my- oni v pohľade a skúsenostiach mladých žien, ktoré obsahom svojej práce, ktorou je starostlicvosť o deti, vstupujú priamo do rodín mnohonárodnostného a mnohokonfesionálneho súčasného Londýna. Žijú, pracujú , pozorujú a na tomto základe vytvárajú si svoj názor, ktorý dokážu pred kamerou tlmočiť.

V tématicky aktuálnom filme pre súčasné Slovensko hovoria samotní aktéri a napriek množstvu výpovedí ostáva filmom, kinom o živote a názoroch slovenských opatrovateliek detí, ale i názorov ich zamestnavateľov. Film dáva výpoveď o aktuálnom sociokultúrnom jave, jeho motivácii i výsledkoch pozorovaní ako vedľajšeho produktu každodennej práce motivovanej buď záujmom zdokonaliť sa v cudzom jazyku , ale i ekonomicky. Osobitou formou bol film Pieri Menis, ricuarts di frut, r. Lauro Pittini, 37 min., ktorý bol rekonštrukciou pasáže knihy spomienok na detstvo v významného rodáka, spisovateľa Pieriho Menisa z mestečka Buja vo Furlansku na severe Talianska . Dala si ho vyrobiť obec a okrem rekonštrukcie obrazu spred takmer sto rokov podarilo sa tvorcom vzstihnúť atmosféru doby, radosti i strasti života nemejetných obzvateľov tejto časti Talianska na začiatku 20. storočia. Dobrá kamera, starohnedé tónovanie umocnili dojem retrospektívy, rekonštrukcie o ktorú autorom išlo a otvorene sa k nej hlásili aj v stretnutiach tvorcov a účastníkov festivalu. Aj ďalšie filmy boli zaujímavé a dalo by sa o nich veľa napísať v každom vyznieva výpoveď o človeku, jeho každodennom žiovote, záujmoch, polohe v spoločnosti, či už v sebahodnotení alebo vyznením filmu, životnej skúsenosti i názorov. O rôznosti spracovania som už hovoril a je prirodzená.V hodnotení sa v mnohom porota, diváci i novinári a porota Slovenského literárneho fondu zhodli. A nepovažujem to za náhodu. Smutnou skutočnosťou tohoročného festivalu bola malá účasť etnografov. Kysucké múzeum v snahe umožniť účasť na festivale tým etnografom, ktorých nadriadení nie sú presvedčen ío tom, že Etnofilm to je aktualizácia našej disciplíny inými formamy prezentácie, usporiadali v čase Etnofilmu seminár na tému Zvykoslovie v minulosti a dnes v cykle Etnograf a múzeum. Z osemdesiatky oslovených sa zúčastnilo trinásť v tom aj Dr. Ondrej Krupa z Maďrska. Žeby najmasovejšie a najvplyvnejšie médium, hlavne pomocou televízneho vzsielania film nemal čo povedať našej etnografickej obci a etnológovia k tvorbe filmov o živote spoločnosti, o ľudovej kultúre. Súhlasim, že náklady sú dosť vysoké a aj preto toho roku bol festival kratší. Je mi ľúto, že takto strácame možnosť hovoriť, diskutovať o aktuálnych témach, ktoré skúma naša veda.

A nemusí byť každý odborník na kinematografiu, ale môže priniesť svoje názory a zaujímavé podnety na mieste kde je pre takúto výmenu názorov vytvorený priestor. Filmárov bola prevaha, chceli diskutovať, hovoriť, zisťovať iné názory, názory odborníkov, alebo len tak cítiť ich reakciu pri premietaní a po ňom. Veľa príležitosti sme im nedali a je to škoda, pretože prišli hlavne tí čo už robia, točia svoje filmy o človeku , ľuďoch spoločnosti a téma etnicity ,etnických stereotypov, predsudkov je v súčasnej Európe ale i na Slovensku veľmi aktuálna. Množstvo filmov o rómskej problematike, ale i snažiacich sa prezentovať ich názory na svet, ich kultúru, vzťah k majoritnej spoločnosti dáva šancu poznávať ten iný svet vedľa nás. To by mali zvážiť aj riaditelia múzeí i iných organizácii kde pracujú etnografi pri posudzovaní účasti svojich pracovníkov na Etnofilme. Zdá sa , že veľa problémov, ku ktorým by sa mali vyjadriť ide mimo záujem a interpretáciu etnografov.
Jedným z programov festivalu bol aj seminár o Jánošikovskej tradícií. Hrstka nadšencov / citujem Festivalove listy/ si vypočula mnohé detaily z objavenia, návratu a oživenia siakeľovského Jánošíka z r. 1921. Potešila autentická korešpondencia Mgr. Štafana Vraštiaka, ináč riaditeľa festivalu s Jaroslavom Siakeľom. Ivan Staddrucker hovoril o reštaurovaní tohto filmu a jeho ozvučení. Od Rudolfa Gernáta z Čadce sme sa dozvedeli o projekte čadčianských ochotníkov prípraviť divadelnú hru o Jánošikovom druhovi Uhorčíkovi alias Martinovi Mravcovi, kysuckom rodákovi. Hodenou rukavicou im bolo aj úspešné predstavenie muzikálu Na skle maľobvané v podaní ochotníkov z Hubovej, ktoré si mohli účastníci festivalu pozrieť po slávnostnom otvorení festivalu. Dr. Hana Hlôšková, jediný účastník festivalu z Ústavu etnólogie SAV, prispela na seminári s jánošikovskou tématikou svojim poznatkami o jánošikovskej tradíci v ústnej ľudovej slovesnosti.Hovorilo sa o Jánošikovi ako téme ľudového i profesionálneho výtvarného umenia Dobre pripravený informačný bulletin a každodenné Festivalové listy určite prispeli k dobrému priebehu i atmosfére festivalu, ktorého jediným nedostatkom bol malý záujem práve tých, ktorým bol pri svojom zrode určený.Osviežením pre účastníkov bol výlet do Múzea kysuckej dediny vo Vychylovke i koncert člena poroty pesničkára Vladimíra Mertu, majiteľa Zlatého turoňa z predoľlého ročníka Etnofilmu.

V každom prípade všetky filmy, ktoré sme mohli vidieť na Etnofilme Čadca 2000 sú odrazom nášho sveta pohľadom filmových tvorcov, scénaristu, kameramana, režiséra . Sú odrazom konkrétnych faktov života jedinca, v ktorom reflektuje stav spoločnosti, spoločenských vzťahov, hodnotových orientácií a úroveň medziľudských vzťahov. Ani jednému z filmov sa nedá uprieť snaha o splnenie odkazu, obsah konkrétnej reality v konkrétnej dobe.Zmocnenie sa týchto reálnych faktov a ich pertraktovanie filmovou rečou je však rôzne, v hodnotení poroty, ale častokrát i divákov vychádzalo z ohraničenia kritériami a kontextom súťažnej prehliadky. Tie isté filmy v inom kontexte môžu, a som si istý, že budú sa javiť divákom či prípadnej porote ináč. To ale je realita, s ktorou musia tvorcovia i porota rátať.

Martin Mešša, SNM EM Martin