V utorok 15. apríla uplynie 556 rokov od narodenia Leonarda da Vinci. Taliansky renesančný architekt, hudobník, vynálezca, staviteľ, sochár a maliar Leonardo di ser Piero da Vinci sa narodil pred 556 rokmi v Anchiane neďaleko mesta Vinci (1452). Jeho matka Caterina bola vraj otrokyňou dovezenou zo Stredného Východu, ktorú vlastnil Leonardov otec Piero. Leonardo sa však narodil z nemanželského vzťahu. Keďže sa tak stalo pred zavedením modernej konvencie o menách v Európe, jeho celé meno v preklade znamená “Leonardo, syn pána Piera z Vinci”. Pod svoje práce sa však podpisoval ako “Leonardo” alebo “Ja, Leonardo”. Vyrastal vo Florencii u svojho otca. Asi v roku 1466 sa začal učiť u maliara Andreu del Verrocchia. Neskôr sa z neho stal nezávislý maliar a usadil sa vo Florencii.

Zlom v jeho súkromnom živote nastal v roku 1476, keď ho anonymne obžalovali z homosexuálneho styku s prostitútom Jacopom Saltarellim. Neodsúdili ho iba na základe nedostatku dôkazov. Dostal sa ale pod kontrolu florentskej mravnostnej polície. Najdlhší vzťah prežil s delikventom Gianom Giacomom Caprottim da Oreno, prezývaným Salai. U Leonarda slúžil od desiatich rokov ako jeho sluha a asistent. Leonardo ho podporoval celé štvrťstoročie a spomenul si na neho aj v testamente.

V rokoch 1482 až 1499 pracoval pre milánskeho vojvodu Ludovica Sforzu. Práve v Miláne si založil vlastnú dielňu s učňami. Rozvíjal sa tam najmä v oblasti sochárstva. Niekoľko rokov pracoval na projekte monumentálnej sochy koňa z bronzu Gran Cavallo, ktorá mala stáť v Miláne. Dokončiť ho však nestihol pretože krajina vstúpila do vojny s Francúzskom. Na sochu mal pripravených sedemdesiat ton bronzu, no tie napokon použili na výrobu pušiek. Leonardo istý čas ostal v meste, až kým jedného rána neuvidel francúzskych lukostrelcov trénovať na jeho hlinenom modeli sochy v polovičnej veľkosti. So Salaiom a Lucom Paciolim odišli do Mantovy, odtiaľ do Benátok a napokon sa vrátil do Florencie. Napriek rozsiahlym sochárskym plánom, žiadna z jeho sôch sa nezachovala. Vo Florencii vstúpil do služieb syna pápeža Alexandra VI. – Cesara Borgiu. Stal sa jeho vojenským architektom a staviteľom. Do Milána, kde vládol Maximilian Sforza sa vrátil v roku 1506. O necelý rok sa stretol s mladistvým aristokratom grófom Francescom Melzim, ktorý sa stal jeho žiakom, druhom a dedičom. V rokoch 1513 až 1516 žil v Ríme. V roku 1515 obsadil Miláno František I. a Leonarda poverili vytvorením dekorácie – mechanického leva pre mierové rozhovory v Boloni medzi pápežom Leom X. a francúzskym kráľom.

Génius, ktorým da Vinci nepochybne bol, sa ako maliar preslávil obrazom Mony Lízy či Poslednou večerou. O prvom z týchto majstrovských diel sa však polemizuje, či mu pri ňom nepomáhal jeden z jeho žiakov. Dodnes sa zachovalo sedemnásť jeho obrazov. V skutočnosti však vytvoril bohatú zbierku náčrtov. Dôvodom je podľa odborníkov skutočnosť, že Leonardove záujmy boli mimoriadne široké a veľmi často sa nechal strhnúť novými vecami, takže zvyčajne nedokončil, čo začal.

Leonardo bol taký všestranný, že vo svojich úvahách sa venoval aj architektúre a plánom na výstavbu katedrál. Z dnešného hľadiska bola väčšina z jeho štúdii teoretická. Žiadny z monumentov, ktoré navrhol, nikdy nepostavili. Jedným z jeho najzaujímavejších projektov ostáva model ideálneho mesta, ktorý vytvoril pre Ludovica Sforzu. Leonardo sa podieľal na prestavbe trhu Vigevano, pričom pravdepodobne spolupracoval s Ambrogiom da Cortisom a Bramantom. Jeho projekt centrálnej veže Milánskej katedrály odmietli. Požiadali ho, aby vytvoril nový, ten ale nikdy nedokončil. Da Vinci je autorom kresby visutého mosta s jediným segmentom. Nikdy ho nevybudovali, ale podľa jeho predlohy postavili v roku 2001 menší most v Nórsku. Vytvoril množstvo pôsobivých konštrukčných štúdií. Všetky z nich silne poznačilo jeho estetické cítenie.

Jeho denníky dokazujú, že bol ľavák a celý život používal zrkadlové písanie. Počas života plánoval zostaviť veľkú encyklopédiu založenú na detailných kresbách. Po tom, ako zanechal štúdium latinčiny a matematiky, ho ako vedca vtedajší učenci zväčša ignorovali. Nikdy nepublikoval ani inak nerozširoval obsah svojich denníkov. Pravdepodobne preto, že nestihol.

Jedným z posledných fenoménov je jeho tajné laboratórium, ktoré bádatelia objavili v roku 2005 vo Florencii. Používal ho na štúdium lietania a pri vedeckej činnosti. Fenomén lietania ho oslovil natoľko, že vytvoril štúdie letu vtákov a plány na zostrojenie niekoľkých lietajúcich strojov. Patrí medzi ne helikoptéra poháňaná štyrmi ľuďmi, ľahké rogalo, načrtol lietací stroj s chvostovým kormidlom. Analyzoval aj činnosť padáka, ale nápad rozpracoval iba na teoretickej úrovni. Da Vinci vynašiel anemometer – prístroj na zisťovanie smeru fúkania vetra, anemoskop, ktorý meral rýchlosť vetra a inklinometer, ktorý kontroloval vodorovnú pozíciu počas

Leonarda fascinovalo ľudské telo, ktoré spoznával vďaka pitvám. Okolo roku 1490 vytvoril štúdiu Kánon proporcií, o ideálnych mierach mužského tela. Štúdia nazývaná Vitruviánsky muž patrí k jeho najznámejším dielam. Jeho štúdium ľudskej anatómie viedlo k návrhu prvého známeho robota v histórii pod názvom Leonardov robot.

Vo svojich úvahách sa zaoberal aj konštrukciou vojenskej techniky – guľometov, obrneného tanku, tanku poháňanom ľudskou silou alebo koňmi a uvažoval aj o klastrovej bombe. Vojnu však odsudzoval. Skonštruoval stroj podobný bojovému delu, vylepšil baranidlo, kušu a vytvoril rôzne druhy projektilov. Jeho myšlienky smerovali tak ďaleko, že uvažoval o vytvorení auta, ponorky a zariadenia, ktoré by sa dalo považovať za prvú mechanickú kalkulačku. Pohrával sa s myšlienkou priemyselného využitia slnečnej energie pomocou parabolických zrkadiel na zohrievanie vody. Navyše je autorom skafandra a vŕtačky. Špekuloval aj o zostrojení hydraulickej píly a klimatizácie.

Zomrel 2. mája 1519 vo francúzskom Amboise. Podľa jeho poslednej vôle, za jeho truhlou v deň pohrebu kráčalo šesťdesiat žobrákov. Pochovaný je v Kaplnke Saint-Hubert na zámku Amboise, kde žil.

Spracované podľa: www.mos.org, en.wikipedia.org, kausal.com.