Generál Milan Rastislav Štefánik a faleristika
Milan Rastislav Štefánik – náš veľký slovenský polyhistor a osvietenec celoeurópskeho ba priam celosvetového významu. O jeho živote a zásluhách vie laická i odborná verejnosť len toľko, k akému zdroju informácií sa má možnosť dostať. Iba zasvätenci vedia ako sa na osobu Milana Rastislava Štefánika pozerajú odborníci z radov faleristiky.
Faleristika, čiže veľmi zjednodušene povedané náuka o vyznamenaniach, s osobou generála Milana Rastislava Štefánika zdanlivo vôbec nesuvisí. Pri podrobnejšom pohľade na jeho život a dielo však zistíme, že opak je pravdou – Štefánikovo meno v súvislosti s faleristikou možno ponímať v troch rôznych rovinách, a to nielen počas jeho života, ale aj omnoho neskôr po jeho tragickej smrti. Prvou je rovina recipienta radov a iných nižších foriem vyznamenaní, čiže najčastejšia alebo najzvyčajnejšia forma, s akou sa fyzická osoba dostáva do kontaktu s faleristikou. Druhou, omnoho menej známou rovinou, je Štefánikov samostatný tvorivý prístup v súvislosti so založením nového radu. Táto Štefánikova aktivita je v súčasnosti známa iba relatívne malému okruhu odbornej verejnosti z radov faleristov. Poslednou, nemenej významnou rovinou, je výber tejto jednej z najvýznamnejších osobností našich novodobých dejín ako objektu použitého pri tvorbe štátnych vyznamenaní Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a Slovenskej republiky.
V roku 1910 na ostrove Tahiti vybudoval astronomické observatórium a viedol výstavbu základnej siete meteorologických staníc v celej francúzskej Polynézii. V roku 1913, uzž ako francúzsky občan, odišiel do Ekvádoru zorganizovať observatórium v Quite a vypracovať jeho vedecký program. Rovnako ako v Polynézii, aj tu sa mu podarilo splniť určené diplomatické poslanie vytvorením meteorologickej a telegrafnej siete na celom uzemí štátu na náklady ekvádorskej vlády s tým, že vedenie oboch služieb pripadlo Francúzom. Záležitosť vyžadovala veľké diplomatické nadanie, pretože práve na tomto kontinente sa stretávali záujmy nemeckej, americkej, britskej a francúzskej vlády, ktoré sa v súvislosti so stavbou panamského prieplavu pokúšali etablovať v juhoamerickom priestore.
Francúzska vláda Štefánikove vedecké a diplomatické zásluhy ocenila najvyšším francúzskym vyznamenaním – prepožičaním insígnie rytierskeho kriza (5. triedy) Radu Čestnej légie (L’ Ordre de la Legion d’ Honneur).
Návrh na vyznamenanie podal francúzsky poslanec a zároveň aj štátny podtajomník obchodného loďstva Anatole de Monzie a podporil ho aj francúzsky minister namorníctva. V návrhu z 9. júna 1914 sa zdôrazňovala Štefánikova vedecká práca, jeho zásluhy o vybudovanie astronomického observatória na Tahiti, realizácia rôznych technických vylepšení astronomických prístrojov, kompletné vybudovanie meteorologickej služby vo francúzskej Polynézii a veľké zásluhy, ktoré ziskal “počas svojej misie v Brazílli a v Ekvádore v prospech francúzskeho vplyvu v zaležitostiach, ktoré sú uvedené v listoch ekvádorskej vlády a pana de Monzieho”. Štefánik bol rytierom radu menovaný napriek nesplneniu podmienky dodržania stanovenej doby služby rozhodnutím z 30. jula 1914, samotný dekrét kancelára radu vystavila 14. októbra 1914. Správa o prepožičaní radu spolu s mobilizačným rozkazom Štefánika zastihla v Maroku, kde mal zriadiť astronomické observatórium.
Rovnakým radom bol vyznamenaný ešte dvakrát. Dňa 20. októbra 1917 mu boli prepožičané insígnie dôstojníka (4. triedy) Radu čestnej légie za činnosť v USA, kde od júna do decembra 1917 pomáhal organizovať nábor amerických Čechov a Slovákov do čs. vojska na základe súhlasu vlády USA, ktorý sa mu podarilo získať. Vyznamenanie mu odovzdal francúzsky vysoký komisár vo Washingtone, Andre Tardieu, s poukazom na “mimoriadne služby, ktoré preukázal francúzskej misii v Amerike”.
Dňa 9. novembra 1918 generál Maurice Janin telegramom z Tokia požiadal ministerstvo vojny, aby Štefánikovi prepožičalo insígnie komandera (3. triedy) Radu Čestnej légie so zreteľom na aktuálnu potrebu odmeny vynikajúcich služieb generála po riešení francúzskych záležitostí v Rusku, ktoré spájal s riešením národných záležitostí. Vyznamenanie malo zároveň zdôrazniť prioritu Francúzska pri odmenovaní osobností národného a oslobodzovacieho boja Čechov a Slovákov, ako aj u nich pozitívnym spôsobom zvýšiť morálny kredit Francúzska. Kancelária radu vystavila dekrét 9. januára 1919. Štefánik 15. januára 1919 formálne odovzdal velenie čs. légii do rúk generála Mauriea Janina, ktorý sa tak stal hlavným veliteľom čs. armády v Rusku. V rovnaký deň mu generál Janin odovzdal insígniu 3. triedy Radu Čestnej légie.
Francúzska vláda Štefánikove zásluhy o vybudovanie meteorologickej služby pre hlavný štáb veliteľa severnej skupiny armád generála Ferdinanda Focha, ktorá dokázala úspešne zabrániť takmer istej katastrofe francúzskej leteckej eskadry, odmenila 16. augusta 1915 udelením francúzskeho Vojnového kríža (La Croix de la Guerre). Bol mu odovzdaný pred nastúpenou jednotkou v predvečer jeho presunu do Srbska. Tam vykonával bojové úlohy až do svojej novembrovej tažkej havárie, následného dobrodružného ústupu a šťastnej záchrany. Bojové zásluhy Štefánika nad srbskými zákopmi v roku 1915 srbsky následník trónu, Alexander Karadjordjevič, 30. septembra 1917 ocenil udelením srbského vyznamenania – Zlatou medailou Za statočnosť.
Po vyliečení z následkov havárie Štefánik plnil bojové úlohy na talianskom fronte, ktoré veliteľstvo talianskeho vojenského letectva vysoko ocenovalo. Ďalšie Štefánikove aktivity v súvislosti s Talianskom sa datujú od roku 1917, keď tu vznikol čs. dobrovoľnícky zbor. Po porážke Talianov pri Caporette sa zmenil postoj talianskej vlády voči formovaniu čs. vojska v Taliansku. Štefánik bol poverený riešiť tento problém. Diplomatické rokovania sa mu podarilo doviesť do úspešného konca podpisaním zmluvy medzi talianskou vládou a Československou národnou radou v Paríži 21. apríla 1918 o zriadení samostatného vojska v Taliansku. Uvedená zmluva de facto predstavovala prvé uznanie budúceho československého štátu jednou z dohodových mocností. Štefánikov taliansky diplomatický úspech francúzska vláda ocenila udelelením hodnosti brigádneho generála a taliansky minister vojny udelením Vojnového kríža
(La Croce al Merito di Guerra). Štefánikovi bol udelený 7. augusta 1918. Taliansky kráľ Viktor Emanuel III., ktorý zároveň zastával funkciu veľmajstra Radu svätého Mórica a svätého Lazara, mu 6. septembra 1918 prepožičal dôstojnícky kríž (4. triedu) Radu svätého Mórica a svätého Lazara (Ordine dei Santi Maurizio e Lazaro).
V posledných januárových dňoch roku 1917 bol Štefánik vyznamenaný ruským Radom svätého Vladimíra 4. triedy s mečmi za zásluhy o organizovanie českých a slovenských vojenských zajatcov do vojenských jednotiek. Insígnie mu odovzdal zástupca náčelníka štábu cárskej armády v Mogileve, generál Vasilij Osipovič Gurko. Niekedy v období rokov 1917-1918 dostal aj ďalšie francúzske vyznamenanie – Čestnú medailu zahraničných záležitostí s mečmi (La Medaille d’ Honneur des Affaires entrangeres).
Ďalsie tri vyznamenania, avšak už in memoriam, Štefánik dostal od československej vlády. Po skončení vojny to bol Československý Vojnový kríž, Československá Revolučná medaila a v roku 1922 Medaila Víťazstva. V máji 1947 veliteľstvo 3. streleckého pluku Jána Žižku z Trocnova vyznamenalo generála Štefánika in memoriam Pamätnou medailou – tzv. Pamätnou medailou Trocnovskeho hrdinu. (Medailu Jána Žižku z Trocnova získal od čs. vlády ešte počas svojho života).
Okrem uvedených vyznamenaní bol Štefánik nositeľom minimálne troch ďalších insígnií vyznamenaní, o ktorých udelení alebo prepožičaní nemáme k dispozícii žiadne bližšie údaje, ale svedčia o nich stužky upevnené na jeho generálskej uniforme. Ide o taliansku Vojnovú medailu 1915-1918 (Medaglia Dell Guerra 1915-1918) a dve francúzske medaily Za zranenie (L’ Insigne des Blesses de la Guerre).
Štefánik ako tvorca vyznamenania – rovina druhá
Štefánik bol sám aj tvorcom vyznamenania. Už v počiatočnom období po vzniku 1. svetovej vojny, keď sa v Rusku sformovali čs. dobrovoľnícke zbory, ukázala sa potreba existencie vlastného vyznamenania, pretože ich príslušníci boli vyznamenavaní iba ruskými vyznamenaniami. Pred podaním návrhu vyznamenania Rad M. R. Štefánika “Sokol” boli tri pokusy o vytvorenie vyznamenania pre príslušníkov čs. légií v Rusku. Dva z toho neúspešné a jeden čiastočne úspešný – vyznamenanie Rad Za Slobodu, neskôr upravené a zmenené na Medailu Jána Žižku z Trocnova. Pre nedodržanie správnosti krokov pri založení vyznamenania, t.j. Československá národná rada v Paríži nebola vopred informovaná o aktivitách v Rusku, vydala preto v decembri 1918 rozkaz o zrušení týchto vyznamenaní. Rada však pociťovala aktuálnu potrebu existencie vlastného vyznamenania a preto jej predseda, Tomáš Garrique Masaryk, navrhol zriadiť nový rad s pomenovaním “Sokol”.
Masarykovi v tomto období už boli známe predchádzajúce aktivity generála M. R. Štefánika, ktoré sa týkali založenia radu s rovnakým pomenovaním. Generál Štefánik totiž už tesne pred cestou z USA do Ruska, ktorú absolvoval ako príslušník francúzskej vojenskej misie generála Maurica Janina s cieľom reorganizácie čs. légií a znovuvybudovania východného frontu proti cisárskemu Nemecku, v septembri 1918 vypracoval návrh založenia a text stanov nového vojenského radu s vlastnoručným kresbným návrhom insígnie. Rad Sokola mal mať podľa pôvodnej koncepcie tri triedy, neskôr sa ich počet rozšíril na pať, ale v konečnom dôsledku jeho realizácia zostala na polceste, a nakoniec mal iba jedinú triedu s dvomi skupinami.
Prvá trieda pôvodného návrhu radu z 3. októbra 1918 niesla pomenovanie
Rad M. R. Štefánika “SokoI” s mečmi.
Druhou triedou mal byť Rad M. R. Štefánika “SokoI” s hviezdou na stuhe.
Treťou triedou mal byt’ Rad M. R. Štefánika “Za zásluhy”.
Plánovanú mesačnú zastávku v Tokiu Štefánik využil nielen na rokovania s japonským ministrom zahraničných vecí, premiérom a cisárom o materiálnej pomoci čs. légiám a za uznanie Československej národnej rady v Paríži, ale po príchode veliteľa vojenskej misie generála Maurica Janina, dal podľa svojho výtvarného návrhu vyhotoviť 500 kusov insígnií radu. Počas Štefánikovho pobytu v Jekaterinburgu v decembri 1918 a v januári 1919 nimi boli vyznamenaní niektorí príslušníci légií v Rusku. Po Štefánikovom príchode do Paríža došlo v apríli ku prepracovaniu stanov radu. Nakoľko ešte pred ich vydaním Národné zhromaždenie Československej republiky zákonom zo dňa 8. decembra 1918 rozhodlo o zrušení šľachtictva, všetkých titulov a radov, parížsky návrh stanov Radu M. R. Štefánika “Sokol” sa v konečnom dôsledku nerealizoval a z pôvodne ucelenej radovej hierarchie nakoniec zostalo iba torzo.
Podľa stanov sa rad mal prepožičiavať ako odmena tým osobnostiam, ktoré sa výrazne zaslúžili o vybudovanie Československej republiky. Rad bol zrejme podľa vzoru francúzskeho Radu Čestnej légie zostavený do piatich tried. Stuha radu mala červenú farbu s tromi úzkymi bielymi pruhmi. Insígnia bola k stuhe pripevnená ozdobným závesom, tvoreným zlatým vencom z lipových Iistov. Tvar insígnie bol zaujimavý a svojim spôsobom značne netradičný, pretože vychádzal z geometrických prvkov. Jej základom bola paťdielna hviezdica (podľa stanov paťcípa hviezda) s rozširujúcimi sa koncami ramien s oblukovým zakončením. Hviezdu Štefánik vytvoril tým spôsobom, že do vnútra kružnice po jej obvode opísal pať menších kruhov, ktoré predstavovali výseče ramien a šiesty kruh umiestnil do jej stredu ako stredový medailón. Ramená boli tmavomodro smaltované s bielym lemovaním. Stredový, bielo smaltovaný medailón niesol tri modré vrchy, nad ktorými sa vznášali štyri zlaté letiace vtáky. Reverz medailónu niesol tmavomodré iniciály ČS, sprevádzané dvomi lipovými ratolest’ami a rokom udelenia radu. Rad bol zriadený v dvoch skupinách – občianskej a vojenskej, pričom insígnie vojenskej skupiny boli doplnené prekríženými zlatými mečmi, upevnenými na závese.
Pri tvorbe radu Štefánik využil viacvýznamovú symboliku dravého vtáka sokola, ktorý bol predovšetkým symbolom sily, statočnosti a odvahy. Podľa denníkových záznamov Štefánikovho tajomníka Ferdinanda Píseckého zo začiatku októbra 1918 mu generál vysvetľoval zmysel výtvarnej podoby radu ako symboliku piatich veľmocí, “ktorých právomocami dosiahneme slobodu” (pať ramien). Tieto mali zároveň symbolizovat’ aj husitské kalichy. Tri vrchy pochádzali zo slovenského znaku a štyri letiace sokoly mali symbolizovať Čechy, Moravu, Sliezsko a Slovensko.
Ako už bolo uvedené, parížske stanovy radu nakoniec nenašli svoje uplatnenie kvôli prijatiu zákona o zrušení šľachtictva, všetkých titulov a radov. Zákon vo svojej dikcii vôbec nebral ohľad na už jestvujúce vyznamenania zriadené dočasnou vládou v Paríži a ich platnosť zrušil dňom vyhlásenia. Aj napriek pripomienkam niektorých poslancov bolo legalizovanie vyznamenaní spravodajcom zákona odmietnuté s poukazom na skutočnosť, že vyznamenania ako také sú nedemokratickým inštitútom a že odporujú republikánskym názorom.
Pretože sa toto opatrenie v praxi ukázalo ako veľmi krátkozraké náprava bola onedlho vyriešená zákonom zo dňa 10. apríla 1920, ktorý menil predchádzajúci zákon tým spôsobom, že z jeho účinnosti boli vyňaté vyznamenania (v dikcii zákona “čestné odznaky”), zriadené na pamäť za slobodu alebo ako uznanie za zásluhy o vznik a rozvoj Československej republiky. Išlo o rôzne vyznamenania a tiež o legalizáciu Štefánikovho Radu Sokola v jeho oklieštenej podobe, ktorú predstavovala insígnia s mečmi alebo bez mečov, zavesená na prostej stuhe alebo stuhe doplnenej paťcípou hviezdičkou. Nový zákon pripustil aj moznosť budúceho zriadenia ďalších vyznamenaní pre vojakov alebo pre príslušníkov iných štátov, ktorí sa zaslúžili o Československú republiku. Táto možnosť sa v období 1. Československej republiky skutočne realizovala – v roku 1938 bol zriadený Pamätný kríž česko-slovenského dobrovoľníka z rokov 1914-1918 a v roku 1922 bol zriadený Československý Rad Bieleho leva.
Štefánikov Rad Sokola až do vzniku Radu Bieleho leva zaujímal podľa ceremoniára Kancelárie prezidenta republiky Jiřího Stanislava Guth-Jarkovského druhé miesto v poradí nosenia česko-slovenských vyznamenaní za Česko-slovenským vojnovým krížom, ale stanovené poradie nezohľadňovalo existenciu Medaily Jána Žižku z Trocnova ako prvé a najstaršie čs. vojenské vyznamenanie.
Po roku 1948, keď došlo k politickej orientácií Československej republiky na Sovietsky zväz, Rad M. R. Štefánika “Sokol”, ktorý bol historicky spojený s čs. légiami, prestal byť ideovo vhodný na ďalšie prepožičiavanie a ani sa neuvádzal medzi platnými vojenskými vyznamenaniami. Rad až donedávna nefiguroval ani v žiadnych oficiálnych publikáciach venovaných čs. vyznamenaniam. Sporadicky sa objavoval iba v publikáciach zberateľsky orientovaných. Rovnako, ako o rade, sa mlčalo aj o osobnosti jeho tvorcu, prípadne sa o ňom hovorilo iba v negatívach. Zvrat priniesIi až zmenené spoločensko-politické pomery po roku 1989, keď sa Štefánikova osobnost’ opätovne dostala do popredia záujmu verejnosti a práve v tomto období sa realizovala v úvode spomínaná tretia rovina generálovho kontaktu s faleristikou.
Štefánik ako objekt pri tvorbe štátnych vyznamenani – rovina tretia
Osobnosť Milana Rastislava Štefánika sa už v období 1. Československej republiky stala objektom aplikácie na neštátnych polooficiálnych vyznamenaniach, ktoré zakladali rôzne organizácie, spoločnosti, zväzy a velitelstvá historických vojenských útvarov, ktoré sa hlásili ku tradíciam prvého národného odboja. Štefánikov portrét niesla Pamätná medaila Zväzu česko-slovenského dôstojníctva, Pamätná medaila svätenia spolku vyslúžilcov v Trenčianskych Tepliciach a portrét generála spolu s jeho menom sa uplatnil pri realizácii Pamätnej medaily 12. streleckého pluku generála Milana Rastislava Štefánika. V období po rozpade Československej republiky boli exilovou vládou v Londýne zriaďované vyznamenania, pri tvorbe ktorých sa však uplatnili iné motívy, než bol generál Štefánik. Na Slovensku sa realizovala tiež nová vlastná sústava vyznamenaní, ale generálova osobnosť, ktorá bola neodmysliteľne spojená s budovaním 1. Československej republiky, nebola vhodná na pripomínanie. Po obnoveni Československej republiky došlo v období po februári 1948 ku zrušeniu predvojnových zákonov o štátnych vyznamenaniach a postupnému zriaďovaniu nových vyznamenaní.
Štefánikovo meno sa v súvislosti s vyznamenaniami opätovne objavilo až po roku 1989. Pred legislatívou novej republiky stála úloha obnovy štátnej symboliky, vrátane štátnych vyznamenaní. Nový zaákon Federaálneho
zhomaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky zo dňa 2. októbra 1990 o štátnych vyznamenaniach zrušil dovtedajšie česko-slovenské vyznamenania s tým, že i naďalej ponechal ich nositeľom právo nosenia. Popri iných vyznamenaniach (Rad Bieleho leva, Rad Tomáša Garriquea Masaryka, Medaila Za hrdinstvo, Medaila za zásluhy) zákon zriadil nové vyznamenanie, Rad Milana Rastislava Štefánika v piatich triedach. Tento sa mal prepožičiavať osobám, ktoré sa vynikajúcim spôsobom zaslúžili o obranu a bezpečnosť republiky.
Po rozpade Česko-Slovenska si oba nové štáty zriadili vlastnú sústavu štátnych vyznamenaní.
Národná rada Slovenskej republiky 2. februára 1994 schválila návrh zákona o štátnych vyznamenaniach, ktorý zrušil dovtedy platné vyznamenania a zriadil nové slovenské vyznamenania – Rad Bieleho dvojkríža, Rad Andreja Hlinku, Rad Ľudovíta Štúra, Kríž Milana Rastislava Štefánika a Pribinov kríž.
Kríž Milana Rastislava Štefánika je určený pre občanov Slovenskej republiky, ktorí sa s nasadením vlastného života zaslúžili o obranu Slovenskej republiky, o záchranu ľudského života alebo o záchranu veľkých majetkových hodnôt a prepožičiava sa v troch triedach. Insígnie všetkých tried sú rovnaké, líšia sa iba druhom použitého materiálu. Insígniu predstavuje zlatý, strieborný alebo bronzový kríž s ramenami ukončenými do tvaru trojuholníka, medzi ktorými je umiestnený modro smaltovaný medailón so strieborným, pozláteným plastickým profilom generáIa Štefánika. Na reverze stredového medailónu je umiestnený štátny znak s opisom VERIŤ – MILOVAŤ – PRACOVAŤ. Kríž je pomocou závesu v tvare obráteného vešiačika zavesený na modrej prievlečnej stuhe, na ktorej je miniatúra letiaceha sokola v príslušnom kove. Tvar letiaceho vtáka autor výtvarného návrhu, Drahomír Zobek, prevzal zo Štefánikovho Radu Sokola, čím sa symbolicky uzatvoril istý vývinový okruh, ktorý počas sedemdesiatich šiestich rokov zaznamenal mnohé výkyvy a dramatické zmeny.
Osobnost’ generála Milana Rastislava Štefánika sa teda aj takýmto spôsobom opätovne vrátila na post, ktorý je historicky nespochybniteľný a zasluhuje si našu úctu.
Pripravila: Viera Kozárová
Použitá štúdia: Generál Milan Rastislav Štefánik a faleristika
Autor štúdie: PhDr. Igor Graus
Štúdia publikovaná v zborníku:
Generál Dr. Milan Rastislav Štefánik – vojak a diplomat,
Zborník príspevkov z vedeckej konferencie v Bratislave, 4. – 5. mája 1999
Vydal Vojenský historický ústav, Bratislava, 1999
Ministerstvo obrany SR
