Od polovice 15. storočia bolo hanzové mesto Gdansk na území dnešného Poľska jedným z najdôležitejších a najsilnejších stredísk remesla a obchodu v severovýchodnej Európe. Gdansk sa nachádza na severe krajiny, na mieste, kde rieka Visla ústi do Baltického mora. Najväčší rozkvet zažilo mesto v období od 16. do polovice 17. storočia. V rámci Hanzy rozvíjali najmä obchodné vzťahy s nemeckými mestami, Gdansk však hospodársky prosperoval aj po páde vlády križiakov a po nástupe poľskej vlády.

Obyvatelia Gdanska však neboli len obchodníci, ale aj pôžitkári. Radi si, napríklad, oddýchli pri pohári dobrého piva či vodky.

Symbolom a patrónom prístavného mesta Gdansk je Neptún – boh mora. Znamená to tiež, že Gdančania veľa cestovali, po celej Európe – a morskou cestou. Nečudo, že Neptún s trojzubcom sa nachádza na najčestnejšom mieste mesta, v tom najcentrovanejšom centre Gdanska.

Neptúnova fontána nie je však len holdom patrónovi mesta, zaujímavá je aj inak, ako hovorí Tomáš z Gdanského turistického strediska: „Na boku fontány sa nachádza kohútik. Bol vybudovaný preto, lebo v 17. a 18. storočí tiekla z tohto kohútika vodka. Originálna gdanská vodka – Goldwasser.

Jej recept bol tajný a vynašli ho v dome, ktorý stojí na Širokej ulici, v dome Pod Lososom. Až do konca druhej svetovej vojny tiekla teda z fontány vodka. Charakteristické pre túto vodku bolo, že bola pomerne sladká a že obsahovala kúsky pravého zlata. Čo si myslíte, tečie aj dnes z kohútika vodka? Treba sa len presvedčiť, stačí sa, napríklad, pozrieť na okolitých holubov, ako sa správajú.“

Mne sa zdalo, že holuby sa správajú celkom normálne, nevyzerali byť pod vplyvom alkoholu – z toho som usúdila, že dnes z onoho kohútika tečie už len obyčajná voda a legenda o tečúcej vodke z fontány zostáva už len legendou. Vodka ako taká však pretrvala dodnes, lenže sa vyrába v Nemecku, ale dodnes sa do nej vkladajú kúsočky zlata – „Najskutočnejšie zlato, aké môže byť,“ dodáva Tomáš.

Hneď za Neptúnovou fontánou sa nachádza takzvaný Artušov dvor. Bol miestom stretnutí patriciátu – tak ako v iných hanzových mestách – bohatí obchodníci tam mohli pri okrúhlom stole besedovať, baviť sa, vypiť si pivo či vodku.

„Tento alkohol sa skladoval v pivniciach pod domom, aby sa mohol rýchlo vyniesť do tzv. Artušovej sály o rozlohe 140 štvorcových metrov, kde zasadali bohatí gdanskí patricijovia. Gdančania pili však predovšetkým pivo – a to gdanské pivo, takzvané jopejské.“

Ono pivo bolo úplne iné, ako poznáme pivo dnes. Bolo oveľa hustejšie a korenistejšie. A testovalo sa tiež špeciálnym spôsobom, ako hovorí turistický sprievodca Tomáš: „Ako sa dalo zistiť, či je pivo naozaj dobré alebo zlé? Pivo sa vylievalo na lavice – bolo to tmavé pivo, husté, korenisté, ktoré svojou konzistenciou pripomínalo skôr smolu. No a na rozliate pivo si sadli traja urastení, vysokí a ťažkí chlapi. Sedeli na ňom vyše päť minút – a keď potom vstali a tekutina sa vzniesla spolu s nimi, presnejšie, s ich zadnými časťami tela – znamenalo to, že pivo je dobré, že ho možno piť a baviť sa až do bieleho rána.“

Bohatí mešťania z Gdanska však nemohli využívať služby Artušovho dvora len tak, pre nič za nič, ako sa vraví, pre pekné modré Artušove oči. Jednoducho – zaužívaný bol akýsi klubový systém, tvrdí Tomáš: „Tu, v Artušovom dvore, museli najprv zaplatiť istú sumu, isté paušálne členské alebo daň – nazvime to už akokoľvek – a až potom mohli využívať služby dvora, rozprávať sa, piť i jesť zadarmo celý rok. Ale ak niekto cudzí v priebehu roka chcel Artušov dvor navštíviť a chcel len vojsť a len sa pozrieť, čo sa v sále deje, kto tam práve sedí, musel zaplatiť takú istú ročnú platbu – či už šlo o poľského kráľa alebo o akéhokoľvek iného významného šľachtica, ktorý Gdansk navštívil. Napriek tomu, že dovnútra sa dostal len jediný raz.“

Tak teraz neviem, či bohatým patricijom z Gdanska dodávalo odvahu práve to husté pivo alebo skôr vidina zárobku v podobe kráľovského členského. Pripomína mi to počiatok tradície tzv. klubov VIP či klubov údajnej smotánky. V každom prípade – Gdančania naozaj dokázali, že pri pive sú si všetci rovní – pokiaľ šlo o platenie, nebolo rozdielu medzi kráľom a biznismanom.

Zuzana Kohútková, 08. 09. 2003

Zdroj: http://www.slovakradio.sk/radiozine/page.php?id=1275