Globalizácia je jedným z fenoménov posledných desaťročí. V nebývalom rozsahu zapĺňa verejný život opticky (v médiách), no aj obsahovo: v polemikách umelcov, vedcov, politikov, štátnikov.
Na mnohých úrovniach, v rôznych formách dialógov a podujatí. Neúčinný a najmä nezmyselný boj proti globalizácii odčerpáva množstvo prostriedkov, času, energie. Často bez toho, aby sme dôkladne spoznali pôvod, dôvod a dosah spomínaného javu. Poznáme podstatu globalizácie, resp.„globalizácie“? Je ONA dôsledok prirodzenej expanzie určitých javov, alebo iba produkt agresívneho „exportu“ často úzkych komerčných záujmov, prípadne štátno-politických cieľov?

Globalizácia ako strašiak znepokojuje hlavne postkomunistické štáty, pripisujúc jej priam fatálne dopady na rast nezamestnanosti, drogovej alebo inej závislosti, kriminality, ako aj ďalších negatívnych javov. Nejde však vo väčšine prípadov o zakrývanie vlastných zlyhaní, o ospravedlnenie chýb prameniacich v našej neschopnosti a nepripravenosti? Pretože globalizácia v rôznej intenzite a formách tu vždy bola, vo svojej prapodstate je staršia ako ľudstvo samo. Nie síce v deformovanej podobe, ktorú dnes sami sebe takmer denne servírujeme. Doprajme si v úvode krátku exkurzii do minulosti po začiatkoch a základoch globalizácie.

Globalizácia je v súčasnosti vnímaná ako celosvetové nebezpečenstvo v miere podobnej globálnemu otepľovaniu alebo terorizmu. Treba si však uvedomiť, že v rozvoji spoločnosti nejde o proces nový. To „iba“ virtuálne zmenšovanie sveta prináša jej nové formy a dimenzie. Samotný pojem „globalizácia“ môže mať viacero rozmerov a významov, treba si preto obsah tohto širokospektrálneho termínu hneď v úvode vymedziť. Samozrejme bez licencie na všetky škály, farby, odtiene a registre. Ekonóm vidí obsah, prejavy a výstupy globalizácie viac alebo menej rozdielne od sociológa. Ten v diskusii s psychológom o tomto jave sotva bude zdieľať zhodné názory, no z prípadu na prípad sa môžu obaja zjednotiť na globálnom stanovisku, t.j., že globalizácia je pliaga posledných desaťročí. Prinajmenšom od vzniku a šírenia internetu alebo satelitného vysielania. Politik prejaví názor v „spektre farieb“ svojho straníckeho trička a s prihliadnutím na očakávania voliča. Pravicový politik dlhodobo nadbieha „globalizácii“ stotožňovanej s rozvojom svetovej ekonomiky, aby potom, z času načas, najmä však počas predvolebných kampaní, urobil v strachu o preferencie svoje „salto mortale“. Nahodí rúcho „demokrata“ hlásajúceho sociálny štát, prípadne to „vylepší“ nejakou „národnou šiltovkou“. Hlučný národniar trvale spieva, že „cudzie nechceme, svoje si nedáme“, aby ticho v závetrí realizoval úplný opak. Jednoduchý občan, volič, názor buď nemá, alebo kopíruje práve módny trend šíriaci sa éterom alebo tlačovinami. Raz ocení to, že koalícia nedovolí predaj štátneho majetku do zahraničia, potom ospravedlní tých, ktorí „svoj“ majetok predajú práve zahraničiu. Nakoniec zatlieska prílivu zahraničného kapitálu. Vraj, čo sa dá robiť, treba položiť obete na oltár „globalizácie“, ktorá preniká nielen na úrodné slovenské údolia a nivy, ale priamo do obývačiek domácností. Jednoducho „Dallas“ a iné „fast food“ krmivo!

Môžete mi zazlievať, že som, nebodaj, odbočil. Treba si však uvedomiť, že každá významná téma skôr či neskôr skončí v rukách politikov. A možno takýmto fejtónovým štýlom som chcel naznačiť, ako rôzne javy, produkty a dôsledky možno skryť pod „dáždnik“ globalizácie. Pritom je zrejmé, že o globalizáciu v pravom, no aj v prenesenom význame tohto pojmu, nejde. Globalizácia je vo svojej podstate proces pozitívny. Je nutným začiatkom vnímania a poznávania sveta, ktorého základom je jednota celku. Nedostatočne reflektujeme síce jednotu celého vesmíru, lebo príliš hlboko sme ponorení do pozemských starostí. Je to daň za fetišizovanie hmoty na úkor kvality ľudského ducha. Pritom aj jeden „projektil“ väčší ako doterajšie meteority, ktoré kedykoľvek zasiahli Zem z vesmíru, môže ukončiť každé naše pachtenie sa za „pokrokom“.

Počas exkurzie do minulosti sotva možno opomenúť dedičstvo globalizácie. Nie je mojím cieľom vnárať sa do prvopočiatkov ľudstva, nedá mi však nespomenúť „udalosť“ biblickú, teda dostatočne známu. Paradoxne, ide o „príklad“ antiglobalizácie, o starozákonný príbeh o babylonskej veži, pri stavbe ktorej, došlo k pomäteniu jazykov. Teda jeden (jednotný) jazyk sa „rozpadol“ na mätež jazykov, čím vznikli základy mnohých národov a kmeňov ďalej sa rozvíjajúcej civilizácie. Zrejme by to nestálo za zmienku, keby v súčasnosti viaceré krajiny nevyhlásili „mobilizáciu“ proti zániku jazykov malých národov a etník. Pritom z likvidácie jazykovej rozmanitosti mnohí obviňujú práve globalizáciu. Na poplach dokonca bije aj veľké Francúzsko, lebo akcelerujúce hnutie „Frankofónia“ je v neposlednom rade zároveň zápasom za vzkriesenie niekdajšieho vplyvu francúzskeho jazyka a kultúry v kedysi koloniálnom svete. Rôznorodosť jazykov spoločenstiev planéty je obrovským kultúrnym dedičstvom ľudstva. Dnes snáď už ani niet kultúrneho človeka alebo národa, ktorý by nechápal zmysel záchrany tohto fenoménu. Nielen UNESCO a Rada Európy robia pre ochranu jazykovej rozmanitosti konkrétne kroky, na druhej strane však treba vidieť potrebu a zmysel konsenzu na používaní univerzálneho jazyka, ktorým sa ľudstvo môže dorozumievať. Lebo mať spoločný a jednotný slovník je prvým a základným predpokladom, aby sme všetci nielen hovorili, ale aj rozumeli presne to isté. Inak dochádza k nedorozumeniam, tlmočníci nie vždy všetko dokážu zachrániť. Angličtina určite má nebývalú popularitu, no kedysi rozšírená latinčina je mŕtva, esperanto živorí, takže návrat „predbabylonskej“ jednoty jazyka ľudstvu zrejme tak skoro nehrozí.

Na definícii pojmu „globalizácia“ sa sotva zhodneme. Z hľadiska obsahu príspevku si dovolím aspoň („pars pro toto“) podotknúť, čo za globalizáciu v tomto prípade nebudem považovať. V prvom rade vzájomné obohacovanie sa, inšpiráciu, pomocou ktorej procesy, javy a vzory získané od inej komunity tvorivo uplatňujeme v našom spôsobe života. Nejde o nič nové, je tomu tak tisícročia. Napr. Rimania, aby sme nešli ďaleko do histórie, čerpali od Grékov. Neskorší vplyv antiky na kresťanskú Európu je nesmierny, prvky židovskej kultúry sú votkané do osnovy kultúr takmer všetkých jej regiónov. Expanzia inej kultúry nasávaním a uplatnením cudzích vzorov prostredníctvom domácich tvorcov však nie je jediný spôsob. História planéty je bohatá na príklady, ktoré migrovali prostredníctvom násilia, vojen, kolonizácie a pod. Vtedy už sotva možno hovoriť o inšpirácii, skôr o diktáte. Votrelec nechal „kukučie vajce v hniezde“ podrobenej krajiny. Taký „zárodok“ je skôr či neskôr prijatý, alebo odvrhnutý, niekedy až po stáročiach. Nedávno Balkán, dnes Blízky a Stredný Východ sú toho dôkazom. Mnohokrát je „kukučie mláďa“ tak silné a rozpínavé, že prevalcuje pôvodnú originálnu kultúru, ktorej torzo dnes vynášajú na svetlo archeológovia. „Starý svet“ regeneroval na rumoviskách pôvodných kultúr tzv. „Nového sveta“. Stredná a Južná Amerika: kresťanský kríž vztýčený ako výkričník. Na severe: rezervácie. Takže vitaj v Amerike, „kultúrna Európa“! A ako „bonus“ križiacke ťaženia východným smerom. Summa summarum: Kultúra šírená ohňom a mečom! Takže nerád by som do takého vývoja „ťahal“ akúsi globalizáciu. Adresáti totiž nemali na výber!

Výber, možnosť voľby, príležitosť slobodne sa rozhodnúť. A to aj v rámci kolaborácie. Podľa mňa rozhodujúcim znakom globalizácie je, že sa šíri vďaka záujmu „odberateľa“. Tak v hmotnej, ako aj ideovej forme. Vnucovanie cudzej kultúry končí jej odmietnutím, dopyt po cudzích vzoroch ľahko nadobudne aj globálne rozmery. Spomeňme aspoň panelovú bytovú výstavbu. Na začiatku, kdesi v Holandsku a neskôr vo Francúzsku, bol dobrý zámer, no ten šírením vo veľkom rozsahu rýchlo skĺzol v socialistickom bloku do schematizmu (typizácie, unifikácie) obludných rozmerov. Paneláky sa globálne rozšírili, lebo občania iné možnosti prakticky nemali. Dnes to mnohí kompenzujú malomeštiackym štýlom života, výstavbou rodinných víl a´ la „podnikateľský barok“, prípadne domami tzv. alpského typu. Pritom zahadzujeme stáročné tradície aj pokiaľ ide o materiál, tvaroslovie, výtvarné dotvorenie. Hlinený dom na spôsob našej nabíjanice je tu ako „objav“ z Austrálie, zrub „dovážame“ z Tirolska alebo Švajčiarska. Detaily odkukané kdesi na riviére vám projektant „pristrihne“ presne na „haciendu“, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani miestny „Don Pedro“ na Costa Brava. Nie vždy to končí iba deformáciou vkusu, keďže implantujú sa aj prvky technologické, čo mnohokrát v našich zemepisných šírkach spôsobuje funkčné problémy alebo zbytočne vysoké náklady na energie a podobne. Možno teda vlastné zlyhania hádzať iba na vrub akejsi globalizácie? Nie je to skôr výhovorka alebo zaklínadlo?

Ak pred desiatkou rokov sa zmazávali špecifiká sídiel kdekoľvek v Strednej a Východnej Európe panelákovou zástavbou, dnes tento jav bujnie aj v rámci rodinnej zástavby. Novodobé getá s honosnými vilami zbohatlíkov za vysokými múrmi pripomínajú všetko možné. Nevkus niektorých hollywoodskych hviezd, aj spupnosť súdobých gubernátorov a majiteľov naftových a plynárenských monopolov. Vytráca sa prívetivosť zástavby mestskej či dedinskej, sústredenej a lazníckej, donedávna rešpektujúcej okolité prostredie, terénny reliéf, orientáciu k svetovým stranám, materiál, tvaroslovie, detail, výtvarné prvky. Mestá a obce strácajú svoju identitu. Postupne sa identity zbavujeme tiež v iných oblastiach kultúrneho a spoločenského života. Je síce dobre, ak sa prvkami inej kultúry obohacujeme, či je to v obliekaní, stravovaní, hudbe, atď. Poľutovaniahodné však je, ak cudzorodé prvky prerastajú do masových rozmerov. Neinformovaný návštevník Slovenska potom môže získať falošný dojem, že našim národným jedlom je napr. pizza, hamburger a „čína“. Súčasné tempo ženie občana k preberaniu lacných vzorov v rôznych sférach verejného, ale aj súkromného života. Ak k tomu pribudne unifikácia a „normalizácia“ rôzneho druhu, často bujnejúca najmä prostredníctvom exekutívy Európskej únie, menšie a menej sebavedomé komunity majú problém dôstojne obstáť a obhájiť svoju osobitosť. Pritom kúzlo Európy je predovšetkým v rozmanitosti kultúr národov a národností, v pestrosti tradícií a zvykov všetkých jej regiónov.

Je zrejmé, že zatiaľ niet jednotnej „európskej“ kultúry, aj keď pokusy v niektorých sférach sú (napr. snahy vytvoriť „európsky film“, ako protiváhu k filmu americkému). Niet ani „európskej kultúrnej politiky“, aj keď nesporne sa časom bude musieť zrodiť. Možno práve z dôvodov, aby jednotná „európska kultúra“ nevznikla. Rôznorodý spoločný „šalát“, v ktorom možno identifikovať jednotlivé prvky a ingrediencie by sme ešte „strávili“, no sotva niekomu môže chutiť akýsi európsky „puding“, v ktorom by sa do jednej masy zlialo a spieklo všetko, bez možnosti rozpoznať jeho pôvod. Ak doterajšie obavy z „globalizácie“ osobne vnímam skôr ako nedbalé vzdávanie sa svojbytnosti, teda hlúposť, slabomyseľnosť, až márnotratnosť, tak potom také „utopenie sa v pudingu“ považujem za vážnu potenciálnu hrozbu.

V prípade, ak kultúru vnímame len ako určitú nadstavbu spoločnosti, dokonca ako akýsi zostatkový (nadbytočný ?!) rezort, potom ohrozenie takého „prídavku“ nemusí mať pre našu existenciu zásadný význam. Keďže kultúra je, v pravom zmysle slova, celkový spôsob života spoločnosti, likvidáciou kultúry ohrozujeme nielen rôznorodé dimenzie nášho bytia, ale život samotný. Prejavy kultúry závisia od každodenného spôsobu života jednotlivcov a občianskych komunít. Beda, ak sa do tohto procesu primerane nepremietnu prejavy a skúsenosti minulých generácií. Bez poznania týchto dimenzií by nám hrozilo objavovanie dávno objaveného, opakovanie chýb, ktorým zbytočne ľudský rod už mnohokrát čelil. Vývoj ukazuje, že človek je v mnohom nepoučiteľný. „Kartágo musí byť zničené“ –znelo rímskym senátom. Koľko „púnskych vojen“ nás ešte čaká, aby ľudstvo pochopilo, že ničením cudzej kultúry ničí tiež podhubie kultúry vlastnej.
Povinnosťou kultúry je však chrániť jedinečnosť kultúrnej dimenzie nielen spoločnosti alebo občianskej komunity, ale kultúrneho prejavu každého jednotlivca. V procese globalizácie sú produkty a prejavy kultúry nenahraditeľné, sú atribútom skutočnej slobody jednotlivca a záujmových skupín občanov. Etnických, náboženských, vzdelanostných a pod. Sú podmienkou spoločenského styku v domácom, medzinárodnom i globálnom meradle. Ak je trh a voľný pohyb tovarov a služieb nosičom globalizácie, tvorivosť, umenie, tradície, ochrana kultúrnych hodnôt sú protiváhou. Rozpínavosť bezduchej komerčnosti môže zbrzdiť predovšetkým kultúra. Ak globalizáciu vnímame ako jav negatívny (aj keď o opodstatnenosti takéhoto prístupu mám závažnú pochybnosť), môžeme jej čeliť predovšetkým vzdelaním, kultúrnosťou, rastom sebavedomia jednotlivcov a celej spoločnosti. Pripustiť možnosť, že globalizácia je niečo také ako infekcia alebo epidémia, potom „vakcinácia“ kultúrou je tým najlepším a najúčinnejším prostriedkom.

Jaroslav Liptay